Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Zjavili sa ráno na fare. Ona a on, obidvaja veľmi mladí. Piercingy v gambách veľké skoro ako francúzske kľúče, ona s holým pupkom a kratučkým tričkom, on gate so zadkom spusteným poniže kolien. Zelený, modrý a červený melír vo vlasoch.
Rozpálení, oči im žiarili.
Chcú sa s pánom farárom pozhovárať o vážnom životnom rozhodnutí.
Pozval ich dovnútra, usadil.
„Prihodilo sa niečo?“
Odpovedal chalan:
„Prišli sme, lebo sa chceme zosobášiť. A čím skôr.“
„Nedalo by sa hneď, ty kokso?“ doložila ona.
Duchovnú osobu, už hodne v rokoch, mierne omráčilo.
„Podľa regule treba dodržať určitý postup. Chodiť na náuku, zariadiť ohlášky, vybaviť písomnosti…“
„To už je totál anachronizmus. Devätnáste storočie,“ vyhlásil chlapec. „Mali by ste byť operatívnejší, pán farár. V Las Vegas sa dá sobáš zariadiť za desať minút. Hlavné, aby sa mali zaľúbenci radi.“
„A my sa máme veľmi,“ doložila ona.
„Ste vôbec pokrstení?“
„Asi hej. Nejakú krstnú mater myslím, že mám.“
„Ja tiež. Raz do roka jej naši posielajú pohľadnicu,“ doložila ona. „Ale pokiaľ viem, je už asi štyri razy rozvedená.“
„Rodičia s vaším zámerom súhlasia?“ sondoval kňaz. „Ako dlho sa poznáte?“
„Fotrovcov do toho nič. Sme plnoletí. Ide o náš život, nie o ich. My sme iná generácia, máme iné predstavy. Nepotrebujeme žiadnu hostinu, ani šaškovanie okolo svadobných šiat, kytíc, oblekov a podobných volovín. Veď to stojí normálne prachy! A poznáme sa už dlho. Koľko asi… počkajte…“
„Pred týždňom sme sa videli prvý raz,“ pripomenula ona.
„Presne. V Tescu pri cédéčkach. Keď Majkla, viete, toho speváka, trafil šľak a obidvoch nás napadlo pohľadať niečo od neho. A od včera večera sme fičali celú noc na diske. Spolu. S nikým iným som netancoval. A žiadna mariška. Vôbec sme neboli zhúlení. Normálne legálne a natriezvo. Aj keď mám aspoň štyri razy núkali jointa. Všetci tam boli grogy, len my nie. Môžete mi veriť, necigánim.“
„O štvrtej nadránom ma požiadal pred všetkými kamošmi o ruku. Ty kokso… Kľakol si na stôl medzi poháre… Mali ste to vidieť. I na porozbíjané sklo. Kolená má celé dorezané, môže vám ukázať. A namiesto kvetu držal v ruke pivo so zeleným likérom naspodku. Volá sa to magické oko. Musela so to vypiť na dúšok. Pritom nič nebolo počuť, lebo repráky trieskali na plné pecky, ale bola to úžasná romantika… Origoš…“
Dôstojný pán sa snažil vysvetľovať:
„Viete… ako by som… no… Ste hádam príliš mladí… A také finálne životné rozhodutie by malo dozrievať dlhší čas. Obyčajne sa patrí mať pred svadbou aj zásnuby. Ohlášky sú potrebné, chodenie na náuku…“
„My si na kokosoviny ako sú nejaké oficiálne zásnuby a predstavovanie partnera rodine, nepotrpíme. Určite by to šlo i bez ohlášok. Budeme ideálni manželia. Obaja máme rovnaký melír. A čo za náuka? Prosím vás… O predmanželskom sexe? O tom sme sa učili na zédéeške… Ale ináč ak treba, aby ste nepovedali, máme aj obrúčky.“
Chlapec vylovil zo zazipsovaného vrecka poniže kolien tri tenké zlaté krúžky a položil na stôl.
„To sú vaše?“
„Túto jednu som našiel na plavárni a tieto som vypýtal pred chvíľou od deda. On ich aj tak nepotrebuje, lebo stará mater ušla pred dvoma rokmi s nejakým vytraseným tínedžerom. Šialene sa jej páčili jeho dredy. Také mrcúchy polmetrové, ona to videla prvý raz v živote a od nadšenia sa jej hádam aj menštruačný cyklus obnovil. Skoro sa vyškriabala na strechu. Viete, starý otec má plešinu ako Lenin, dredy už môže zapletať iba ak z mopu. Tak sa stará zbalila, pohabala prachy, len obrúčku mu nechala.“
„Trochu mi je priveľká, ty kokso,“ priznala dievčina.
Farár lapal po dychu. Musel si naliať vody z karafy na stole. Triasla sa mu ruka.
„Ľúbime sa na život a na smrť. Chápete? Už tri hodiny sme do seba zamilovaní,“ vyhlásil chalan. „A nemyslite, že sa chceme brať preto, lebo je nabúchaná. Však nie si?“
„Nie som.“
„Veď ani nebolo kedy. Hlavne sa fičalo dnes v noci. Nikdy sa neopustíme, tu vám odprisaháme. Je to láska až za hrob. A naozaj máme osemnásť. Ak potrebujete občiansky, toto je môj. Môžete si zapísať mená do tej vašej matriky… Máte nejaké pero? Ja som Daniel Trúbka…“
„A ty?“ obrátil sa na svoju kamarátku. „Ako sa vlastne voláš?“
Vyšlo v zbierke Iba tak výber (2010).
Ilustračná fotografia – rkczakamenne.sk