S generáciou štúrovcov sú prepojené viaceré slovenské mestá. U niektorých z miest je spojitosť výraznejšia a u niektorých menej. Aj s Ružomberkom je priamo prepojená jedna výrazná osobnosťou tejto generácie, a to Ján Drahotín Makovický.
V meste síce strávil len krátke obdobie svojho života, ale zato sa výrazne – ako evanjelický farár – zaslúžil o duchovný rozvoj miestnych evanjelikov, ktorých počet v tomto období výrazne narastal.
Ján Drahotín Makovický pochádzal z Liptovského Mikuláša, ako prvorodený syn mal podľa zaužívanej tradície pokračovať v otcovom remesle a stať sa krajčírskym majstrom. Jeho predurčený osud zmenila ťažká choroba. Ako tínedžerovi mu opuchla ľavá ruka v zápästí a musel absolvovať viacero dobových liečebných procedúr, dnes môžeme povedať že aj dosť experimentálnych. Raz mu naordinovali pijavice, inokedy zase vkladať ruku do vnútorností čerstvo usmrtených baranov.
Nič nepomohlo, ani štvortýždňový pobyt v kúpeľoch Lúčky. Vyliečil ho až lekár až Hrádockého panstva Benjamín Kern, mimochodom otec významného maliara Hermana Armina Kerna. Záver lekára bol nasledovný: neodporúčal aby mladík pokračoval v otcovom remesle. Práve preto poslali rodičia Jána Makovického na ďalšie štúdia, konkrétne na evanjelické lýceum do Levoče. Tu sa stretol aj s trinástimi štúrovcami, ktorí odišli v Bratislavy na protest proti suspendovaniu Ľudovíta Štúra z pozície námestníka profesora Palkoviča. Práve tieto kontakty s mladíkmi z Bratislavy a štúdium v Levoči podnietili Jána Makovického, aby sa stotožnil s ideami štúrovcov a po ich vzore prijal tiež slovanské meno Drahotín.
V štúdiu sa mu darilo a túžil v ňom pokračovať. Ako vychovávateľ v šľachtickej rodine v Oravskom Podzámku si zarobil prvé peniaze a tak mohol odísť za ďalším vzdelaním do nemeckého mesta Halle. Tu absolvoval teologické a filozofické štúdiá. Po návrate sa stal najskôr kaplánom a v auguste 1847 ho superintendent Pavol Jozeffy vymenoval za evanjelického farára. Nikde však nenašiel cirkevný zbor, kde by mohol pôsobiť a tak sa z neho stal učiteľ na evanjelickej škole v Liptovskom Mikuláši, kde pôsobil približne štvrťstoročie.
Ako z akčného filmu
Meruôsme roky výrazne zasiahli do života mladého štúrovca a udalosti, ktoré v tomto období zažil sú ako predloha k akčnému filmu. Ako stúpenec slovenského národného hnutia sa dostal do konfliktu s maďarskou gardou a z Liptova musel cez tatranský hrebeň ujsť do dnešného Poľsko, kde sa pridal k cárskemu vojsku. Následne sa na čele veľkej ruskej armády vrátil do Uhorska. Nebol len radovým vojakom, bol vymenovaný za čestného poľného kaplána a v domovine mal verejne vystupovať a vysvetľovať príchod cárskych vojakov a verbovať dobrovoľníkov. Takto prešiel takmer celé dnešné Slovensko a koniec revolúcie ho zastihol až pri meste Miškovec. Keďže išlo doslova o vojnový stav, ktorý v Uhorsku panoval Ján Drahotín neraz takmer prišiel o život. Po revolúcii sa vrátil do Liptova, stále pôsobil ako učiteľ. Jeho túžbou bolo mať vlastný cirkevný zbor a pravidelne vykonávať Služby Božie. To sa mu splnilo až v Ružomberku.
V dolnom Liptove
Ján Drahotín Makovický sa stal novým farárom v Ružomberku v roku 1873. Na tento rok pripadla aj posviacka nového evanjelického chrámu, ktorá uskutočnila sa 7. decembra 1873. Bola to výnimočná cirkevná ale aj národná slávnosť, keďže sa na nej okrem cirkevnej vrchnosti zúčastnilo aj viacero národovcov.
Avšak cesta k novému cirkevnému zboru i chrámu bola pre ružomberských evanjelikov pomerne dlhá a náročná. Už dlhšiu dobu sa totiž snažili zriadiť vlastný cirkevný zbor, prvé pokusy o jeho utvorenie siahajú do predvečera revolučných udalostí keď vyšli z Liskovej snahy zriadiť v Ružomberku cirkevný zbor a školu. Avšak udalosti z meruôsmych rokov tieto smelé plány prerušili. Ďalšie podobne úsilia prišli po príchod Petra Makovického do Ružomberka, išlo o mladšieho brata Jána Drahotína. Mladý, ambiciózny obchodník sa v Ružomberku usadil v roku 1850 a potreboval kňazskú výpomoc na spásu duše. Do kostola v Nemeckej Ľupči to mal peši na viac ako dve a pol hodiny.
Medzi rokmi 1850 až 1870 ružomberskí evanjelici podnikli viacero neúspešných žiadostí o zriadenie cirkvi. Jedna z nich, z roku 1864, vzišla z porady u Petra Makovického a podpísalo ju 34 ružomberských rodín, v Liskovej ďalších 35 a dokonca v Ľubochni ešte 14 rodín. Žiadosť dokonca podporil aj Liptovský župan a ďalší reprezentant štúrovskej generácie Ján Francisci. Úspešný výsledok sa nedostavil, stoličné zhromaždenie ani po viac ako roku o žiadosti nerozhodlo a spisy žiadateľom vrátil stoličný notár.
Úspech sa dostavil až v roku 1873, ružomberskí evanjelici získali svoj kostol i farára. Nový cirkevný zbor však potreboval aj liturgické predmety. Tie získal aj pričinením Jána Drahotína a to predovšetkým z darov. Dnes môžeme povedať, že transparentne o daroch informoval práve nový farár a to v časopise Cirkewní listy, kde vymenoval všetkých darcov. Makovického cieľom však nebolo byť transparentným, ale ako sám napísal „povinnými sme tedy verejne vďaku vzdať tým spanilomyslným dobrodincom…“
Išlo o veľmi pestré zoskupenie ľudí, no spomeňme aspoň niektorých a niektoré dary. Superintendent Ľudovít Geduly daroval Bibliu, ružomberské panie a panny liturgický odev a darom pre nový zbor boli aj krucifix, medené misy a kanvice k oltárnej službe i tlačidlo na vykrajovanie oblátok. Každý kostol potrebuje aj oltárny obraz, o ten sa postaral aj dnes známy umelec a priateľ Jána Drahotína Peter Michal Bohúň. A práve tento obraz nový farár aj vychválil: „Robota značí velikú pilnosť a oduševnenosť umelca, slovom, je obraz krásny, podarený na každý pád. Zaplatili sme síce zaň žiadanú cenu, ale tak s našou novou cirkvou naložil tenže p. Peter Bohúň, že sotva tretinu zásluhy svojej požiadal!“
Vznik nového cirkevného zboru napĺňal štúrovca radosťou a prirovnal to k mladému človeku vstupujúcemu do života: „Postavme sa v mysli svojej, drahí bratia a sestry vo viere, do okolností človeka mladého, verejný beh svojho život začínajúceho, nič okrem dobrej vôle a horlivosti za svoje povolanie nemajúceho, – ako sa teší, keď Boh jeho biedu požehnáva, keď mu blížni pomáhajú, keď mu zo dňa na deň na dobrom mene a majetku pribúda. Na jeho tvári vyčítame jeho vnútornú radosť – jeho duch je bystrejší, čulejší, ku práci schopnejší, majúci nádej, že mu Pán pomoci svojej i naďalej neodoprie, neodmietne… I cirkev nová, mladá, majúca byť svetlárňou, teší sa, keď jej na majetku duševnom i hmotnom pribúda, keď vidí, že duch horlivosti neusína, ale velebí sa, keď vidí, že ju jej blížni podporujú a tým dosvedčujú, že im veru na udržaní jej mnoho záleží.“ Práve takto optimisticky vstupoval do novej služby v Ružomberku Ján Drahotín Makovicky. Ako farár pôsobil v Ružomberku viac ako desaťročie, no začiatkom roka 1884 nečakane umrel.
Titulná fotografia: Portrét Jána Drahotína Makovického od významné slovenského umelca Petra Michal Bohúňa. Zdroj: Zdenko Duriška.
