Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Na začiatku sedemdesiatych rokov v časoch „husákovskej“ normalizácie a tuhej cenzúry som ako vysokoškolský študent spolupracoval s bratislavským Vysielaním pre deti a mládež Slovenskej televízie.
Jeden z dramaturgov ma nahovoril napísať aj rozprávkovú televíznu hru – plánovali sme inscenáciu nasnímanú v televíznom štúdiu s niekoľkými exteriérovými dokrútkami, nie drahú.
Celkom slušne sme prácu na dielku zvládali, rozprávka čerpala časť námetu z nejakej povesti, bolo to o chýrnych muzikantoch, ktorí sa dostali do pekla na svadbu čertmi unesenej dievčiny – po dramatických peripetiách ju vďaka svojmu muzikantskému umeniu a prostému ľudskému dôvtipu šťastlivo oslobodili a vrátili sa spolu domov. Definitívny, už nie pracovný názov znel Svadba pod Krstou horou.
Došli sme až po literárny scenár, no keď sa text posunul na schválenie, prečítal to jeden z televíznych šéfov účinkujúci aj ako cenzor a povedal NIE! Toto stopneme a natáčať sa nebude.
Prečítajte si aj
Čo na to Andrej Hlinka?
Na dramaturgii mi zlú správu opatrne oznámili, bolo im ľúto, že naša takmer ročná robota vyšla nazmar. Vyzradili, a to potichu a dôverne, prečo rozprávku zakázali.
Komunisti, ktorí vtedy manipulovali krajinu a boli aj na vedúcich funkciách v televízii, sa pekla báli, inscenácie o čertoch si vládnuca strana nepriala.
Keď sa to tak vezme a človek popremýšľa, vyzerá to, že medzi jej členmi asi nebol jeden jediný ozajstný ateista neveriaci v posmrtný život.
Nechceli teda ešte zaživa ani na obrazovke vidieť, čo ich čaká…
Foto – wikipedia.org
