Petícia proti zápachu v meste vznikla už za socializmu

V osemdesiatych rokoch stále nebolo bežné napísať petíciu, verejne sa vzoprieť a dávať podmienky. Pred tridsiatimi rokmi to však skupina sedemnástich Ružomberčanov urobila. Založili Ružomberskú ekologickú občiansku iniciatívu.

V noci z 13. na 14. októbra 1988 sa to stalo opäť. V čase inverzie unikol z vtedajšieho Celulózo-papierenského kombinátu, zvaného CPK, metylmerkaptán.

Bolo nás sedemnásť

„CPK opäť prehovoril. Za posledných šesť mesiacov už poltucetkrát… Bolo to strašné. Niektorých pálili oči, iní ťažko zaspávali. Sťažovali sa obzvlášť deti a ťažšie dýchajúci prieduškári – dôchodcovia… 14. októbra naša trpezlivosť pretiekla,“ píše sa v Ružomberskom hlase z 28. apríla 1990. Ešte aj vtedy – rok a pol po inkriminovanom úniku, po nežnej revolúcii, vlastne už v dnešných, slobodných časoch – bol text podpísaný anonymne: „Autori REOI 14. októbra.“

Ružomberská ekologická občianska iniciatíva (REOI) vznikla práve 14. októbra 1988. Dôvodom bol opakujúci sa únik toxického plynu s nepríjemným zápachom – metylmerkaptánu. Sedemnásť ľudí z Ružomberka a okolia sa napriek dobe rozhodlo nenechať veci len tak.

„V tom čase padal na Ružomberok mazľavý popolček zo Sóla. V Bielom Potoku konštantne horela čierna skládka odpadov, plynofikácia nebola tak veľká, ako teraz a ľudia kúrili uhlím a drevom. Do toho tehelňa a výroba celulózy. Ružomberok bol Londýn. Jedna veľká hmla a neskutočný smrad,“ opisuje vtedajší, mnohým v meste ešte známy stav, jeden z autorov REOI Radislav Kendera.

„Horela aj skládka štiepok priamo v areáli CPK, čo mračnám nad regiónom taktiež pridávalo. V priebehu pol roka bolo šesť veľkých únikov metylmerkaptánu. Ľudia boli z toho zničení. Bolo to veľmi cítiť. Najviac trpela Lisková,“ dopĺňa ho Marián Mydlo, ktorý stál za myšlienkou listu.

„Študoval som mimo Ružomberka, v úplne inom vzduchu, a keď som vlakom prichádzal naspäť domov, bol som nezvyknutý, a to bol taký smrad, že sa mi ešte vo vozni chcelo zvracať,“ opisuje vlastný zážitok Kendera.

Článok o Ružomberskej ekologickej občianskej iniciatíve v Ružomberskom hlase.

Pochod na Supru

Napísali list a rozposlali ho do všetkých škôl, úradov a tovární v meste, ale aj na miestny národný výbor (mestský úrad), na Verejnú bezpečnosť (polícia), ale aj vtedajšiemu predsedovi slovenskej vlády Ivanovi Knotekovi.

Požiadavka bola jednoduchá – obmedzte úniky o 50 percent a odškodnite nás.

„Vychádzali sme z toho, ako odškodňovali obyvateľov severných Čiech, ktorí žili v priemyselných oblastiach a mali za prácu a život v ekologicky znečistených mestách a obciach kompenzácie, napríklad na daniach,“ vysvetľuje požiadavky Mydlo.

Silou listu mala byť podpisová akcia. Autori počítali so 6-tisíc podpismi nespokojných Liptákov. Vychádzali pritom z toho, čo počúvali od ľudí vo svojom okolí a z množstva inštitúcií, kam list poslali. Ak sa situácia nezlepší, autori vopred ohlásili občiansku nespokojnosť – pochod na Supru.

„Naschvál sme zvolili dátum 26. apríl 1989, na tretie výročie katastrofy v Černobyle,“ vraví Mydlo.

„Ostalo však len pri zbožnom prianí. Strach miestnych činiteľov pred vtedy všemocnými vládcami zvíťazil. Takmer všetci sa zľakli. Len pár odvážnejších podpisy odovzdalo okresnému tajomníkovi strany (asi 500 podpisov). Naša výzva s prázdnymi podpisovými hárkami zostala zväčša v ´odborárskych´, riaditeľských či predsedníckych stoloch,“ píšu autori výzvy v dobových novinách.

Hľadali písací stroj

Namiesto petície sa však medzi ľudí rozbehli eštebáci. „Hľadali protisocialistické živly a písací stroj spochybňujúci vedúcu úlohu strany, ako sa vyjadril jeden z príslušníkov všemocnej inštitúcie… po meste sa šírili rôzne fámy, chýry, výmysly. Tak to býva, keď chýba skutočná informovanosť,“ dočítate sa v novinách.

„Prišli aj k nám do Bavlnárskych závodov. Oni asi tušili, kto je za tým, ale nemali dôkaz. Predsa len, už bol rok 1988. No keď chodili po fabrike a hľadali písací stroj, lebo každý mal nejakú chybu, podľa ktorej sa dal po napísaní papiera odhaliť, mráz mi chodil po chrbte a nebolo mi všetko jedno. A to som vedel, že tam ho určite nenájdu,“ spomína si na nepríjemné chvíle Marián Mydlo.

„Čakali sme, že prídu, vyzbierajú nás a pozatvárajú. Ale neprišli na to, ktorí sme to napísali. Naopak, list, hoci bez podpisovej podpory, na vláde zabral,“ vraví Kendera.

Namiesto pochodu prišli ministri

Tak silný únik sa od 14. októbra 1988 vraj nezopakoval. V marci, mesiac pred ohláseným pochodom prišla do Ružomberka vládna delegácia na čele s ministrom vnútra a životného prostredia Slovenskej socialistickej republiky.

„Pred fórom ´vybraných občanov mesta´ v Kultúrnom dome prisľúbila, že niečo sa pre zlepšenie ekológie bude diať,“ opisujú pozitívny dopad iniciatívy jej autori v Ružomberskom hlase.

„Návšteva pomohla. Zaviedli sa mliečne desiaty žiakom v školách, niečo sa aj v SCP riešilo, inštalovali nejaké filtre a podobne. Nebolo to nič svetoborné v porovnaní s tým, čo sa dialo neskôr v deväťdesiatych rokoch, ale na tú dobu to boli významné úpravy,“ myslí si Radislav Kendera.

„Po novembri 1989 vtedajší predseda miestneho národného výboru Hámor povedal, že to bola správna forma vyjadrenia nesúhlasu so stavom životného prostredia a bolo treba niečo urobiť. Predtým však z oficiálnych miest neprišla žiadna podpora,“ vyťahuje spomienky na rušný záver osemdesiatych rokov v meste Marián Mydlo.

Pochod sa napokon nekonal. A hoci smrad z mesta ešte dlhé roky potom nezmizol, také úniky ako pred októbrom 1988 ho už podľa autorov iniciatívy neobťažovali. A ani činnosť REOI nemala ďalšie pokračovanie.

Titulná fotografia – Pohľad na závod SCP z 80-tych rokov. Zdroj – Publikácia Cesta úspechu (oslavujeme 130 rokov priemyselnej výroby papiera v Ružomberku)

Mám za sebou desať rokov práce v Mestskej televízií Ružomberok. Pedagogicky pôsobím na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity, kde som aj vyštudoval. V Ružomberskom magazíne som šéfredaktor.