Spoveď

Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.

V detstve sme na spoveď do kostola chodievali celkom radi. Ani nie kvôli spytovaniu svedomia alebo odpusteniu hriechov, ale hlavne kvôli tetke Edone. Na boku, hneď za spovednicou, sme čakali, kedy tetka vojde dnu. Bola nahluchlá a spovedala sa patrične nahlas. Všetko bolo počuť. Nikdy ale nespomínala svoje previnenia – vykladala iba o svojom mužovi:

„Viete, pán farár, ten môj Alfonz, keď som mu kázala, aby odpeľal psa, lebo v noci breše a ja nemôžem spať, povedal mi, predstavte si, vraj pes je na to, aby brechal. A ak zostane prázdna búda, potom do nej môže zavrieť mňa!“

Kňaz tetke vždy pripomínal, aby vravela hlavne o sebe, no nikdy si nedala povedať:

„Však o sebe hovorím,“ tvrdila. „Alfonz hundral aj na vás minulú nedeľu. Že mávate dlhé kázne a potom vraj staré ženy chrápu. Že Mara Merindovie, čo vypadla z lavice, to iba preto, lebo cez kázeň zaspala. Na Jozefa sa opil a viete, taký otrtúlený triasol lampu na ceste. Že zhasni! Ja som naň vtedy kričala, veď bolo pred polnocou a on z trucu zverboval nejakých kamarátov a dal mi zahrať Blíž k tebe, Bože môj. No dobre, povedala som, ja zomriem, ale ty sa mi neopováž postaviť k truhle! Lebo ťa kopnem!“

Pán farár napokon tetke Edone rozhrešenie vždy dal. Len sme nevedeli, či platilo pre ňu alebo pre jej Alfonza.

Najskorej hádam pre oboch.

Vyšlo v zbierke Iba tak (2007).

Ilustračná fotografia – topky.sk, zdroj: internet

Známy ružomberský spisovateľ a vysokoškolský predagóg, pochádza z Černovej. Je autorom desiatok románov, poviedok a noviel, ako aj divadelných a rozhlasových scenárov.