Rádiológ z ÚVN: Následky po ťažkom priebehu koronavírusu ostanú pravdepodobne navždy

Ako vyzerajú covid pľúca? Aká je pravdepodobnosť, že vás úspešne odpoja od umelej pľúcnej ventilácie? Rozprávali sme sa s 33-ročným rádiológom Michalom Slašťanom, ktorý pracuje vo vojenskej nemocnici v Ružomberku.

V rozhovore sa dozviete:

  • aké boli začiatky od vypuknutia pandémie,
  • ako vyzerá röntgenový snímok covidových pľúc,
  • či majú fajčiari ťažší priebeh ochorenia,
  • ako je vykonaný röntgen u pacientov, ktorí ležia,
  • prečo liečia pozitívnych pacientov na bruchu,
  • akú rezervu majú naše pľúca,
  • prečo je dôležité rozlišovať fakty od hoaxov a dezinformácií.

 Súčasťou vojenskej nemocnice je rádiologická klinika, kde pracujete aj vy. Koľko rádiológov ju tvorí?

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Je nás desať lekárov, nie je to nedostatok. Aj keby dvaja, traja nemôžu pracovať kvôli pozitivite na Covid-19, tak to zvládneme.

Ako ste sa k tomu dostali?

Po skončení vysokej školy na Komenského univerzite som bol nastavený skôr tak, že chirurgickú disciplínu veľmi nechcem, potom som už špekuloval. Nejako mi to tak vyšlo, že keď si rozumiem s počítačmi, mohol by som skúsiť pracovať ako rádiológ. V septembri to bude desať rokov a už toho mám aj plné zuby. Teraz si tak vravím, že som mohol robiť obvodného niekde na horách.

Čo si môžeme predstaviť pod pojmom rádiológ?

Rádiológ je konzultant, teda taký radca pre iného lekára, ktorý mu urobí vyšetrenie jeho pacienta a opíše mu, čo na vyšetrení našiel. Keď klinický lekár nevie, čo pacientovi je, tak ho pošle za nami, my s ním urobíme čo treba, do značnej miery sú to zobrazovacie vyšetrenia.

Aké napríklad?

Je to klasický röntgen, sonografia, počítačová tomografia – teda CT, magnetická rezonancia, ale tú u nás na klinike nemáme.

Ktoré zobrazovacie vyšetrenie sú na čo určené?

Všetky tieto modality majú svoje plusy aj mínusy. S každou sa dá vyšetriť každá časť tela. Hrudník sa dá vyšetriť všetkými, ale každý spôsob je vhodný na niečo iné. Často sa stáva, že ich musíme použiť viac alebo aj všetky.

Ako vyzerá bežný pracovný deň rádiológa?

Začíname trošku skôr ako ostatní, o 6.30. Ráno máme spolu sedenie. Ak je niečo vážne, tak si to preberieme, aj čo sa týka organizácie aj ak boli nejaké zaujímavé prípady pacientov. V stredu mávame onkologický seminár s onkológmi, s chirurgami, tam sa stretávame viacerí. Po siedmej mávame rannú časť vybavenú a rozbehneme sa už každý po svojom na pracoviská. My na röntgene sme dosť takí individualisti. Každý dostane zadané svoje pracovisko a robíme. Točíme sa. Jeden deň na röntgene, druhý deň sono.

Prvý prípad koronavírusu bol na Slovensku potvrdený začiatkom marca 2020. Aké boli začiatky? Boli ste dostatočne informovaní čo sa to vlastne deje a čo máte robiť?

Tu tie začiatky boli o tom, že bolo dosť málo informácií. Mne veľmi pomohlo to, že sme mali mať začiatkom roka najväčší rádiologický kongres European Congess of Radiology (ECR), potom ho presunuli kvôli Covid-19. Mal sa konať vo Viedni, napokon sme ho absolvovali doma. Veľmi široko sa to tam rozoberalo, odtiaľ bolo veľmi veľa čerstvých a dobrých informácií. Veľa hovorili Taliani, a to tesne za vrcholom ich epidémie, mali teda čerstvé informácie a veľa. Hovorili aj Španieli, ľudia z Južnej Ameriky. U nás vo vojenskej, a špeciálne teda na rádiológii bol začiatok ťažký, lebo na začiatku sme nedostali ani žiadne osobné ochranné pomôcky. Z môjho pohľadu to bolo hrubé zlyhanie štátnych hmotných rezerv. Bol som prekvapený, pretože bez toho, aby som ja o niečo žiadal, tak sa mi na Facebooku ozvali moji kamaráti, s tým, že majú a že či nám netreba. Špeciálne v prvej vlne mi pomohli Tomáš Kollár a Patrik Uličný.

Ako ste to vôbec zvládli?

Bolo to ťažké, báli sme sa, ako som už spomínal, nemali sme ochranné pomôcky. Špeciálne ten jeden prípad, havária ukrajinského mikrobusu bol taký, že v ňom bolo veľa pacientov s cestovateľskou anamnézou, mali aj teploty, okamžite boli podozriví. Zopár z nich zobrali do Dolného Kubína, zopár do Liptovského Mikuláša, drvivú väčšinu do vojenskej. Nemal som žiadne ochranné pomôcky, a mal som s nimi veľmi úzky kontakt, viacero z nich potrebovalo sonografické vyšetrenia. Vtedy sa ale karanténa dodržiavala úplne. Pozitívny som ešte nebol, no karanténu som odvtedy absolvoval viackrát.

Dostali ste neskôr pokyny čo robiť, ako sa správať?

Zo začiatku to bolo dosť nepružné, čakali sme, že nejaké pokyny prídu z vedenia. No musím povedať, že vedenie malo problémov vyše hlavy s klinickými oddeleniami, ktoré mali ukladať pozitívnych pacientov, takže chápem tomu, že asi sme si to my mali riešiť autonómne. Časom sme pochopili, že pokyny neprídu a keď niečo chceme mať, tak si to musíme vybaviť. Môžem povedať, že tí mladí, čo sme na oddelení, a špeciálne ja teda skrze informácie, ktoré som vydoloval, tak sme začali tlačiť na to, aby sa nejaké veci pomenili. Takýmto spôsobom sa vyriešilo sklo na recepcii, predtým sme ju mali kompletne otvorenú, ale aj rozdelenie na tímy, čo spätne, keď sa človek ohliada za tou prvou vlnou, tak zrejme to nutné nebolo. Boli sme však v strachu, že by sa mohlo stať, že aj my sa nakazíme. Sme v úzkom kontakte, tak sme sa báli, že sa vyradíme všetci.

Ochranné obleky, rukavice, rúška, okuliare, dezinfekcie a všetko potrebné boli časom, aj keď neskoro, samozrejmosťou. Nebojíte sa aj teraz  že sa nakazíte?

Covidoví pacienti boli spočiatku na ÁRE. Bol som na tom oddelení samozrejme aj ja. Do jednorazového obleku vrátane okuliarov som sa navliekol na 45 minút. Oblek je dokonale nepriepustný, človek je do desať minút zliaty z vlastného potu, a ďalší fakt je aj to, že okuliare sa v momente začnú zahmlievať. Lebo to, čo sa vyparuje z človeka, nemá ísť kam. Pre mňa ako rádiológa, ktorý potrebuje vidieť, bolo pri sono vyšetrení neskutočné, že som sa musel pozerať cez zahmlené okuliare.

Oblek je síce nepriepustný, ale aj tak si musíte dávať pozor na každý pohyb.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Áno. Najhoršie je to, že si zarosené okuliare nemôžem utrieť, ani posunúť, nemôžem sa ani dotýkať tváre. Je to ťažké, v prvom rade ide o to, že sa človek chytá pacienta, prístrojov a to všetko môže byť kontaminované. Pre mňa to bolo 45 minút a mal som dosť. Neviem si predstaviť vydržať v obleku 12 hodín ako zdravotné sestry. Ale, možno by si to mali niektorí „špekulanti“ vyskúšať, aby pochopili závažnosť situácie. Je aj nejaký element toho, že za tých 12 hodín sa personál unaví, a s tým stúpa aj riziko, že urobí chybu, kvôli ktorej môže nakaziť seba, ale aj svojich blízkych. Neviem či je to správne, že sú tak dlho nastavené tie služby.

Odpoveď zrejme poznáme. Nemáme kapacitu lekárov na prestriedanie a musel by existovať aj systém takéhoto rozdelenia.  

Áno. To je ten otáznik. Štatistiky možno niekde tam vyššie majú, že koľko personálu by to vyžadovalo, aby mohli služby skrátiť a urobiť takúto rotáciu zamestnancov. Stále treba myslieť aj na riziko nakazenia. Rovnaký dôraz kladieme nielen pri obliekaní a vstupe tam, ale aj pri vyzliekaní, aby sme si nekontaminovali odev.

Mnoho ľudí hovorilo a niektorí ešte stále hovoria, že je to obyčajná chrípka.

Keby bolo ochorenie koronavírusu ako chrípka, tak si to Číňania ani nevšimnú. Ale faktom je, že to, čo hovoria, že na chrípku umiera viac ľudí, to je úplná hlúposť. Za posledných desať rokov nezomrelo toľko ľudí na chrípku, ako zomrelo tento rok na Covid-19 na Slovensku. Úmrtnosť je podstatne vyššia, najmä pri starších ročníkoch alebo ľuďoch, ktorí sú ťažko chorí, medzi nimi však môžu byť aj mladí. Občas sa naozaj vyskytne prípad, ktorý si nevieme vysvetliť. Napríklad, príde mladý človek, relatívne zdravý, v dobrej kondícii, no priebeh ochorenia je skutočne ťažký.

Tieto názory sú ale podporované ľuďmi, ktorí majú silnejší hlas, vybudovanú dôveru medzi ľuďmi. Často sú to aj politici, ktorí majú silu najmä na sociálnych sieťach.

Áno, je pravda, že tí rozumnejší, ktorí tvrdia, že je to vážne ochorenie, tí taký silný hlas nemajú. Ale my to vidíme v priamom prenose, pretože aj tí pacienti, ktorí sa zlepšia, odpoja ich z umelej pľúcnej ventilácie, tak chodia na kontroly ešte nejaký čas.

Aký je snímok pľúc týchto ľudí? Vidieť postupné uzdravenie? 

Na röntgene je vidieť, že tie zmeny dlhodobo zostávajú. A len veľmi pomaličky sa strácajú. Naznačuje to, a aj svetovými štúdiami je to celosvetovo podporené, že následky u tých ťažkých priebehov budú zostávať. To sú už ľudia, ktorí takpovediac budú zmrzačení chorobou na celý život. Zaradia sa vo veľkom počte medzi pacientov, ktorí navštevujú pľúcnu ambulanciu. Prakticky to znamená, že doživotne budú musieť byť sledovaní a budú pravdepodobne musieť v nejakom štádiu brať nejakú liečbu dlhodobo a chronicky. Predpoklad je, že časť zjazvenia tých pľúc sa už úplne nezahojí. Toto môže postihnúť aj relatívne mladších. Aj tí z toho môžu mať trvalé následky, nielen tí starší a obézni ako sa to v médiách často prezentuje.

Pre objemnejších je to logicky náročnejšie. Ako sú ošetrovaní? 

Áno. Pacientov ošetrujú v tejto druhej vlne tak, ako ich ošetrovali už Čínania v prvej vlne, čiže ležiacich na bruchu, nie na chrbte. Je to výhodnejšie, lepšie sa ventilujú pľúca. Zlepšuje to vyhliadky toho pacienta na vyliečenie. Pacient je zaintubovaný, leží na bruchu. Je to trošku aj o tom, že tí pacienti, ktorí sa dostanú na umelú pľúcnu ventiláciu sú obyčajne objemnejší a ten objem potom tlačí na tie pľúca, číže, keď ho otočíme na brucho, objem už tým pádom netlačí na bránicu. Je to podložené štúdiami, začali to aj na Slovensku tak robiť. Skrze to, že boli otočení naopak, tak im opuchli viečka a tak sa zľakli, že či nemajú trombózu žíl na krku, tak sme ich vyšetrovali rad radom všetkých, teda ja, žiadne trombózy tam neboli, bolo to len skrz polohovanie.

Vo všeobecnosti je známe, že pľúcam škodí aj fajčenie. Patria do kategórie rizikových aj fajčiari?

Paradox je ten, že tí, ktorí dlhodobo fajčia, mávajú menej závažný priebeh ochorenia. Ťažko uvažovať, prečo to tak je. Pľúcam škodí aj prašnosť, dôležitý faktor je teda kvalita ovzdušia. Aj toto boli možné obavy, že práve Ružomberčania budú znášať vírus omnoho horšie, ale nie je to tak.

Kto sa teda môže nakaziť a prečo majú niektorí ľudia takmer bezpríznakový priebeh a niekto potrebuje umelú pľúcnu ventiláciu?

Skôr to vyzerá tak, že je to o individuálnom nastavení imunitného systému. Rovnako, ako aj s inými ochoreniami je interakcia vírusu a daného jedinca na viacerých úrovniach a určite sa na tom podieľa aj genetika. Ten vírus má určité konkrétne epitopy, teda špecifický kúsok antigénu, na ktorý sa protilátka viaže. Niektorí ľudia ich majú inak usporiadané a vírus sa jednoducho nevie naviazať, to sú takí ľudia, ktorým nespôsobí nič, ktorí sa neinfikujú. To je jediné, čo si viem vysvetliť. Zopár takých prípadov sme mali aj v rámci personálu, ktorý poznám a je mi bližší. V ich rodine sa vyskytol vírus a niektorí členovia zostali absolútne imúnni. Takisto sa hovorí, a na to sú tiež štúdie, že niektoré z tých očkovaní, ktoré podporujú bunkovú imunitu, majú výrazne prospešný efekt aj voči Covid-19. Spomína sa napríklad očkovanie, ktoré sme ako východný blok mali voči tuberkulóze. Môže byť, že to očkovanie pomáha obranyschopnosti proti koronavírusu. Tým sa vysvetľuje aj to, že u nás je trošičku menej závažných priebehov na určitý počet infikovaných ako je v západných krajinách, kde boli očkovania trochu iné. U nás sa očkuje atenuovanou živou vakcínou, čiže v podstate sú to živé mikobaktérie, živá tuberkulóza a na západe mŕtve čiastočky baktérie. To naše je nebezpečnejšie, ale je to účinnejšie.

Rádiológ Michal Slašťan ukazuje rozdiel medzi zdravými pľúcami a tými, ktoré poškodil Covid-19. (Foto: Jaroslav Moravčík)

Aká bola atmosféra v nemocnici na začiatku pandémie a aká je teraz? Najprv pribúdali nakazení, neskôr aj prvé úmrtia, nemocnica musela reprofilizovať lôžka, pribudol covidový pavilón.

Keď sa objavili prvé prípady vo svete, veľa starších lekárov to vnímalo tak, že je to len nejaká hlúposť a na Slovensko sa to ani nedostane. Postupne, keď bol vírus na Slovensku už lekári vraveli, že pôjde len o pár prípadov. Dá sa povedať, že po tej prvej vlne mali pravdu, že nič také strašné sa nestalo a veľa to potom podmienilo aj v druhej vlne. Mnoho ľudí preto nemalo žiadnu disciplínu a nebrali to vážne, trošku nám to tu „vybuchlo“.

Prečo to podľa vás prestali brať ľudia vážne? Pokazili sme si to v lete?

Áno. Trend nedôvery začal v lete. Druhá vlna sa začala do značnej miery tým, a preto sa aj odpálila na Orave, lebo Tatry boli plné Poliakov, Maďarov. Nešlo o to, že Slováci chodili na dovolenky do zahraničia, ale o to, že zahraniční chodili dovolenkovať na Slovensko. Keď si človek pozrel po tej prvej vlne mapu Európy, boli na nej kružnice, ktoré označovali počet úmrtí. Pozeral som si ju aj ja, kružnicu mal ešte aj Island, ale Slovensko ju nemalo. Tu bola taká malá úmrtnosť, že ju nebolo ani vidieť. Keď sa na toto pozrel Nemec, tak si povedal, že sme banánová republika, tu nie je žiadna korona. Povedal si, že tento rok nepôjde do Talianska na dovolenku, ale na Slovensko. Tu to začalo a odpálila to aj disciplína.

Ako konkrétne to myslíte?

Napríklad na svadbách na Orave, boli aj lekári, ktorí tam nemali disciplínu. Viem, že svadba bola aj v lekárskych kruhoch, kde sa, samozrejme, zišli aj kolegovia lekári. Nie som dokonalý, že by som bol v pozícii poúčať ostatných. Boli tam však akcie, kde sa nakazilo veľa ľudí, aj zdravotníkov. Malo to dokonca aj smutnú dohru. Jeden z obvodných doktorov neriešil všetko cez telefón. Aby sme pacienta poriadne vyšetrili, musíme byť pri ňom, pľúca cez telefón nevyšetríme. Pán doktor zostal pri pacientoch a doplatil na to životom. Spomedzi lekárov to bola prvá obeť.

Bol teda v počiatkoch väčší strach ako teraz?

Určite. Pamätám si, že keď sme robili v prvej vlne CT, tak sme mali raz za čas pozitívneho. Alebo pacienta tesne po Covid-19,  ktorého sme museli vyšetriť, aby sme posúdili rozsah zmien. Pozerali sme jeden na druhého, že kto sa ide poobliekať do jednorazového skafandra, aby šiel pacienta uložiť a nastaviť k mašine tak, aby sa dalo urobiť vyšetrenie. Jeden z nás sa vždy „obetoval“. Predsa len, je to ľudské, mali sme staršie sestričky, tak radšej sme sa my mladí poobliekali. Potom prišiel niekto, kto vydezinfikoval priestory, vyzliekli sme sa, všetko sa napchalo do jedného vreca, zaviazalo a išlo preč. Dnes je tých prípadov viac, obliekanie je už viac menej rutina.

Koľko snímok pľúc vidíte denne? Ako sa zmenila práca rádiológa v porovnaní s dnešnými dňami a obdobím pred covidom? 

Bežne sme mávali za deň odsnímkovaných tak 160 žiadaniek. Niekedy ale príde jeden pacient aj s viacerými. Teraz je to trošku menej, ale zase, aspoň za mňa poviem, pre mňa je pozeranie na hrudník z pohľadu röntgenu najhoršie. Nemám to až tak rád, pretože tam je toho veľa na pozeranie oproti tomu, ak pozerám skelet, že či je zlomený či nie. V čase pandémie pribudli, samozrejme, snímky hrudníka. Ale čo je podstatnejšie, pribudli snímky hrudníka, na ktorých je toho veľmi veľa čo popísať, pretože na covid-pľúcach býva tých zmien viac. Zápal vyzerá veľmi špecifický a opakuje sa ten istý obraz. To, aká baktéria alebo vírus zápal vyvolá, tak aj vyzerá zápal pľúc na snímku. Tuberkulózny vyzerá inak, klasický bakteriálny zápal má iné charakteristiky a aj covid má iný obraz.

Čo všetko naše pľúca vydržia?

Máme dve pľúcne krídla, no stačí nám jedno, rovnako ako s obličkami. Chodia k nám aj pacienti, ktorí sú po kompletnej resekcii, že jedno pľúcne krídlo je úplne vyrezané, ale to druhé to unesie. Rezervná kapacita je tam značná. A práve toto si myslím, že je to, čo u mladých môže byt do budúcna ohrozené. Ak je priebeh ťažší, tak tá rezervná kapacita pľúc zrejme bude nižšia. Keď potom v 60-tke dostanú zápal pľúc, tak sa z toho budú zrejme dostávať ťažšie, pretože v minulosti prekonali koronavírus. Jazvy tam zostali. Toto sú veci, ktoré si laici neuvedomujú, ale je to tak. Telo, keď prejde hocijakým ochorením, tak tam jazva ostane. Myslím si, že bude dosť ľudí, ktorí budú mať následky. Správne to robia klinickí lekári, že dávajú ľudí kontrolovať aj po prekonaní. Boli aj vyšetrenia personálu, sestier, ktoré sa zadýchavajú niekoľko mesiacov po vyliečení.

Robili ste vyšetrenie aj pre mladšie ročníky? Aké boli ich pľúca?

Je to špecifické, že mladí majú obyčajne priebeh ľahký a nie sú indikovaní k nám na vyšetrenie. Akonáhle majú ťažší priebeh, tak prídu. A zopár teda aj takých bolo. Nález na röntgene je podstatne menší ako u starších, ale aj tam je predpoklad, že nejaké jazvenie pľúc na nich zostane. Na kongrese rádiológov sa rozoberalo aj to, čo Covid-19 spôsobuje. A ono to nie je len v pľúcach, kde škodí, ale škodí aj v stene ciev, v najvnútornejšej vrstve. Môže spôsobovať trombózy, môže škodiť aj nervovým bunkám, ale je pravda, že najzávažnejšie škodí práve pľúcam.

Ako vyzerajú pľúca pozitívneho človeka?

Keď si predstavíme dva bochníky chleba ako pľúcne krídla, tak na vonkajšom okraji sú rozložené zápalové zmeny. Typické je aj to, že sa vyskytujú opacity mliečneho skla. Je to neúplný kondenzát, pľúca majú vyslovene biele škvrny a sivé pomedzi. To sivé je dané zápalom parenchýmu a ten v podstate opuchne. Opuchnuté tkanivo neplní svoju funkciu. Keď sa toto deje postupne, pľúca nestíhajú okysličovať krv. Dá sa to potom riešiť tak, že vo vdychovanej zmesi plynu zvýšime množstvo kyslíka, čiže dáme kyslíkové okuliare. Postupne to ide do takej miery, že príde únava organizmu, pacient upadá do stavu, že nie je schopný sám dýchať. Potom neexistuje iné riešenie len, že dýchame prístrojom za neho, pretože jeho svaly to už nezvládajú. Znovu je do vdychovanej zmesi pridávaný kyslík. Pacienti sú v umelom spánku.

Aká je pravdepodobnosť, že pacienti, ktorí sú v umelom spánku a na umelej pľúcnej ventilácii sa z toho ešte dostanú?

To je dobrá otázka. Hoci sa to trošku zlepšilo, písalo sa na začiatku druhej vlny, že sme niekde na 20 percentách ľudí, ktorých úspešne odpoja z umelej pľúcnej ventilácie. Ale ak je toto údaj, ktorý platí celoslovensky, tak si myslím, že tu v Ružomberku sme mali lepšiu úspešnosť. Aj keby niekde bola štatistika horšia, tak to netreba brať tak, že na oddelení pracujú neschopní lekári, skôr je to o tom akí sú pacienti v danej nemocnici. Ak gro pacientov tvoria 90-roční, tak štatistika bude horšia.

Dá sa z röntgenu vyčítať, kedy treba použiť umelú pľúcnu ventiláciu? Stačí iba snímok alebo sa s pacientom treba rozprávať, vnímať ho, pýtať sa na jeho stav?

Hlavné kritérium je to, ako vidím toho pacienta. Keď postupne vidím, že má „smrť v očiach“, zle dýcha, nestíha dýchať, tak už viem, že je najvyšší čas. Štatistika je jednoznačná v tom zmysle, že čím skôr pacienta napoja, tak je väčšia šanca, že ho aj úspešne odpoja. Ak sa s tým dlho otáľa, šance sú mizivé. Z lôžkových oddelení, kde ležia pacienti a sú na tom ťažšie, ale nevyžadujú ešte umelú pľúcnu ventiláciu ani starostlivosť na ÁRE, tak keď stav sa začne zhoršovať, tak si vyžiadajú röntgen. Keď sú zmeny viditeľné, presúvajú ho na oddelenie s intenzívnou starostlivosťou.

Keď však zlyháva dýchanie, má to svoj systém. Umelá pľúcna ventilácia je tá posledná možnosť.

Áno. Najskôr je to kyslíková maska, to je prvý krok, keď pacient vládze dýchať, ale pľúca už nevládzu okysličovať. Keď kyslík pridáme, podstatne menej sa namáha aj pri dýchaní, nemusí toľko „makať“ a ventilovať  tie pľúca, aby dosiahol nasýtenie krvi kyslíkom tak, ako treba.

A potom?

Ak toto zlyháva, jediná možnosť je umelá pľúcna ventilácia. Treba však myslieť na to, že aj v tej zmesi, ktorú vdychuje, sa dá zvyšovať koncentrácia kyslíka. Ale kyslík je korozívny plyn, čiže vo vyšších koncentráciách poškodzuje tkanivo. Dlhodobé dýchanie vysoko koncentrovaného kyslíka nie je nič príjemné pre pľúca. Nemožno to robiť akýmkoľvek divokým spôsobom, ale s rozumom. Vdychovaná zmes musí byť upravovaná aj čo sa týka vlhkosti. Ak by bola príliš suchá, poškodzovala by tiež pľúca. Keby sme mu dali čistý kyslík, nepomohli by sme mu.

Umelá pľúcna ventilácia je a musí byť základom ÁRA. Niečo by zrejme malo byť aj na infekčnom oddelení či iných klinikách.

Toto je práve problém, pretože ten ventilátor musí mať zdroj kyslíka a ten sa dá riešiť buď rozvodmi alebo fľašou. Pohodlnejšie pre personál sú určite rozvody a je to aj bezpečnejšie. Ale rozvody nie sú urobené všade. Neviem, kde sú a kde nie sú. Viem, že na centrálnej JIS-ke a na ÁRE tie rozvody určite sú. Sú určite aj na ORL, ale určite nie sú na kožnom. A aj tam boli vyčlenené izby pre covid pacientov. Takisto máme aj covid pavilón, kde tie rozvody nie sú. Zrejme sú tam aj stavebné nedostatky a aj to urobilo na začiatku druhej vlny značnú vlnu eufórie, že je zase všetko urobené zle a nič tam napokon nebude. Ale aj covidový pavilón má svoj význam a sú tam ukladaní pacienti, a trošku to pomáha. To, či sa tam pochybilo je asi otázka pre iných ľudí, ale slúži to.

Práve ľudia, ktorí sú na umelej pľúcnej ventilácii sú pripútaní k lôžku. Ako je potom zabezpečený röntgen pre takýchto pacientov?

Centrálna JIS-ka aj ÁRO je priamo v tom istom pavilóne ako sme my. Keď laboranti idú snímkovať na ÁRO, zoberú len prenosnú kazetu, oni tam majú C rameno. Pritiahnu ho k posteli, pod hrudník dajú kazetu a urobia snímok. Tak isto, keď ja idem urobiť sonografiu na ÁRO alebo na centrálnu JIS-ku, oni majú svoj prenosný prístroj a ja s tým prístrojom to vyšetrenie urobím. Nemusím vôbec ťahať našu mašinu, ktorá je väčšia. Keď treba naozaj urobiť CT, tak iná možnosť nie je, len prísť s pacientom s posteľou k nám. Treba ísť s pacientom do výťahu, dole výťahom, na to je covid-výťah, ktorý je určený len pre covid pacientov. Na CT pracovisku ho musíme z postele preložiť na CT posteľ a na tej posteli sa to vyšetrenie urobí. Nad rámec bežných služieb musí ešte jeden laborant byť na telefóne v „príslužbe“, ktorý chodí aj do areálu štátnej nemocnice, lebo tá je teda zvlášť. Toto vyplýva z toho nešťastného faktu, že jedna nemocnica, ale dva areály.

Veľmi veľa ľudí tomu ešte stále neverí, pretože sa ich to netýka. Potom tu máme pretekanie v komentovaní na sociálnych sieťach, hromadné zdieľanie. A už to ide cez masu ľudí. Máme málo osvetového materiálu? Ako proti týmto ľuďom „bojovať“?

Aj dobrí ľudia, ktorí vidia zlo a neozvú sa, sú spoluvinníci. My ako lekári tiež veľmi nekričíme, aj toto je jedna z vecí, prečo je problém sa dostať k informáciám. A toto je úloha novinárov, vy ste tí, ktorí vyberajú to, čo ľudia majú brať vážne. Dnes viac ako kedykoľvek v minulosti majú noviny úžasný význam, pretože Facebook ničí akúkoľvek rozumnú debatu. Tam nalepí hocikto, hocičo. Ľudia sa dostávajú k informáciám, ktoré sú neoverené, nepotriedené a berú to ako fakt. V tomto ja vnímam, že je to úžasná zodpovednosť, aby informácie, ktoré dávate von boli na úrovni. A aj ja to už tak robím, že keď čítam články na Facebooku, tak to beriem ako zábavu, to nie sú relevantné veci, keď také chcem, otvorím si noviny, a prečítam si tam. To čo hovoria dáta, ktoré prezentujú veľké denníky, tam mám relevantné informácie, koľko bolo prípadov, akým spôsobom boli dáta zbierané.

Titulná fotografia: Rádiológ Michal Slašťan nad snímkami pľúc. Foto: Jaroslav Moravčík.

Som vyštudovaná žurnalistka. Počas štúdia som pracovala pre regionálne noviny, kde som písala o kultúrno-spoločenskom dianí na Považí. Mám za sebou stáž pre portál aktuality.sk. Zaujímam sa o históriu, kultúru a problémy bežných ľudí z okolia Ružomberka.