Ako malý chlapec utekal s rodičmi pred frontom z mesta. Vrátil sa, aby zvládol komunistov i demokraciu. A pritom stále fotil – mesto, ľudí, udalosti. Túži po múzeu fotografie. Kým sa tak raz stane, Fedor Polóni starostlivo opatruje dejiny Ružomberka u seba doma.
Rodina Polóniovcov sa veľmi dobre poznala s Veselovcami. Miloš, neskorší armádny generál, Polóniovcom v roku 1944 poradil, aby pred blížiacim sa frontom odišli z mesta. „Nikto nevedel, čo sa bude diať, keď prídu Nemci,“ spomína si 80-ročný Fedor Polóni. Koncom vojny mal päť rokov.
Spolu s rodičmi a trojročnou sestrou strávili dva mesiace v horách v okolí Ružomberka. Spali v senníkoch, najdlhšie v horárni v Železnom. Podobne ako mnohí ďalší obyvatelia mesta. Iní zostali. Nestabilná situácia v meste ale trvala dlhšie, a tak už po návrate z hôr pozoroval z balkóna rodinného domu bombardovanie železničnej stanice.
„Aký bol kedysi Ružomberok? Nebol veľkým mestom. Rovnako ako Banská Bystrica, Poprad či Žilina mal okolo 15-tisíc obyvateľov. Jeho význam bol ale mimoriadny. Bolo to mesto, na ktoré som bol hrdý. Dnes nemáme ani veľkosť, ani význam. Neviem, či mám byť na čo hrdý.“ Fedor Polóni
„Raz v noci, počas ockovej neprítomnosti, k nám vtrhli traja nemeckí vojaci. Vyrabovali, čo sa dalo. Našťastie, všetky cennejšie veci boli uložené v skrýši za gaučom v obývačke. Mamke stiahli zlatú obrúčku, náušnice… My deti sme spali vo vedľajšej izbe a nič sme nepočuli,“ vybavuje si spomienky z mladosti. „Keď 4. apríla 1945 prešiel front, na pľaci pred našim domom sa rozložila ruská kuchyňa aj s americkými autami. Na rozdiel od Nemcov, Rusi nikdy nič neukradli.“
Fotograf
Už keď chodil do Ľudovej školy, skúšal otcov Flexaret. Raz na prvomájovom sprievode mu učiteľ Ján Plica zveril do rúk školský fotoaparát. Ako vedúci fotografického krúžku veril dvanásťročnému Fedorovi, že urobí zo slávnosti pekné fotky.
„Vyšiel som vtedy na hornú atiku školy na dnešnej Dončovej ulici a urobil fotky zhora, aké nemal nikto. Dodnes ich mám,“ opisuje dokumentárne začiatky.
Hoci vyvolanie prvého filmu zveril fotoslužbe, potom už pracoval doma, v kumbáli, kde si urobil improvizovanú tmavú komoru. Aby mohol fotiť, roznášal v nedeľu noviny. „Mal som na starosti okres okolo vojenskej nemocnice. Vtedy sa to tak nazývalo. Za nedeľu som zarobili 10,50 korún. Presne toľko stálo sto kusov fotografického papiera pohľadnicového formátu.“
Jedného dňa ho oslovil člen miestnej komunistickej strany, či by mu nešiel odfotiť svadbu dcéry. Ako fotil, funkcionár zrazu vstal a začal sa modliť. „Keď svadba skončila, prišiel za mnou a poprosil ma, aby som o tom nikomu nehovoril. Dodržal som to,“ spomína Polóni.
„Po rokoch ma zrazu po prvý raz nevyškrtli zo zoznamu účastníkov podnikového zájazdu. Nikdy som sa na Západ nedostal, no zrazu ma akceptovali a šiel som do Talianska. Vraj som dostal odporúčanie z najvyšších miest. Neskôr som sa dozvedel, že to bola jeho vďaka za moje mlčanie. Tak sa tu vtedy žilo.“
Niekedy v tých rokoch bolo témou v meste aj dnes často skloňované múzeum papiera. Všetko bolo pripravené – výroba mala byť v niekdajšom mlyne v Bielom Potoku a v Rakovského paláci na Podhore mali zasa vystavovať exponáty. Vtedy to boli štátne budovy.
„Platiť to mala Slovcepa, generálne riaditeľstvo, ktoré bolo ešte nad SCP. Vilo Vajs ma vtedy navrhol za správcu. Pochodili sme Čechy a Poľsko, ako to vyzerá tam a pripravovali nové múzeum. A zrazu prišlo rozhodnutie vtedajšieho námestníka – neexistuje, aby to riadil Polóni,“ opisuje príbeh dodnes nerealizovaného múzea papiera. Z iniciatívy Slovcepy napokon vznikla len stála expozícia v Liptovskom múzeu.
Vymyslel Fotoforum
V roku 1960 prišiel Ružomberok o štatút okresného mesta. Zrušili aj Okresné osvetové stredisko. Miestny Fotoklub zostal na dlažbe. „Vtedy som ako nahnevaný občan rozmýšľal, ako mestu pomôcť a ďalej ho zviditeľňovať. Prišiel som s myšlienkou medzinárodnej fotografickej súťaže. Nevedel som, ako to urobiť, koľko je s tým starostí, ale v kolegoch z Fotoklubu som našiel dostatok zanietencov pre úspešnú realizáciu podujatia známeho ako Fotoforum,“ približuje vznik známej fotografickej výstavy, ktorá predvlani oslávila 50. výročie – už pod hlavičkou Zväzu slovenských fotografov.
Ten vznikol v roku 1968 na ustanovujúcom sneme v Liskovej, počas druhého ročníka Fotofora. Bolo tam viacero Ružomberčanov, dokonca majú pamätné listy. Nie na všetkých si dnešné vedenie Zväzu chce podľa Polóniho spomenúť. Je to paradox, pretože Zväz aj Fotoklub sídlia v Ružomberku.
„Dva fotokluby sú v Bardejove a v Žiline a spolupracujú. U nás to nie je možné. Rozdelili nás peniaze, o ktoré bol Fotoklub okradnutý. Ale aj pohľad na rozvíjanie niektorých fotografických aktivít. Vyvrcholilo to nedávnym vyhodením Fotoklubu z Liptovského múzea,“ vraví Polóni o zvláštnej situácii v meste. Podrobnosti rozkmotrenia si ale necháva pre seba.
Dokumentarista mesta
Vyštudovaný chemik, čo sa mu podarilo počas režimu externe, bol s fotoaparátom pri všetkom dôležitom v meste. Stačí spomenúť roky 1968 alebo 1989. Pri jeho nedávnej výstave v Galérii Ľudovíta Fullu ho kurátorka nazvala ružomberským Henry Cartier Bressonom – legendárnym fotografom svetoznámej agentúry Magnum.
„To by mi bolo veľkou cťou, byť ako on, no bol by som len ako mravček pri slonovi. Ale vždy som chcel zachytiť život, ľudí, momenty z mesta. Viete koľkokrát si vyčítam, že som nefotil viac?“ zveruje sa stále aktívny fotograf a spoluorganizátor viacerých podujatí pod hlavičkou Fotoklubu RK 1924.
„V novembri 1989 sa Ružomberčania vybrali do ulíc až počas generálneho štrajku. Desať dní po udalostiach na Národnej triede v Prahe. Pod balkónom mestského úradu bola hlava na hlave. V ten deň som fotoaparát ešte nemal, bál som sa,“ vraví muž, ktorý na sklonku roka vystavoval v Univerzitnej knižnici Katolíckej univerzity výstavu fotografií z ružomberského Novembra 1989.
Dovtedy odpracoval väčšinu života na Supre. Po zmene režimu podnikal, ale zaskakoval aj ako učiteľ chémie a procesu výroby papiera a celulózy na miestnych stredných školách. Od fotografie ale nikdy neodskočil.
Na plote na Podhore spravil raz výstavu fotografií voľne nazvanú Ružomberok pred sto rokmi a dnes. Porovnávala zaujímavé miesta so súčasnosťou.
„Aký bol kedysi Ružomberok? Nebol veľkým mestom. Rovnako ako Banská Bystrica, Poprad či Žilina mal okolo 15-tisíc obyvateľov. Jeho význam bol ale mimoriadny. Bolo to mesto, na ktoré som bol hrdý. Dnes nemáme ani veľkosť, ani význam. Neviem, či mám byť na čo hrdý,“ zamýšľa sa dokumentarista nad dianím v meste.
V jeho archíve skončili aj snímky Laca Krónera, Bonyho Svobodníka, Vladimíra Jansíka či Ivan Svobodu. „Mám ich fotky, negatívy, spomienky… Veľmi rád by som to zverejnil, pripomenul. Ľudia by videli, ako vyzeral Ružomberok,“ predstavuje svoj sen i bohatstvo, ktoré má doma.
Rád by dosiahol zriadenie Fotografického múzea, kde by vystavil fotky a doplnil ich rôznymi technologickými artefaktmi. Páči sa mu Kaštieľ sv. Žofie i Björnsonov dom. So zámerom chce osloviť aj poslancov. „Myslím si, že stojí za to tieto fotografie zachovať. Je tam zdokumentované mesto od množstva autorov, rôzne udalosti z jeho života a dejín. Mám fotografie ešte na sklených platniach. Múzeum venované Ružomberčanom, ružomberským autorom,“ zamýšľa sa.
Činorodý dôchodca
S kamarátmi z niekdajšieho fotokrúžku v ľudovej škole predstavil starý Ružomberok vo výstave Traja kamaráti, na objednávku vytvoril kalendár historických fotografií mesta, príležitostne spolupracuje s Miriam Považanovou na jej Potulkách mestom, pomáha jej so zberom materiálu a podkladov pre diskusie.
Zároveň vo Fotoklube pripravili publikáciu fotografií súčasných autorov a členov Fotoklubu RK 1924 Manifest. „Chceme manifestovať, že napriek tomu, že nás tu nechcú a vyhadzujú, stále sme tu a fungujeme,“ argumentuje neúnavný Fedor Polóni.
Článok bol publikovaný v Ružomberkom magazíne číslo 10/2019.
Fedor Polóni je člen Redakčnej rady Ružomberského magazínu.
Titulná fotografia – Fedor Polóni. Foto – autor.
