Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Fotku som zazrel v čakárni u zubára v iba tak pohodenom časopise. Nejaká manželka podnikateľa, už v rokoch, sa na nej ukazovala ovešaná briliantmi, v krikľavo červenej róbe a nových topánkach – ako sa čitateľ od autorky článku ustavične sa pchajúcej zbohatlíkom do partií poniže chrbta dozvedel, poriadne drahých.
Na topánkach, ktoré pribrzdená chudera redaktorka na pol strane zamdlievajúc ospevovala, som nič zvláštneho nenašiel: kúsky kože obopnuté širokými remencami povyše členkov s nejakým páperím alebo srsťou navrchu – podobalo sa to na kopytá.
A pani s predĺženou tvárou, vytŕčajúca hlavne nohy v sieťovaných pančuchách, pripomínala jazdeckého koňa, ktorému navlečiete silonky. Tých pár podošiev, remencov a chlpov, ak by ste hodili o stenu, zostali by z nich iba smeti.
Minule som sa bol pozrieť na promócie. Medzi čerstvými držiteľmi vysokoškolských diplomov vystúpila na pódium aj poslucháčka, ktorej v treťom ročníku štúdia zahynuli pri autonehode obidvaja rodičia.
Ľudské hyeny sa postarali, aby neskúsená a dôverčivá dievčina prišla o byt a ešte zostala s nesplatenou pôžičkou na krku. Bolo to presne 2 500 eur – toľko stáli aj topánky obstarožnej podnikateľovej ženy.
O zúfalom položení študentky nás informoval jej spolužiak, a tak sme sa usilovali pomôcť, ako to šlo. Mladšia kolegyňa ju prakticky zadarmo ubytovala, a aby dievčina mohla splatiť pôžičku a aj si trochu finančne pomohla, vybavili sa jej letné brigády v zahraničí.
Vyšla na pódium v dlhej róbe darovanej docentkou zo susednej katedry – pred štyridsiatimi rokmi v tom vyučujúca sama promovala a módy sa, buď Bohu chvála, opakujú. Spodok šiat sa trošku vláčil, kým novopečená inžinierka stúpala hore schodmi, ale si ho elegantne podchytila a doprostred pódia sa pred naplnenú sálu plnú dojatých rodičovských tvárí postavilo pekné dievča s nesmelým, zato šťastným úsmevom.
Keď sa prišla k nám na katedru rozlúčiť, nebola sama. Sprevádzal ju mládenec objímajúci ohromnú kyticu v tvare srdca, a zatiaľ nám jeho slziaca snúbenica podávala ruku. Potom zo stredu kytice vybrala najkrajšie kvet, a tie sme dostali.
Doteraz tú ružu, dávno vyschnutú, opatrujem. Do smetí ju nevyhodím.
Uverejnené v zbierke Antona Laučeka Iba tak o univerzite (2019).
Foto – Wikipedia
