Niekoľko kilometrov od Ružomberka vyrastá jedinečný archeopark, v ktorom sa môžete doslova dotknúť dávnej histórie.
Prvá aprílová sobota bola príjemným jarným dňom. So všetkým, čo k tomu patrí. Slnko už hrialo natoľko, že nedočkavci si konečne mohli navliecť tričká s krátkymi rukávmi. Deň prial záhradkárom, kočíkujúcim mamičkám, deťom s prvými kornútkami zmrzliny… A rovnako aj fanúšikom živej histórie.
Havránku pribudne konkurencia
Na lúke za Partizánskou Ľupčou sa zvítava partia ľudí. Zväčša tridsiatnikov. Niektorí sa objímajú, iní si doprajú jeden na privítanie, ďalší využijú obe možnosti.
„Dnes ideme stavať palisádu pri vstupe do pravekej osady. Jednu sme už síce pred časom postavili, ale vietor nám ju zhodil. Aj preto sa to nazýva rekonštrukčná a experimentálna archeológia,“ smeje sa Ružomberčan Víťazoslav Struhár z občianskeho združenia Archeopark Liptov.
Kráčajúc po lúke nám ozrejmuje význam objektov, ktoré tu stoja. „Ten najväčší je replikou domu z doby medenej. Postavili sme ho podľa pôdorysu, ktorý archeológovia odkryli v Chynoranoch pri Nitre,“ vysvetľuje Struhár, ktorý je vyštudovaným archeológom, aj keď v súčasnosti pracuje v podnikateľskej sfére. Vášeň pre históriu však z neho nevyprchala. Práve naopak.
„Cestou na dovolenku v Taliansku sme sa pred niekoľkými rokmi zastavili v rakúskej obci Asparn an der Zaya, kde sa nachádza múzeum rakúskeho praveku. Ako milovník histórie som bol ohúrený a sám seba som sa začal pýtať, prečo čosi také nemáme aj na Slovensku,“ spomína Struhár.
Po našej pripomienke, že veď predsa neďaleko máme Havránok, sa púšťa do vysvetľovania. „Havránok je úžasné miesto, ale je to archeoskanzen. Repliky objektov sú postavené priamo na mieste archeologických objavov, takže možnosti popularizačných aktivít pre fanúšikov histórie či turistov, sú tu veľmi obmedzené,“ ozrejmuje Struhár, ktorého zahraničná skúsenosť inšpirovala natoľko, že sa pustil do výstavby archeoparku. Nazval ho jednoducho – Liptovia.
„Archeopark je najmodernejšou formou prezentácie archeologického a historického kultúrneho dedičstva v prírode. Na rozdiel od archeoskanzenov je to umelo vybudovaný areál. Zároveň však platí, že všetky objekty a reálie vychádzajú z konkrétnych archeologických nálezov a pri ich výstavbe sa uplatňujú pôvodné technologické postupy,“ porovnáva Struhár.
Pripravujú historický festival
Partia ľudí sa medzičasom so sekerami, pílami či dlátami pustila do opracúvania kmeňov stromov. „Ja robím za troch chlapov. Sami to vedia, takže ma berú ako rovnocennú,“ smeje sa sympatická brunetka. Volá sa Michaela Kučerová a kvôli dnešnej akcii pricestovala až z Podlužian pri Bánovciach nad Bebravou.
„Už v detstve som sa zaujímala o rôzne mytológie, kultúry a náboženstvá. Živá história sa pre mňa časom stala nielen hobby, ale aj štýlom života. Navyše, manuálna práca v takejto krásnej prírode človeku dokonale prečistí hlavu,“ hovorí Michaela, ktorá je zamestnaná ako zástupkyňa vedúceho v elektroobchode.
Kým jemne pôsobiacu ženu by ste pri obrábaní dreva nečakali, Martin Matejko z Rajeckých Teplíc akoby bol s tvrdou prácou zrastený. Informácia, že v profesionálnom živote je policajtom, nás vôbec neprekvapuje.
„História ma baví oddávna, ale skutočne ma dostala asi pred ôsmimi rokmi, keď som sa zúčastnil festivalu včasného stredoveku v severopoľskej Volyni,“ spomína Martin, ktorý predsedá občianskemu združeniu Utgardar a zároveň je veliteľom zväzu Varangoi, ktorý združuje viaceré skupiny oživenej histórie. „Spoločne rekonštruujeme život a boje vikingov a Slovanov. Konkrétne moja skupina stvárňuje družinu Varjagov z oblasti Kyjevskej Rusi v druhej polovici 10. storočia.“
Michaela, Martin a ďalšie dve desiatky nadšencov „nemakajú“ v archeoparku Liptovia len tak náhodou. Práve na tomto mieste sa má na prelome jún a júla uskutočniť najväčší festival včasného stredoveku na Slovensku Utgard 2018, na ktorom vystúpi až 600 účinkujúcich zo šiestich krajín. Všetci uznávajú, že dovtedy je roboty viac ako dosť.
Chcú chovať aj praveké tury
Struhár so svojou partiu nechcú ostať len pri jednom festivale. „Plány sú veľké, ale napĺňať ich môžeme len postupnými krôčikmi,“ zamýšľa sa šéf projektu. „Chceme, aby sa ľudia chodili k nám na dávnu históriu nielen pozerať, ale zažiť ju aj na vlastnej koži. Aby sa mohli na pár dní ubytovať v pravekých obydliach, upiecť si chlieb v dobovej peci, vyrobiť si zbrane či nástroje,“ predstavuje Struhár svoju víziu.
Dokonca by chcel v Liptovii chovať aj špeciálny hovädzí dobytok, ktorý vyšľachtili v Holandsku a fyziologicky je veľmi podobný pravekému turovi.
Veľké plány si však vyžadujú značné finančné prostriedky. „To, čo vidíte, som zatiaľ financoval z vlastných zdrojoch a z niekoľkých menších grantov, ktoré som získal od rôznych nadácií či zo Žilinského samosprávneho kraja,“ hovorí Struhár.
Prvú väčšiu sumu, 50-tisíc eur, sa mu minulý rok podarilo získať z Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci programu cezhraničnej spolupráce s Poľskom. A verí, že uspeje znova. Nielen pri získavaní finančných prostriedkov, ale aj návštevníkov.
„Liptov je úchvatný turistický región, takže dúfam, že návštevníci i miestni ocenia to, čo sme tu doteraz nemali – kus živej histórie,“ nádeja sa Struhár.
Foto – Marek Hasák
