Rozprávali sme sa s historikom Antonom Hruboňom, ktorý pochádza z Ružomberka a je autorom úspešnej knihy Alexander Mach. Radikál z povolania.
Narodili ste sa v Nitre tesne pred pádom komunizmu, ale vyrastali a žili ste v Ružomberku. Ako ste sa sem dostali?
Vďaka otcovi, ktorý je vojenským lekárom a v roku 1990 dostal umiestenku do Ružomberka. Vo vojenskej nemocnici pôsobí dodnes ako prednosta kliniky vnútorného lekárstva. Dlhé roky sme žili na Klačne, kde som chodil aj na základnú školu. Mama v nej učí dodnes. V roku 2010 sme sa presťahovali do Partizánskej Ľupče.
Kedy ste sa začali zaujímať o históriu?
Už počas štúdia na osemročnom štátnom gymnáziu. Zaujímalo ma hlavne obdobie prvej polovice 20. storočia, najmä druhá svetová vojna. Po strednej škole som pokračoval v štúdiu histórie na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Medzičasom sa premenovala na Filozofickú fakultu a momentálne na nej pôsobím ako odborný asistent na Katedre európskych kultúrnych štúdií.
Zrejme ste boli dobrým študentom, keď si vás nechali na fakulte a vaša diplomová práca získala cenu dekana. O čom ste ju písali?
Venoval som sa pôsobeniu Hlinkovej gardy v Pohronskej župe, keďže stále viac ma priťahovala téma politického radikalizmu a nacionalizmu.
Pohronská župa sa nachádzala približne na území dnešného Banskobystrického kraja, kde bol štyri roky županom Marian Kotleba. Medzičasom so svojou ĽSNS dostal aj do parlamentu. Svedčí to o tom, že politický radikalizmus a nacionalizmus nie sú len historickými, ale stále živými fenoménmi?
Posledné dve storočia ukazujú, že nacionalizmus je jedným z najsilnejších prvkov identity Európanov a keď nastanú príhodné dobové podmienky, dokáže byť nebezpečný. Najmä po druhej svetovej vojne si nacionalizmus spájame najmä so šovinizmom, vojnovými zločinmi a genocídami. Môže mať ale aj svoju pozitívnu stránku, ktorá s prejavila v 19. storočí pri formovaní moderných národov.
Hrozí, že nacionálne vášne môžu opäť raz vzplanúť, alebo sú tieto hrozby už vecou minulosti?
Náš kontinent od roku 1945 nezažil žiadny globálny vojnový konflikt. Boli sme svedkami lokálnych konfliktov na Balkáne alebo momentálne na Ukrajine, ale odhliadnuc od nich prežívame najdlhšie mierové obdobie v histórii. Myslím si, že je to aj vďaka tomu, že povedomie o druhej svetovej vojne je ešte pomerne silné, stále máme medzi sebou ľudí, ktorí prežili vojnové hrôzy na vlastnej koži.
Otázne je, nakoľko si toto povedomie dokáže osvojiť nastupujúca facebooková generácia, pre ktorú je druhá svetová vojna už len obyčajnou historickou udalosťou, napríklad ako francúzska revolúcia.
A netreba zabúdať ani na to, že dôležitou hrádzou voči teritoriálnym konfliktom je aj Európska únia, v rámci ktorej žiadne viditeľné hranice neexistujú a hraničné spory nie sú bezprostredne aktuálne.
Takže výzvou, ktorá pred nami stojí, je uchovávanie historickej pamäte?
Áno, považujem to za kľúčové.
Ako by ste tejto facebookovej generácii priblížili postavenie nášho mesta v prvej polovici 20. storočia?
Ešte v poslednej tretine 19. storočia bol Ružomberok provinčným mestečkom a vôbec nebolo jasné, či centrom Liptova bude on, Liptovský Svätý Mikuláš alebo Nemecká Ľupča. Najmä vďaka košicko-bohumínskej železnici sa však Ružomberok začiatkom 20. storočia stal úspešným startupom. Postavili sa tu moderné priemyselné závody, takže Ružomberok získal postavenie ekonomického tigra horného Uhorska. V dôsledku toho sa zvyšoval počet obyvateľov, ľudia sem za prácou prichádzali a neodchádzali tak, ako to vidíme dnes.
Tento status si mesto udržalo až do konca druhej svetovej vojny, po ktorej sa to zo známych dôvodov začalo preklápať v prospech Mikuláša.
Ružomberok v spomínanom období nebol len priemyselným, ale aj kultúrnym a vďaka Andrejovi Hlinkovi aj politickým centrom krajiny.
Áno, svojho času bol piatym najväčším mestom na Slovensku. S otcom momentálne pripravujeme publikáciu Ružomberok na historických pohľadniciach, na ktorých je krásne vidieť život pulzujúci na uliciach Podhora a Mostová v medzivojnovom období. Neskôr v období Slovenského štátu sa z Ružomberka stalo akési druhé hlavné mesto krajiny, keďže bol spojený s kultovou osobou ľudáckeho režimu Andrejom Hlinkom, ktorý tu bol pochovaný.
Spomenuli ste knihu, ktorú pripravujete so svojím otcom. Pred dvoma rokmi ste takisto spoločne vydali publikáciu Vojenská nemocnica v Ružomberku na historických pohľadniciach a fotografiách. Ako ste sa dostali k týmto zbierkam?
Všetky pohľadnice a fotografie, ktoré sme použili, má otec v súkromnom vlastníctve, je ich niekoľko tisíc. Do knihy, ktorá vyjde na prelome marca a apríla, sme vybrali a otextovali približne 400 záberov. Záujemcovia si tak budú môcť pozrieť rôzne budovy a zákutia, ktoré boli zachytené od konca 19. storočia, kedy sa začali pohľadnice vyrábať, až do roku 1945.
Koncom uplynulého roka ste vydali monografiu o Alexandrovi Machovi s podtitulom Radikál z povolania. Pred Vianocami sa dokonca objavila v rebríčkoch najpredávanejších kníh. Prečo ste jej dali tento názov?
S vydavateľom sme hľadali podtitul, ktorý by bol komerčne atraktívny a zároveň výpovedný. No a Mach sa naozaj od začiatku svojej kariéry v 20. rokoch minulého storočia profiloval ako radikál. Bol ním ako novinár aj ako politik, ktorý sa hlásil k fašistickým ideám. Nehovoriac o jeho pôsobení na čele Hlinkovej gardy a prístupe k riešeniu takzvanej židovskej otázky.
Aký bol jeho vzťah s Andrejom Hlinkom?
Komplikovaný. Hlinkovi spočiatku prekážal Machov prílišný radikalizmus, ktorý neraz výrazne poškodzoval Slovenskú ľudovú stranu. Vzájomne sa úplne odcudzili, ale postupne sa opäť zblížili.
Čím bol Hlinka starší a v niektorých názoroch radikálnejší, tým blahosklonnejšie sa pozeral na Macha a celú mladoľudácku generáciu okolo Ružomberčana Karola Sidora, Ferdinanda Ďurčanského a ďalších. Bol to práve Mach, kto prečítal posolstvo umierajúceho Hlinku na krajinskom zlete Slovenského Orla v Žiline.
Má Ružomberok šancu reštartovať sa a stať sa podobne úspešným mestom, akým bol pred sto rokmi?
Ružomberok je bezpochyby významným historickým mestom, ktoré zároveň má dosiaľ nevyužitý turistický potenciál. Ten dokáže potiahnuť aj provinčné mestá, medzi ktoré, priznajme si to, patrí dnes aj naše mesto.
Chcelo by to skvalitniť urbánny marketing, najmä viac ťažiť z bohatej minulosti mesta, na ktorej by sa dala postaviť jeho identita aj smerom k turistom. Samému mi v hlave vŕta jeden s tým súvisiaci perspektívny projekt. Snáď bude dosť času, priestoru i vôle ho zrealizovať.
Foto – archív A. H.
