Nebeské vlaky

Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.

„Bol jeden zvláštny chlapec bledolíci / divné mal oči podivné mal sny. / Had sa mu zjavil v dlhej koľajnici / a zomrel uhryznutý diaľkami“ – takto napísal básnik o jednom chlapcovi, ktorého nikdy nevidel a nepoznal, ale uhádol, že  takí sú a takí sa budú rodiť.

Cestujúci si chlapca denne všímali na stanici mestečka, kde nikdy nezastavovali rýchliky. Chudučké vyhúknuté dieťa, sotva šestnásťročné, s priesvitnou tvárou a výraznými kruhmi pod očami stálo v novej železničiarskej uniforme vedľa výpravcu a v pozore vyprevádzalo okoloidúce vlaky.

Dva mesiace ho takto vídavali, a zrazu mládenčeka nebolo.

Umrel, a v tej uniforme si želal byť aj pochovaný.

Chlapec sa už v detstve zaľúbil do železnice a do všetkého okolo nej. Mal plnú izbu vláčikov s tunelmi, semaformi, výhybkami, zmenšenými podobami rôznych druhov rušňov, osobných a nákladných vagónov. Museli ste u neho kráčať veľmi obozretne, aby ste nevstúpili do koľajišťa – to bolo zakázané.

Naspamäť poznal odchody vlakov z veľkých i menších miest, najkrajšie a najkratšie trasy, železničné unikáty, záujemcom dokázal poradiť najlepšie spojenie. Po skončené základnej školy sa prihlásil na dopravnú priemyslovku, lenže v druhom ročníku ochorel. Ťažko a nevyliečiteľne.

Veľmi túžil stať sa výpravcom na železnici, umožnili mu to aspoň na pár týždňov ľudia s chápavým srdcom.

V tmavomodrej uniforme a červenej čapici zdraví Božie rýchliky teraz už pri nebeskej bráne. S rozžiarenými očami a nekonečne šťastný.

Roboty má dosť.

Lebo niektoré duše prichádzajú do neba aj vlakom.

Publikované v zbierke Iba tak VI.

Ilustračné foto – Publikácia Dušana Lichnera To bola naša Korytnička.

Známy ružomberský spisovateľ a vysokoškolský predagóg, pochádza z Černovej. Je autorom desiatok románov, poviedok a noviel, ako aj divadelných a rozhlasových scenárov.