V centre Ružomberka sa zišli slovenskí a českí remeselníci

Okoloidúcim priblížili majstrovstvo kováčov, kožiarov či medovnikárov.

Cieľom podujatia, ktoré ste v meste mohli postrehnúť minulý piatok, bola prezentácia remesiel širokej verejnosti.

„Radi by sme poukázali na to, že aj v našom regióne sú stále živé a je dobré odovzdávať ich ďalej. Mnohým z nich sa venuje len jediná osoba, napríklad v prípade tradičného košikárstva je to 82-ročný Florián Šavrtka z Liptovských Revúc. Potešilo by nás, ak by remeslá oslovili aj iných ľudí,“ hovorí Iveta Kloptová z Miestnej akčnej skupiny (MAS) Dolný Liptov, ktorá akciu zrealizovala v rámci projektu cezhraničnej spolupráce slovenských a českých partnerov.

Praktickej prezentácii remesiel predchádzala teoretická, neverejná časť, ktorá sa konala deň dopredu v Hrabove. Absolvovali ju zástupcovia MAS, projektoví partneri a pozvaní hostia. Súčasťou programu bola prezentácia regionálnych značiek či prednáška etnologičky Ivety Zuskinovej na tému Remeslo v súčasnosti a súčasná mladá generácia.

Kováčske umenie

Piatkového programu pred Hotelom Kultúra sa zúčastnili najmä lokálni remeselníci – nechýbali ružomberský výrobca medoviny Mário Mišovič či černovská medovnikárka Miroslava Cingelová.

Keď by oči nejedli, ale nos áno

Pulty stánkov zaplnili tkané koberce, bižutéria aj drevené výrobky. Českí remeselníci priblížili výrobu kávy, v ďalšom stánku predstavili regionálne produkty. Atmosféru doplnili vystúpenia Folklórneho súboru (FS) Belanček, FS Liptáčik, Tomáša Mikulku, Džukyho a Dance Galaxy.

Niekdajšia ružomberská Škola úžitkového výtvarníctva (ŠÚV), ktorá sa po novom nazýva Škola umeleckého priemyslu, odprezentovala na akcii svoje odbory. Popritom stihol pedagóg Martin Moravčík zasvätiť asistujúcich študentov i návštevníkov do svojej dlhoročnej záľuby.

„Kováčstvu sa venujem od strednej školy – študoval som umelecké kováčstvo a zámočníctvo na ŠÚV v Kremnici,“ prezrádza štyridsiatnik z Kalamien.

Zástupcovia Školy umeleckého priemyslu v Ružomberku. Vpravo vyučujúci Martin Moravčík.

Svoje hobby rozvíjal aj počas vysokoškolských čias a vydržalo mu dodnes. Vyrába drobné dekoračné i úžitkové predmety, ale aj väčšie plastiky, brány alebo mreže. Netradičnou objednávkou bol svadobný dar pre ženícha – guľa na reťazi.

„Ani neviem, prečo ma kováčstvo tak oslovilo, jednoducho som raz prišiel do kontaktu so železom a už ma to nepustilo, je to ako choroba,“ s úsmevom reaguje na otázku, prečo našiel naplnenie práve v tomto remesle a než nás oboznámi s technologickým postupom, usmerňuje svojich žiakov, ktorí sa práve pokúšajú ukovať železo do tvaru drobného lístka.

„Je to jednoduchá vec, ale keď to človek robí prvý raz, nemusí sa to tak javiť. Je možné, že nám nakoniec materiál povie niečo iné a vznikne z toho napríklad klinec,“ ozrejmuje nám úskalia kutia.

„Technologický postup je tradičný, pracujeme s kujným železom, čo znamená, že ho nahrievame na kovaciu teplotu. Prvým krokom je vytvarovanie špičky alebo hrotu, potom ho odsadíme, aby nám vznikla stonka, následne sa rozkuje lístok na obe strany, podľa možnosti súmerný. Ďalším krokom sa odsekne stonka a vytvaruje sa do požadovaného tvaru,“ približuje, čím všetkým si chalani musia prejsť, než sa dostanú k očakávanému výsledku.

„Všetko sa to robí pri veľmi vysokých teplotách, takže si treba dávať pozor,“ vystríha vzápätí.

Prácu s kovom návštevníkom tiež predviedli zástupcovia Strednej odbornej školy strojníckej z Kysuckého Nového Mesta, kde majú záujemcovia možnosť študovať aj odbor umeleckoremeselné spracúvanie kovov.

Konečne aj v Ružomberku

Na podujatie zavítala aj 32-ročná Tamara Malenčíková, ktorá sa pred desiatimi rokmi nadchla pre výrobu vencov a iných dekorácií zo sušených rastlín. Prvá vecička, ktorú vytvorila sa stretla s veľmi pozitívnymi ohlasmi okolia, a tak vo výrobe pokračovala. Zatiaľ sa aranžovaniu venuje len vo voľnom čase, do budúcna však zvažuje aj profesionálnu dráhu.

Tamara Malenčíková (vľavo) s pomocníčkou. Foto – archív Tamary Malenčíkovej

Hoci jej učarovala práca s prírodnými materiálmi, na jarmok zavítala s čelenkami z umelých kvetov. „Tento rok bol ľadovec a veľkú časť úrody zničilo,“ objasňuje, prečo tentoraz siahla po nie tak často využívanom materiáli. „Primárne robím zo slamených podkladov a zo všetkého sušeného, čo si vypestujem alebo nazbieram v lese.“

Podujatie si pochvaľuje, teší ju, že sa konečne niečo takéto zorganizovalo aj v našom meste. „Ružomberok má veľmi slabé dianie, čo sa týka remesiel. Na jarmoku sa síce snažia robiť uličku remeselníkov, ale vždy to prevalcuje čínska výroba. Na Vianoce sa tu narýchlo zorganizuje pár stánkov s rôznym čínskym haraburdím a dvoma remeselníkmi, no tvárime sa, aké je to tradičné. Také vyslovene remeselnícke tu chýba,“ zhrnula svoj názor.

Svoj pohľad pridala aj jedna z návštevníčok, 37-ročná Dominika z Ružomberka. Akciu síce taktiež uvítala, no nepozdával sa jej termín konania. „Je pracovný deň, veľa ľudí sa tu asi nepremelie,“ konštatuje. „Hoci je to pekná myšlienka, zdá sa mi, že je tu toho málo,“ pridáva ďalší kritický postreh.

Päťdesiatnička Mária, ktorá sa tu pristavila len náhodou, sa zase ponosuje na slabú propagáciu podujatia.

Od rybárčenia k výrobe nožov

Ďalší stánok, hneď vedľa Tamariných pestrofarebných čeleniek, zaplnili nože a kožené puzdra z dielne Michala Jurčinu.

Michal Jurčina.

„Kedysi som rád chodieval na ryby, no keď sa mi narodili deti, bolo treba hľadať záľubu, kvôli ktorej by som nemusel chodiť preč z domu. A tak som pred vyše rokom začal robiť toto. Som samouk, o nožoch mám veľa načítaného, zbieral som ich už päť-šesť rokov predtým, než som ich začal aj vyrábať. Dnes mám vlastnú dielňu s vyhňou, komunikujem s profesionálnymi nožiarmi, a tak sa snažím zdokonaľovať, aby som bol so svojou prácou spokojnejší,“ prezrádza.

„Stále je čo zlepšovať, je tam nekonečné množstvo možností, čo sa týka tvarov čepelí, rukovätí či zdobenia.“

Pozvanie na minulotýždňovú akciu prijalo aj ružomberské Občianske združenie (OZ) Handilia, ktorého súčasťou sú viacerí šikovní dolnoliptáci. „Nie sme profesionálni remeselníci, to by sme asi moc fandili,“ usmieva sa Michaela Kuniaková, pôvodom Liptovskomikulášanka, žijúca v Ružomberku.

Michaela Kuniaková z OZ Handilia.

Členovia OZ sa spoločnými silami snažia prezentovať to, čo ich baví. Každý sa zameriava na inú oblasť a keďže sa svojej záľube venujú len v malom, popri práci, vystačia si s jedným, spoločným stánkom.

„Môžete si tu všimnúť vecičky od panej s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá vyrába korálkové náhrdelníky podľa slovanských vzorov, čo si vyžaduje veľa času i trpezlivosti. Pani, ktorá sa stará o svojho ťažko postihnutého syna, vyrába textilné dekorácie a háčkuje, robí napríklad aj šité knižky pre detičky, je to veľmi všestranná žena,“ pustí sa do predstavovania jednotlivých členov 35-ročná Michaela.

„Máme tu aj jedného tvorivého pána, ktorý vzal do ruky dláto a vyrezáva takéto krásne drevené dosky. Ja robím hračky z ponožiek a jednoduchšie šperky, najradšej mám drevené koráliky. Z našej vzájomnej spolupráce vznikajú aj sety pre svadobčanov, či už ide o doplnky pre nevestu a ženícha alebo rôzne dekorácie, ktoré vyrábame na zákazku,“ dodáva.

Akcia bola finančne podporená z programu INTERREG VA SK-CZ (EFRR), cez projekt Sieť inteligentných samospráv prihraničia v duchu hesla programu „Spoločne bez hraníc”.

Foto – archív Tamary Malenčíkovej

Titulná fotografia: Zástupcovia Strednej odbornej školy strojníckej z Kysuckého Nového Mesta, odbor umeleckoremeselné spracúvanie kovov.

Foto – autorka

Som vyštudovaná žurnalistka, zaujíma ma kultúra a história dolného Liptova. Rada píšem o problémoch a záujmoch bežných ľudí, cez ich svedectvá sa snažím pripomínať hodnoty, na ktoré by spoločnosť nemala zabúdať. Zároveň pracujem v oblasti zabezpečenia bezpečnosti priemyselných inštalácií.