Splnila si svoj veľký sen

Katarína Baláž Bačkorová pôsobí ako veterinárka už osem rokov. Študovala v Košiciach a dnes má úspešnú veterinárnu kliniku v Ružomberku. Doma má dvoch psov a šesť mačiek. Jej dlhoročným snom bolo robiť dobrovoľníčku v Afrike. V máji tohto roka sa vydala na takmer trojtýždňovú dobrovoľnícku misiu do Juhoafrickej republiky, kde ošetrovala zvieratá žijúce v divočine, lietala v helikoptére a pomáhala pri odchyte zvierat. O čerstvých zážitkoch nám porozprávala v príjemnej atmosfére ružomberskej kaviarne.

Prečo ste sa prihlásili ako dobrovoľníčka na veterinárnu misiu do Afriky?

Kto ma pozná, tak vie, že ja som typ človeka, ktorý je sčasti spontánny, no vždycky to má premyslené. To znamená, že tá myšlienka mi v hlave pracuje, no potom príde moment, kedy v zlomku sekundy poviem, že chcem niečo vyskúšať alebo urobiť. Vždy som túžila splniť si takýto sen. Jeden večer som si „googlila“, zadala som „dobrovoľník veterinár Afrika“ a vyhodilo mi viacero organizácií. Niečo som poklikala a na druhý deň mi prišiel e-mail z organizácie Worldwide vets, že či by som reálne mala o niečo záujem. A ja som mala.

Afriku ste si vybrali sama alebo vám ju automaticky priradili?

Áno, ja som si dopredu vybrala Afriku, to bola moja jediná podmienka. Ponúkli mi teda program v Juhoafrickej republike, v časti Mossel Bay. Nemala som záujem kastrovať pouličné mačky ani psy niekde v Malajzii, lebo tých tu mám „odkastrovaných“ tisíce (smiech). Chcela som vyslovene levy, slony a zároveň zažiť niečo, s čím sa bežne nestretnem.

Museli ste pred cestou absolvovať nejaké očkovanie, testy, atď…?

Očkovanie bolo dobrovoľné, pretože v Juhoafrickej republike nie sú časté choroby ako malária či žltá zimnica. Pred príchodom som musela absolvovať 18-hodinový online kurz, ktorý sa týkal všetkého, čo tam budem robiť. Ja som ani netušila, čo všetko bude dobrovoľníctvo zahŕňať. Zistila som, že budeme lietať na helikoptére, no kurz bol aj ohľadne strieľania v rámci odchytu zvierat či práce s liekmi, pretože majú iné kombinácie liekov. Okrem kurzu som absolvovala už len tú klasickú byrokraciu na letisku.

Nastali nejaké komplikácie?

Problém som mala s vízami. Nedorozumenie vzniklo hneď na začiatku, keď mi poslali celý zoznam všetkého, čo potrebujem. Jeden z prvých bodov bol, že potrebujem víza. V zátvorke bolo napísané, že pre väčšinu krajín platí bezvízový styk, takže som tomu neprikladala väčšiu váhu. Mala som všetko pripravené – letenky, formuláre, čelovku, trekové topánky… Asi dva týždne pred odletom som písala organizátorke, aby sme si potvrdili, či mám všetky potrebné informácie. Odpísala mi, že do Zimbabwe víza nepotrebujem. Ona si ma asi s niekým splietla a po opätovnej kontrole zistila, že tie víza naozaj potrebujem.

Ako ste to riešili?

Hneď na druhý deň som volala na veľvyslanectvo do Juhoafrickej republiky, čo som si uvedomila až neskôr. Zodvihla mi jedna úžasná Slovenka, ktorá mi veľmi pomohla. Na Slovensku mi totiž nikto nevedel pomôcť. Nakontaktovala som sa na najbližšie veľvyslanectvo vo Viedni, kde mi povedali, že potrebujem špeciálne víza. Chceli, aby som za nimi hneď prišla do Viedne, no ja som bola v Ružomberku, čo je asi 350 kilometrov od Viedne. Prišla som na druhý deň a povedali mi, že vybaviť víza trvá približne osem pracovných dní, lenže ja som už o pár dní odchádzala. Prišla som tam, môj pas si nechali a v priebehu ďalšieho týždňa tie víza našťastie vybavili. Všetci sa čudovali, prečo som musela mať špeciálnu nálepku v pase.

Boli ste predtým v Afrike? Ako na vás zapôsobila?

V Afrike nie. Bola som v rôznych krajinách, ale nič mi tak neimponovalo ako Afrika, konkrétne Juhoafrická republika. Splnila som si sen, videla som zvieratá, ktoré za bežných okolností nestretnem. Zažila som Afriku – takú, aká reálne je. Spoznala som úžasných ľudí, ktorí nesúdia. Oni sú veľmi multikultúrni, je im jedno, či si beloch, černoch či aziat. Okrem toho sú veľmi poriadkumilovní. Nevidela som tam žiadnu špinu či skládky odpadu ako u nás v niektorých osadách. Ohorok z cigarety si nikto nikde nedovolil zahodiť na zem.

Ako vyzeral váš bežný veterinárny deň v divočine?

Boli sme ubytovaní mimo mesta na starej farme. Každý deň bol úplne iný, pretože Afrika je riadená počasím. Keď prší, zvieratá sú zalezené, takže sa nemôžu odchytávať. Keď je príliš teplo, taktiež sa nemôžu odchytávať, pretože akonáhle by sa zviera odchytilo, vplyvom stresu a vysokej telesnej teploty by mohlo uhynúť. Pravidlo bolo jedine v tom, že každé ráno sme vedeli, kam ideme a čo ideme robiť. Mali sme svoju príručnú tašku so striekačkami a liekmi. Každý deň sme si kontrolovali, koľko dávok potrebujeme na konkrétne zviera a dopĺňali sme si zásoby.

Aký tím ľudí ste mali vytvorený?

Boli tam prevažne Američania. Okrem nich aj jeden Rakúšan a doktorka z Dánska. Boli tam aj študenti, ktorí končili veterinárne štúdium. V tomto programe a cez túto organizáciu som tam bola prvá Slovenka a zároveň doktorka s najväčšou praxou.

Aké zvieratá ste ošetrovali najčastejšie?

Najčastejšie sme ošetrovali antilopy, pakone (wildebeest), byvoly, levy, leopardy, gepardy. Žirafy, hrochy, nosorožce a slony sme boli iba pozrieť, vysvetlili nám pravidlá manipulácie a čo sa s nimi v ktorú časť roka robí, no tie sme neošetrovali.

Levy sú nebezpečné zvieratá. Ako ste ich ošetrovali?

Prvýkrát som mala strach o svoj život. Dvom samiciam sa išiel aplikovať hormonálny čip, tak sme ich museli uspať. Samec bol v pozadí, no na to, aby sa uspali samice, museli sa nahnať čo najbližšie k plotu – k takej ohrade. Najskôr sa uspala jedna samica, potom druhá. Samcovi sa medzitým hodil kus mäsa do druhej ohrady, ktorá sa za ním zatvorila. Ten ušiel aj s mäsom do húšťavy, čiže sme ho už nevideli. Samiciam sme museli dopichnúť lieky na spanie, pretože ešte úplne nespali. Vtedy mi doktor povedal, že mám ísť s ním. Išli s nami aj ďalší dvaja chlapi, ktorí boli ozbrojení. Upozornili nás, že v prvom rade ide o našu bezpečnosť. V prípade, že by na nás lev zaútočil, bohužiaľ, musia ho zastreliť, inak by nás zabil.

Ako to pokračovalo?

Išli sme teda veľmi potichu do ohrady, kde samice ešte úplne nespali. Ako sme sa blížili k samiciam, náš africký šéf zrazu zakričal „MOVE!“ (v preklade – uhnite, pozn. redakcie). Lev zbadal, že sa blížime k jeho samiciam a začal utekať oproti nám. Bolo veľmi pravdepodobné, že by dokázal preskočiť ohradu bez ostňov navrchu, čiže by ho nič nezastavilo. Museli sme okamžite opustiť ohradu. Lev naberal obrovskú rýchlosť a popri tom vydával nenormálne zvuky, ktoré boli strašidelné. Keď dobehol, hodil sa do plotu a chcel ochrániť jeho levice. Museli sme preto uspať aj samca, inak by sme samice neošetrili. Našťastie sa nič nestalo.

Pamätáte si aj na nejaký ďalší silný zážitok z divočiny?

Druhý adrenalínový zážitok sme mali s buffalo býkmi, ktorým sme odoberali vzorky. Dvoch býkov sme uspali, odobrali im vzorky, dali sme im „zobúdzačku“ a mali sme približne 30 sekúnd na to, aby sme nastúpili na korbu auta. Býk, ktorý sa zobudil skôr, s opitým výrazom v tvári sa zodvihol a rozbehol oproti nám. Mieril do boku nášho auta. Býk ide len rovno, pretože keď si zmyslí smer, už ho nezmení. Náš šofér okamžite naštartoval, dupol na plyn a strhol volant do strany. Pár sekúnd pred týmto incidentom si náš rakúsky kolega Paul čerstvo zapálil cigaretu, čiže sa dokázal držať strechy auta len jednou rukou. Keď šofér prudko otočil volant do strany, Paul vypadol z auta, ja som ho zdrapila iba za košeľu, aby som ho vtiahla naspäť. Všetci siedmi, ktorí sme boli v aute, sme zrazu ležali nakope a nikto ani nedýchal. To bol riadny adrenalín.

Ako ste odchytávali zvieratá, ktoré ste následne ošetrovali?

Odchytávalo sa väčšinou z helikoptéry. Pomocou pištole sa strelila sieť, do ktorej sa zviera zamotalo. My sme boli vzápätí v dvoch džípoch, komunikovali sme cez vysielačky a kto bol pri zvierati bližšie, ten vybehol a zviera v sieti naložil na korbu auta. Ako prvé sme mu zakryli oči, aby sa nezľaklo. Po celý čas museli byť všetci ticho. Šéf nám vždycky hlásil váhu, pretože dopredu sme nevedeli, čo sa chytí. Štandardne sa pichali lieky proti vnútorným parazitom, vitamíny a ak malo nejaké zranenie či odreninu, tak sa mu to ošetrilo. Samozrejme, zviera sa najskôr uspalo a museli sme dávať veľký pozor, aby sme mu neublížili. Ten odchyt zvierat bol tak jednoduchý a praktický, že som žasla. Ovládajú správanie zvierat, ich váhu či výšku a vedia, že ku každému zvieraťu treba pristupovať individuálne.

Ako by ste porovnali veterinárstvo u nás na Slovensku a v Afrike?

Na Slovensku sa od veterinára očakáva, že bude ovládať všetko od škrečka cez morča až po kravu a že bude vedieť všetko okolo všetkých zvierat. Veterinári v Afrike riešia väčšinou len konkrétny typ zvieraťa, napríklad byvoly, takže mačky a psy popritom neriešia. U nás sa to už začína formovať, z čoho sa teším. Pravidlá majú rovnako prísne ako aj u nás. Veterinárstvo robia na dosť vysokej úrovni, no nepovedala by som, že je lepšie alebo horšie ako u nás.

Prekvapilo vás tam niečo?

Áno, ich zmýšľanie. V Európe máme dosť obmedzené riešenia, čo sa odchytu týka, Juhoafričania sú v tomto tak jednoducho zmýšľajúci ľudia, že niekedy tá jednoduchosť je riešenie. Naozaj sa netreba škrabkať cez hlavu, ono je to strašne jednoduché. Bola som vo viacerých krajinách a videla prácu veterinárov, no Afrika je naozaj úžasná. V tomto som žasla, ako si vedia ľahko pomôcť. Sú neuveriteľne inteligentní, ale rozmýšľajú takým zdravým sedliackym rozumom.

Medzi Európanmi je známe, že v Afrike je rozmach pytliactva? Vnímali ste to aj Vy?

Pytliactvo v Afrike je naozaj všade, aj keď vláda povoľuje lov len v určitých oblastiach. Nie je to bohužiaľ tak, pretože za peniaze si človek môže kúpiť naozaj čokoľvek – aj leva za tritisíc dolárov. Na internete si môžeš dokonca vybrať konkrétneho. Majú tam veľmi zle postavené zákony, je tam obrovská korupcia, no snažia sa to zmeniť.

Aplikujete poznatky, ktoré ste sa naučili v Afrike, aj vo svojej práci?

Áno, snažím sa zdokonaľovať manipuláciu so zvieratami a inšpirovali ma aj kombináciou liekov, ktoré používajú. Všetko je to o komunikácii a dôvere medzi mnou a ľuďmi. Sem-tam aj práca s obyčajnou mačkou vie byť náročnejšia ako s levom.

Ako toto vaše rozhodnutie vnímalo okolie?

Niektorí ľudia boli prekvapení, že prečo práve Afrika, že mám malé dieťa, čo veterina a čo na to môj muž, či ma pustí. Ja mám skvelého manžela, ktorý ma pozná, plnohodnotne chápe moju prácu, že to je poslanie a vie, čo v živote chcem. Doma som to povedala len ako takú myšlienku, ale on mi hneď povedal „Choď!“ Vedel, že Afrika a dobrovoľníctvo – to sú dve veci, ktoré mi boli vždycky blízke. Keby nerobím veterinárku, tak som dobrovoľníčka na nejakých misiách v Afrike alebo záchranárka.

Článok bol pôvodne publikovaný v septembrovom vydaní RK Magazínu.