Okrem znovuzrodenia, Ružomberok potrebuje aj predvolebný kľud a rozvahu voličov. A tak z voleja medzi riadky RŽ

Po chrlení  ohňa a síry z pier a tlačovej černe Ružomberského života (RŽ) distribuovaného mi (nám) rôznymi spôsobmi, som zmätený a vykoľajený z úderov pomaly na všetko živé a doposiaľ realizované či nerealizované.

Vtedy pred štyrmi rokmi

V Ružomberku je to už tak. Pamätám i rok 1998 s množstvom kriedových tlačovín a mladých tvárí pracovníkov vtedajšieho Neusiedlera, čoby skoro celého elitného mestského zastupiteľstva v Ružomberku. Nevyšlo, a len traja či štyria sa prebili do mestských parlamentných lavíc.

Odvtedy už veľa vody pretieklo dolu Váhom – už je tu nadnárodné Mondi, nedostavaná  stavba naproti lávke do Likavky hyzdiaca mikrookolie hlavnej európskej dopravnej spojnice,  prázdno nad ruinami tzv. Auparku, nedostavané hľadiská štadióna, kadiaľ od Tesca prefukuje za nevkusne pred Digi Sport kamerami a v rohoch pohodenými tréningovými bránkami, vyľudňované ZŠ-ky, niekde chátrajúca infraštruktúra, rozsýpajúce sa steny priemyselných objektov zabezpečujúcich niekdajšiu zamestnanosť v meste a okolí, ale i pomerne rýchle a štyri roky predtým po odstrelení komína Tehelne – Wienerbergera v januári 2013 (najkvalitnejšej hliny na Slovensku, ktorý ju prišiel zlikvidovať) ako-tak upratané okolie, kde za tri mesiace vyrástla pumpa pohonných hmôt č. 9 aby potvrdila fakt, že v Ružomberku je ich najviac na počet obyvateľov na Slovensku.

No v meste s ružou v erbe, ako sa to občas v riadkoch tlačovín zvykne čitateľovi pripomínať, je aj Katolícka univerzita (aj keď nedávno predmetom pre orgány činné v trestnom konaní), dnes už reštaurovaná židovská synagóga, dopravné premostenie cez Revúcu do mesta od jednej významnej Vojenskej a fakultnej nemocnice na Slovensku, a tiež iné, čo sa samo chváli. Len človek nesmie byť občas slepý.

Ak je optický kontrast porovnávaný optickými parametrami, potom by bolo aj prvotne nutným postaviť k nemu etalón rokov 90-tych minulého storočia a porovnať medzietapové „neuro-fyziologické“ vnemy. Búšiť do poslancov zastupiteľstva (RŽ myslí asi tých od r. 2010) a dávať im rôzne morálno-edukačné odporúčania na ich zmeny konania, a hovoriť o tom, že títo z postov mestských zastupiteľstiev sa obohacujú na úkor občanov mesta, o poslancoch útočiacich proti občanom mesta a o poslancoch, ktorí zodpovedajú za životnú úroveň občanov mesta je myslím si, nedôveryhodným tvrdením. Kto by zo zvolených poslancov mesta chcel škodiť mestu samému? Nikto! Za úniky občanov z tohto mesta a za ich nemožnosť  zamestnať sa, môže predovšetkým štát.

Pomaly hnijúca ryba v štáte pohodená medzi pešiakov slovenských mestských a obecných zastupiteľstiev smrdí od hlavy. Celé priemysly tejto republiky boli pred viac ako dvadsiatimi rokmi (vedecky ?) likvidované, či už zle vykonávanými druhmi vlastníctva, či tými, ktorí ich divokou privatizáciou vlastnili, či tými, ktorí  ich po vycicaní pre ego uspokojenia svojho súkromného libida predali do cudziny. To je obraz dnešného Slovenska – obraz rúk naťahujúcich primátorov bojujúcich o príchod (a poväčšine zase len cudzích zahraničných investorov) tak, aby znížili štátnu nezamestnanosť pod dvojciferné percentuálne číslo. Dávno sú časy preč, keď Československo a bývalé Slovensko stavalo fabriky ďaleko za jeho štátnymi hranicami všedných dní. Konštatovanie v štáte, kde je veľké množstvo inžinierov, právnikov a marketing študujúcich študentov, bankových a akýchkoľvek iných analytikov, rôznych hovorcov či politológov, núti k zamysleniu. A čo naše slovenské Ministerstvo hospodárstva? Kedy už počujeme vetu „dávame svoje peniaze, ideme postaviť slovenský názov nesúci  slovenský podnik investovať zo svojho, budovať priemysel, predávať svoje výrobky, zamestnávať svojich ľudí, nečakať na cudzieho investora, ktorý nám o niekoľko sto dní zatvorí fabriku, odvezie si svoje strojné zariadenie a nevyplatí mzdy pracovníkom hladujúcich dolín“. A nemohúci štát sa prizerá.

Tieto dojmy a pojmy nie sú labuťou piesňou rokov 50-tych, keď socialistickí umeleckí maliari maľovali komíny fabrík s ich čiernymi dymami. Je to súčasná realita a obraz nielen Ružomberka. Realita Európskej únie geograficky a demograficky malého (a dajme tomu i nechcený obraz slovenského lokálpatriota) a Slovenska v nej. Bohužiaľ, už asi na roky rokúce pretrvávajúca a ťažšie zmeniteľná realita zmeniť niečo na svoj obraz bez cudzej zahraničnej pomoci.

Určite, nik by tu už nechcel opakovanie kauzy Aupark, kauzy, ktorú ovplyvnila, a musíme si to priznať, i medzinárodná finančná kríza rokov, (a akýkoľvek primátor by sa mohol rozliať i na kolomaž) kedy investor logicky nemohol byť rozšafným, a nerozmýšľajúcim vo svojej finančnej predikcii čo a ako napríklad po roku neskôr.

Nik určite neopľul (nie som kompetentný síce posudzovať) mestského kontrolóra, ktorý sa určite staral o zverené finančné prostriedky tak, ako sa starať má. Akokoľvek, 13:11 v prospech nového zvoleného kontrolóra mesta sa môže zdať Ružomberskému životu fraškou, no o tom rozhodli hlasy poslancov, ktorých si občania v roku 2010 legálne zvolili. Podsúvanie politického trička a či ich rôznych fans je logickým vyústením postavenia poslancov a ich chovania sa pri hlasovaniach. Strany či hnutia tak všade inde konajú, teda nič protizákonné, ale normálne a pochopiteľné. Ťažko sa odvoláva i minister vo vláde, kde 83-ka slovenského parlamentu ho väčšinovo zachráni.

I na ligovom futbale pod Čebraťom, pod Dubňom, na Štiavničkách či na nedávno hanebných Pasienkoch (kde 18. augusta 2013 fanúšikovská Concordia 1906 musela prezentovať svoju kompaktnosť, príbuznosť a príslušnosť k Ruži).

Po týchto slovách sa Vám možno bude zdať, že sa na všetko v Ružomberku pozerám ružovými okuliarmi, že som nepriateľom príspevkov autorov Ružomberského života a, naopak, priateľom akýchsi siedmich silných na mestskom úrade v Ružomberku. Tých, ktorých osobne poznám a RŽ ich v domienke indícií ich priezviskami už uviedol, už niečo v minulosti pre Mesto urobili. Ak by  som tvrdil niečo opačné, potom by som už musel byť niekoľko rokov predtým ako Ružomberčan nevidomý. Tak teda, nech autori slov v RŽ o vyhrážaní sa občanom oznámia mená tých, ktorí sa Ružomberčanom vyhrážali. Osemstranové vydanie fb.com/rkzivot má tak demokraticky morálne právo hľadať tých ďalších, pričom už od jedného z nich očakáva odpoveď. Neviem či týmto spôsobom (neštandardným) ju má žiadať, naopak, morálne od toho, a tých, o ktorých sa vyjadruje amorálne, píšuc o ich arogantnosti a zneužívaní mocenského postavenia.

Po tom všetkom, čo za  posledné “couple of days in  Hlinkograd city“ stihol Ružomberský život v jeho riadkoch  vyprodukovať, (a aby som bol aj voči RŽ objektívny, pozitívne hodnotím i iné príspevky – 60 rád ako šetriť, kruhové objazdy a pod.)očakával by som od autorov príspevkov aspoň ich kandidatúru na poslancov mestského zastupiteľstva. Ich reálnu črtajúcu sa šancu niečo zmeniť a pričiniť sa ku krajším zajtrajškom života v meste pod Čebraťom. A čo keď budú zvolení jedni a tí istí poslanci opäť?! Nahradiť voličov inými voličmi sa nedá, a volič vie, koho bude podľa svojho vedomia a svedomia pred zakrúžkovaním preferovať. Ten rozhodne, a aj nepriamo rozhodne či nerozhodne o budúcom smerovaní mesta po 15. novembri 2014.

Ružomberok, 31. 10. 2014, v regulárnom čase a v dátume, kedy už nie sú porušované pravidlá volebnej kampane na primátorov miest SR.

Zaujímam sa o Ružomberok a spoločnosť okolo nás.