Nemocničný kaplán: Najsilnejšie príbehy sú tých, ktorí aj po 50 rokoch života dokážu oľutovať a prosiť o odpustenie

Rozsiahly areál vojenskej nemocnice v Ružomberku tvorí niekoľko pracovísk, kam smerujú kroky tých, ktorí potrebujú pomoc odborníkov. Jeho súčasťou je aj nemocničná kaplnka. Miesto, kam sa nemusíte objednať, ani si so sebou vziať kartičku poistenca, zdravotný záznam či počkať v rade. Dvere sú otvorené pre všetkých.

V kaplnke sa slúžia omše, prebiehajú tam spovede, no často by ste v nej stretli ticho a ľudí, ktorí sa modlia za uzdravenie príbuzných, seba alebo jednoducho prosia o pomoc. Na rovnaké miesto sa v jedno februárové ráno vyberáme aj my.

V maskáčoch nemusí byť len vojak

Po otvorení dvier nás privíta muž vo vojenskom obleku. Je to ten nemocničný kaplán či nie? Zneistíme. Kňaza predsa ľahko spoznať podľa bieleho kolárika okolo krku, niekedy aj podľa reverendy. Nemocničný kaplán patrí pod Ordinariát ozbrojených síl, častejšie ako v kňazskom rúchu by ste 54-ročného Stanislava Kaníka stretli práve v zelenom. „Od bežných vojakov sme ľahko odlíšiteľní. Kým oni majú na hrudi odznaky za zásluhy, nám sa na pravej strane vypína vyšitý kríž,“ začína nám vysvetľovať kaplán vojenskej nemocnice v Ružomberku.

Stanislav Kaník je rodák z Brezovice. Počas 22 rokov kňazstva pôsobil vo viacerých farnostiach. Slúžil ako kaplán v Dolnom Kubíne, neskôr bol správcom farnosti v Liptovskej Teplej, pôsobil aj v Topoľčanoch, potom na Spiši, vo Švošove alebo aj v Bratislave na ministerstve, kde bol sekretárom biskupského vikára. Pol roka dokonca žil vo vojenskej základni v Kosove s desiatkami slovenských a českých vojakov.

,,Treba to vnímať tak, že do tejto služby nás povoláva Boh. Niekde sú ľudia, kde vás hneď príjmu, niekde sa musíte snažiť viac, ale všade sa to dá zvládnuť. Boh nás posiela tam, kde potrebuje. Keď je človek pre tieto veci otvorený, tak Boh môže potom cez jednotlivého kňaza urobiť veľa dobrého pre tú farnosť alebo miesto, kde pôsobí,“ hovorí o častých zmenách pôsobiska Stanislav Kaník a vníma ich ako súčasť svojho povolania.

Kým bežných kňazov čaká seminár a vysviacka, tých, ktorí patria pod vojsko aj vojenský výcvik.

Prvá ponuka ísť do armády prišla od generálneho vikára. Stanislav Kaník tomu spočiatku nerozumel. ,,Modlil som sa, či to prijať alebo nie. Napokon som šiel do Bratislavy a začal celý proces,“ vysvetľuje a jedným dychom dodáva, že vojenský výcvik prebieha v spoločnom kolektíve s kňazmi, lekármi či vojakmi. Základný výcvik tvorí napríklad zručnosť, streľba i pochodovanie. Keďže bol na základnej vojenskej službe, takýto výcvik ho obišiel.

„Rozhodnutie prišlo v roku 2005. Najprv sa musíte spýtať svojho biskupa, či vás pustí. Ak áno, pýtate sa aj vojenského ordinára, teda biskupa či vás príjme. Ak nastane dohoda, nasleduje ďalší postup: lekárska prehliadka, psychologické testy, telesné skúšky, výcvik, dôstojnícke skúšky. Keď toto všetko kňaz úspešne absolvuje, nastupuje do kasární a tam slúži ako vojenský kňaz,“ hovorí o spôsobe prijatia do ,,služby“ rodák z Oravy.

Momentálne pôsobí tretí rok ako nemocničný kaplán vo vojenskej nemocnici. „Hľadali kňaza, ktorý by prišiel vypomáhať do Ružomberka, pretože chceli posilniť duchovnú službu. Nastúpil som teda ako duchovný na úrad hlavného lekára, 15. marca to už budú tri roky,“ vysvetľuje Stanislav Kaník, ktorý je súčasťou Ordinariátu Ozbrojených síl a Ozbrojených zborov Slovenskej republiky.

Ordinariát je postavený na úroveň diecézy a vznikol v roku 2003. Na jeho čele je Mons. František Rábek, ktorého menoval Svätý Otec Ján Pavol II. Postupne sa vytvorili cirkevné štruktúry, na ktorých čelo boli ustanovení ordinári s cirkevnou právomocou. Cirkev na základe toho zriadila už 34 ordinariátov po celom svete.

Ľudia potrebujú pohladiť, nie počuť, aby vydržali

Nemocničného kaplána pozná najmä lekársky personál. Často chodieva za pacientmi, ktorí sa chcú vyspovedať, prijať pomazanie chorých, sväté prijímanie alebo sa len porozprávať. Niektorým pomáha aj spoločná modlitba či požehnanie. Takúto činnosť vykonáva spoločne s farským úradom.

„Poväčšine zaklopem, pozdravím sa. Niektorí ma spoznajú hneď podľa štóly, iní si ma prezerajú, pýtajú sa, kto som, keď ma vidia vo vojenskom. Niektorí reagujú hneď, s inými sa musím viac porozprávať. Sú aj takí, ktorí povedia, že majú svojho kňaza, tak ma odmietnu,“ hovorí Stanislav Kaník.

Počas svojej služby stretol rôznych ľudí. Takých, ktorí ho odmietli alebo aj tých, ktorí sú iného vyznania. Aj tí však poprosili o modlitby či požehnanie.

,,Raz mi jeden pán povedal, pán farár, dajte mi už to posledné pomazanie. Lenže to nie je tak, že ho dám a človek automaticky musí zomrieť,“ hovorí o jednej zo sviatostí kaplán.

Pomazanie chorých sa kedysi najčastejšie udeľovalo len v posledných chvíľach života, práve preto zľudovel názov posledné pomazanie. Slúži ako dar aj odpustenie hriechov, posila pred odchodom do večnosti, že bolesť a utrpenie človek nenesie sám. Je to úkon s modlitbami, pričom sa pomaže čelo a ruky olejom, ktorý sa posväcuje na zelený štvrtok.

Momenty s ľuďmi, ktorí umierajú alebo prežívajú náročné chvíle, sú ťažké aj pre kaplána.

,,Keď vidím chlapa, ktorý sa trápi kovidom, modlím sa nad ním, udelím mu posledné pomazanie a vidím slzy v očiach aj to, že to prijal s takým pokojom. A potom sú ľudia v umelom spánku, aj za tých sa modlím a udeľujem túto sviatosť na základe toho, že ma poprosili rodinní príslušníci,“ načrtáva aktuálnu tému posledného roka nemocničný kaplán.

Kňazi z farského úradu majú na starosti covidových pacientov na infekčnom oddelení, kaplán na Áre.

„Pacientov je celkovo v nemocnici menej, sú tu len tí, ktorí potrebujú nevyhnutnú starostlivosť, najmä pre koronavírus. Sú dni, kedy za jeden deň dám aj 35 prijímaní, inokedy len päť. Počet je menší, ale ľudia sú o to vďačnejší, že môžu prijať sviatosti alebo sa len pozhovárať,“ začína vysvetľovať Kaník. Aj on si musí pred vstupom na oddelenie obliecť ochranný oblek. Či je človek pozitívny, veriaci alebo nie, príde ku každému. Hovorí, že ľudia nepotrebujú počuť, aby vydržali. Oveľa dôležitejšie je pohladenie.

Sila v modlitbách

,,Keď je človek chorý, tak sa mení psychika, ide o otázku, ako žijete vieru. Keď vidíte pri starších ľuďoch, ktorí sú aktívni, že vás uvidia a hneď ožijú, začnú sa s vami modliť a ďakujú za to. Sú ale aj takí, ktorí majú strach, zomiera sa raz, a keď príde ten okamih, tak sa všeličo v tom človeku zohráva,“ zvážnie nemocničný kaplán a dodáva, že záleží, aký sme viedli život, od toho sa všetko odzrkadlí. ,,Vraví sa, aký život, taká smrť, aká smrť, taká večnosť.“

„Mal som aj také stretnutia, že niekto nebol aj 40 rokov na spovedi a takto na konci života dokázal vyjadriť ľútosť. To sú veľké príbehy ľudí, kde je dôležitá najmä modlitba,“ zdôrazňuje Kaník.

Často sa stretáva aj s názormi, že život si treba užívať, kým je človek mladý, veď potom, keď už bude starí, tak sa zmení. ,,Spomínam si na jedného pána, ktorý žil veľmi zlým životom. Zmenil sa až po smrti manželky, začal sa modliť a chodiť do kostola. Dozvedel som sa, že jeho manželka sa za neho modlila a všetko obetovala, aby sa zmenil a napokon sa tak aj stalo,“ hovorí o sile modlitby.

Práve tú zažil počas misie v Kosove, kde sa staral o desiatky slovenských a českých vojakov po duchovnej stránke. Aj tu boli veľké obrátenia vďaka tomu, že ich človek neodmietal prijímal a modlil sa za vojakov aj napriek tomu, že ho spočiatku neprijali,“ uzatvára Stanislav Kaník.

Článok bol pôvodne publikovaný vo februárovom čísle RK Magazínu. 

Titulná fotografia: Nemocničný kaplán Stanislav Kaník. Foto: Anna Zábojníková