Plavil sa cez kanál La Manche, Gibraltársku úžinu aj Suez, stál pri soche Krista Spasiteľa v Rio de Janeiro a pozrel si aj egyptské pyramídy. Päťdesiatnik Juraj Weber z Liptovskej Osady spomína na svoju dobrodružnú minulosť.
Pred takmer tridsiatimi rokmi pracoval ako čašník vo Vysokých Tatrách. V hoteli práve končil pobyt dvom Pražákom, ktorým padol do oka. Jeden z nich pracoval v Československej námornej plavbe a ponúkol mu pozíciu stewarda na nákladnej lodi.
Hneď na prvej plavbe si prešiel rovníkovým krstom, ktorý niektorí námorníci zažívajú až po dlhých rokoch. Prechod cez rovník sa spájal s výnimočným rituálom, na ktorý len tak nezabudne.
„Pokrstení“ námorníci sa prezliekli za ľudožrútov. „Odsúdení“ nováčikovia stáli bosí na rozpálenej železnej palube a hlavy im vsadili do rebríka ako do stredovekej klády. Aby toho nebolo málo, zaťažili ho železnými spojkami na lodnú reťaz.
Posádka sa na krst pripravovala už týždne dopredu. Do suda zbierali zbytky z kuchyne, ktoré celé dni stáli na slnku. Bublajúca, skysnutá zmes bola učená na trápenie „odsúdencov“.
„Predstavte si, že príde ku vám pripitý chlapík, rozbije vám staré vajce o čelo a rozotrie vám ho po celej tvári. Zo zaťaženého rebríka máte krvavé odreniny, vypľúvate škrupiny, cítite, že máte porezanú tvár, ale snažíte sa vydržať, lebo ste námorník. Nakoniec príde bájny boh mora, povie formulku ako pri krste a rybou vás tak tresne po zadku, až odletíte. Tak vyzeral môj krst,“ opisuje pán Weber vstup k námorníkom.
Týždne bez piva
Na cestách zažil mnoho úsmevných príhod. Raz, keď sa po dlhšej plavbe minulo pivo, zakotvili v Kingstone na Jamajke. Živorili bez neho dva týždne, a tak ich smädná túžba jedného večera vyhnala do nemilosrdnej džungle. „Predstavte si, že si dáte vepřo, knedlo, zelo a máte ho zapiť pomarančovým džúsom,“ vysvetľuje, kedy pohár ich trpezlivosti pretiekol.
Skupina ôsmich chlapov sa tak vydala na odvážnu výpravu. Netrvalo dlho a natrafili na prvú prekážku – na ceste sa rozvaľoval sedemmetrový had. „Strach má veľké oči, takže mohol mať nakoniec len štyri metre,“ uberá pán Weber.
Vidina piva im však pomohla vysporiadať sa aj s touto komplikáciou. Po hodinách kráčania zbadali medzi palmami svetlo. Domorodci navlečení do pestrofarebných ligotavých šiat ich zaviedli k starému rozpadajúcemu sa karavanu s občerstvením.
„Prvýkrát som pil Heineken a už ho nechcem ani vidieť,“ tvári sa pán Weber znechutene. „Musel byť hádam aj dvakrát uvarený, ale stále lepšie ako nič.“
Neskôr ich jeden domorodec dotiahol k obrovskému kruhu obkolesenému osem metrov vysokým vlnitým plechom. Bola to akási aréna s desiatkami reproduktorov.
„K tejto aparatúre, za ktorú by sa ani AC/DC nemuselo hanbiť, sa práve schádzali miestni obyvatelia. Mierne pripitý, rozhorúčený, nadšený z hviezdnej oblohy a vône džungle som sa započúval do ich nákazlivej hudby. Celkom ma prenikla, cítil som ju až vo vlasoch. Jednoducho som musel tancovať,“ približuje.
Ako sa takto hýbal na kraji plechu, pristúpil k nemu asi 150-centimetrový starec s hlbokými vráskami, aké majú nosorožce. V ústach mal obrovskú cigaru a na hlave sombréro. Zobral ho do stredu kruhu, na čo celé obecenstvo začalo spontánne tlieskať do rytmu.
„Skúšal som takto tancovať aj v Nitre na diskotéke a zrazu som na parkete ostal sám,“ spomína si na zaujímavý experiment nitriansky rodák.
Čierny anjel
Pri niektorých dobrodružstvách mu však nebolo všetko jedno. Keď stáli na Barbadose, krásne počasie ho zlákalo na pláž. More bolo pokojné a pláž prázdna. Zaplával hodný kus od pevniny, keď sa však vracal naspäť, vynorili sa problémy.
Pri zábere si všimol, že cúva, čo bolo znakom odlivu. Aj vo vode cítil, ako ho zalieva pot, no snažil sa upokojiť. Zrazu ho pevne chytila čierna ženská ruka a ťahala ho z mora. Ostatné si nepamätá, keďže na brehu z vysilenia takmer odpadol.
„Neviem, či to bolo skutočné, alebo šlo o zázrak. No odvtedy si hovorím, že strážny anjel môže byť aj černoška,“ poznamenáva.
Foto – archív Juraja Webera
Nebola to však jediná nebezpečná situácia, ktorú zažil. Pri Murmansku naložili zmrznutú rudu, ktorú mali previezť na juh.
Cestou sa však ľad v prevážanej rude roztopil a vzniknuté bahno sa nahrnulo na jednu stranu, čo nebezpečne naklonilo loď. Takto plávali niekoľko hodín.
„Nedali sa spustiť záchranné člny. Obávali sme sa, že dostaneme facku v podobe vlny, a urobíme eskimáka, ale more bolo, našťastie, pokojné. Pokračoval som vo svojej práci, no pre istotu som mal pri sebe všetky cenné veci, aj pár riadkov pre blízkych. Už sme len čakali, či prežijeme, alebo nie,“ približuje pán Weber ťažké okamihy.
Pre posádku to nevyzeralo ružovo, no nakoniec sa im podarilo priviazať v nórskom Alesunde. O problémoch lode vtedy písala aj miestna tlač. Náklad bol nakoniec stabilizovaný a posádka aj loď zachránená.
Zostal kvôli priateľke
Pán Weber absolvoval na nákladných lodiach štyri päťmesačné plavby. Cestovanie ho tešilo, aj si dobre zarobil. Prvotná eufória sa však miešala s pocitom cudzoty a zvláštnej odlišnosti. „Na jednej strane ma svet lákal – stále som nevidel vytúženú Čínu, na druhej strane ma to ťahalo domov,“ hovorí o svojich pocitoch po dlhom odlúčení od rodiny a známych.
V týchto súvislostiach sa mu však vynára aj vtipný zážitok. S kamarátom sa raz pobrali na floridskú pláž a uisťovali sa, že konečne splynú s davom. Obliekli si klasické plavky, čím sa nakoniec zase odlišovali, pretože Američania mali na sebe bermudy.
Túžba usadiť sa ho viedla k tomu, aby odmietol piatu plavbu a vysnívaný Hongkong. Na Slovensku zostal kvôli priateľke, s ktorou sa krátko na to aj vzali.
Spolu sa presťahovali na Liptov, ktorý si ich získal krásnymi horami. „Vo svojom živote som celkom prepadol prírode, gastronómii a jednej Martinke,“ priznáva niekdajší námorník a vzápätí dodáva: „Po rokoch som dohliadal na servis aj na zaoceánskej lodi pre pasažierov v Karibiku, ale o tom zase inokedy.“
Titulná fotografia – autorka
