V Ružomberku je azda najlepším miestom na zblíženia sa s Ľudovítom Fullom práve galéria, ktorá je napokon po majstrovi aj pomenovaná. Vo štvrtok 9. septembra sa však stretávame v susediacom Liptovskom múzeu. Hoci tu na stenách nevisia obrazy pripomínajúce jeho tvorbu, Fulla často múzeum poctil svojou návštevou a obdivoval diela iných. Práve tu sa zblížil aj s Ladislavom Csereiom, ktorý čo-to o živote majstra prezradil. Štvrkovú diskusiu v rámci tretieho ročníka Fullových dní moderoval Ľubomír Bajaník.
Prísny, no priateľský
,,Stojíme pred dosť zaujímavou a ťažkou úlohou, ukázať nášho veľkého majstra súčasnému Ružomberku. Ako sa prejavoval, ako žil, ako vystupoval, aké mal charakterové vlastnosti, odkiaľ pochádzal, ako tvoril, s kým sa stýkal,” zamýšľa sa na úvod bývalý riaditeľ múzea Ladislav Cserei.
Ľudovít Fulla pochádzal zo starej ružomberskej rodiny z Černovej. Jeho starý otec Matúš bol remeselníkom a krajčirom v Ružomberku. Tu sa priženil a napokon sa vrátil do Černovej.
,,Na tú dobu bol veľmi činným a uznávaným človekom. Mal desať detí, jeden z nich sa volal Leopold. Bol mäsiar, zobral si manželku z Oravy a narodilo sa im šesť detí, päť dievčať a jeden chlapec. Ten chlapec bol Ľudovít Fulla,” približuje pôvod umelca Cserei.
Napokon tu aj študoval. Po základnej škole začal chodiť na gymnázium. Cserei si však spomína, že sám priznal, že bol zlý žiak, z gymnázia ho vyhodili.
,,Na príkaz svojho otca, ktorý bol na neho veľmi tvrdý, musel ísť študovať do Dolného Kubína. Vyštudoval obchodnú školu. Otec si stále myslel, že z neho bude krčmár alebo mäsiar. Mladý Ľudovít mal však na škole príjemnú učiteľku, ktorá mu od začiatku pomáhala v kreslení. Navrhla mu, aby šiel skúsiť štúdium na akadémiu do Prahy,” hovorí o študijných začiatkoch Cserei.
Dvakrát ho odmietli, nakoniec sa dostal na umeleckú priemyslovku. Keď ju dokončil vrátil sa do Bratislavy. Popri svojej výtvarnej činnosti aj tvrdo pracoval. Neskôr si otvoril súkromný ateliér a galériu.
,,V roku 1962 mu zomrela manželka Klára a tak sa Ľudovít Fulla vrátil naspäť do Ružomberka. Musel sa vyrovnať so smrťou ženy, vrátil sa k svojim sestrám do ich veľkého domu, ktorý ešte stále stojí. Mal tam aj ateliér a práve tam začal tvoriť veľké diela,” hovorí o návrate Fullu do Ružomberka bývalý riaditeľ múzea.
K dielam mal špecifický vzťah
V roku 1963 dostal Ľudovít Fulla ocenenie Národný umelec. Už v tom čase bol významný. Prišiel rok 1965, keď sa začalo hovoriť o tom, že vznikne galéria. ,,Viem, že boli aj iné návrhy, kde by mala byť galéria. Nebolo to hneď v Ružomberku. Napokon, a určite aj na prianie majstra, sa začalo stavať v Ružomberku na poliach, na pozemkoch jeho starého otca. Pozemky boli vedľa múzea a vďaka tomu sme tým získali hneď vedľa druhú kultúrnu ustanovizeň,” začína hovoriť o Galérii Ľudovíta Fullu.
Vláda vtedy uznala jeho veľkosť, napokon sa dohodli, že daruje republike svoje diela. Išlo vtedy o 540 diel, ktoré prevzala Národná galéria. Začalo sa teda pracovať na projekte. Návrh vytvoril architekt Kusý, doprojektoval ho ružomberský projektant Hatala a pod jeho gesciou bola postavená galéria.
,,Keď Ružomberčania uvideli prvý železný skelet, chodili sa ma pýtať, čo to bude. Počuli o tom, že sa ide stavať galéria, no podľa toho čo videli, tak si nikto nepredstavoval, že to môže byť aj nejaká budova. Ako múzeum sme do toho boli priamo zapletení, pretože naše spodné priestory sa prerobili na kotolne a desať rokov sme galériu vykurovali,” hovorí o začiatkoch galérie Cserei a pridáva aj príhodu z tých čias.
,,Majster už bol starý človek, mal 70 rokov a bola mu zima. V Galérii sú obrovské úniky tepla, v zime sa nedala vykúriť. Každý druhý deň ma v zime volal, niekedy sme si dali aj štamrplíček, bol veľmi priateľský, riešili sme technické veci, ktoré boli každodenné. Zaujímal sa aj o naše dianie, čo robíme, čo pripravujeme, zúčastňoval sa na našich výstavách,” spomína si na stretnutia s Fullom Cserei.
Mnohí vnímali Ľudovíta Fullu ako prísneho. Ladislav Cserei hovorí, že často vznikali aj klamlivé názory, napríklad aj to, že je ,,žgrloš”.
,,Keď sa stálo v rade na pomaranče, on si kúpil dva. Alebo tri jablká. Dnes je to bežné, vtedy sa ľudia pozastavovali či nemá dosť peňazí na to, aby si kúpil kilo. Ale je pravda, že bol prísny. Skoro každý deň sa vyšiel pozrieť na galériu či tam všetko svieti. Keď to nesvietilo, ráno zavolal na Úrad vlády, že mu nesvieti svetlo. Z úradu tajomník zavolal na mestský úrad a ten zavolal mne. My sme to chápali, on chcel mať všetko presne, na sto percent, podľa jeho predstáv. To sa ale stále nedalo.”
K svojim dielam mal špecifický vzťah. Jedného dňa si zavolal predstaviteľov mestského úradu, bavlnárskych závodov a Liptovského múzea, aby im povedal, že chce urobiť kuratórium. ,,Chcel garantovať, že odtiaľto žiadne dielo nebude prenesné. Urobiť niečo také v tom období, keď to vlastní galéria bolo ťažké. Trvalo dva mesiace, kým sa podarilo majstra odhovoriť od svojho zámeru,” vysvetľuje Cserei a hovorí, že Ľudovít Fulla často prijímal telefonáty z vlády, aby im odovzdal niektoré obrazy, ktoré by mohli ďalej darovať.
Titulná fotografia: Diskusia z Liptovského múzea. Foto: Jaroslav Moravčík.
Podporte kvalitný nezávislý obsah
Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.
