Vianoce sú sviatok života. No v nás akoby vymrel

Umelecký vedúci Folklórneho súboru Liptov Igor Littva neváha členov súboru vytiahnuť koledovať aj na Štedrý deň. Rozprávali sme sa s ním o vianočných tradíciách vo folklóre.

Folklórny súbor Liptov je aj udržiavateľom tradícií našich predkov. Vnímate sa tak?

Je to čiastočne naša úloha udržiavať tradície, aj keď folklórny súbor je tu skôr na uchovávanie tých tanečných prvkov.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Lenže vy chodíte aj vinšovať, koledovať, vysvetľujete rôzne zvyky, staviate máje, pálite Moreny. Prečo idete ďalej?

Veľmi mi prekáža, keď prídem na Veľkú noc alebo Vianoce do mesta, či dediny, a všade je pusto. Ako keby vymreli. Sú to sviatky a nikde nie je žiadny život. To ma naštartovalo. Zohnali sme konský povoz a začali chodiť po ľuďoch. Kúpať, vinšovať, robiť dobrú náladu a zároveň ukázať kus tradície, aká tu bola počas jednotlivých období roka.

Ako je to s nami a prežívaním Vianoc?

Sme zavretí doma pri televízore a strácame kontakt, vôbec atmosféru Vianoc. Bol som veľmi milo prekvapený, aké boli reakcie, keď sme sa zrazu zjavili a začali vinšovať. Ľudia chcú niečo iné, chcú zažiť, ale nikto nechce preto nič urobiť. Každý si to radšej len pozrie, akoby to sám zrealizoval.

Máme radi pohodlné Vianoce, aj keď ešte radšej rozprávame o tradičných.

Raz sme takto chodili na Štedrý večer po meste, spievali, koledovali po domácnostiach a zostal som veľmi nemilo prekvapený. Blízko našich priestorov v centre otvorili večer krčmu. Vravel som kolegom, ´čo tomu krčmárovi šibe, kto príde na Štedrý večer?´ Ale keď sme sa vracali z koledovania, tá krčma bola úplne plná. Chlapi sedeli pri pive. Ako v ktorýkoľvek bežný deň týždňa. Toto mi berie ilúziu Vianoc, rodín pohromade, navštevovania sa.

Bolo to voľakedy inak?

Na začiatok večere som musel prísť so sviečkou a vodou.

„Prv voda, že oheň, narodil sa Kristus Pán v tento deň.“

Toto trikrát zopakovať. Všetci sa v tej vode poumývali a očistili. Potom sme všade rozsvietili. V celom dvore a dome, aby všetci k nám trafili, nepotkli sa koledníci alebo si nemysleli, že nie sme doma. A ešte sme voľakedy ani nestihli dojesť, už bolo počuť po dedine spev.

A keď sme sa najedli, išli sme aj my s otcom. Navštíviť najbližšie okolie, susedov, rodinu – starých rodičov, krstných rodičov, zo všetkých strán rodiny. A kým ste to všetko obehli, bola polnoc. Pamätám si, ako sme sa raz s krstnými rodičmi vyprevádzali do rána. My sme prišli k nim, posedelo sa, pokoledovalo, oni nás vyprevadili k nám, tam sa to zopakovalo a potom zase my k ním. Až do rána nám bolo veselo.

Až sa chce povedať, že hovoríte o 19. storočí.

Bolo to ešte v 70-tych aj začiatkom 80-tych rokov. Mne sa to nezdá tak dávno. Ale naozaj mám pocit, keď to hovorím pri porovnaní toho, čo vidím dnes, že mám tisíc rokov.

Dnes je všade ticho. Všetci sa zatvoria. Preto sme vyšli do ulíc aspoň na tie koledy. Ideme tam, kde poznáme tanečníkov, muzikantov a máme známych. Chodievame po meste, ale najmä po Sliačoch. Aby to nebolo len také smutné, tiché, pri televízore preležané. Aby sa tie zvyky aspoň trochu pripomenuli a zachovali.

Igor Littva počas vystúpenia s členmi FS Liptáčik. Foto – autor

Vianoce sú kresťanský sviatok. Folklór však prebral prvky ešte aj z pohanských tradícií. Ako to funguje?

V prvom rade si treba uvedomiť, že kresťanstvo sa v týchto vianočných zvykoch muselo napasovať do pohanských tradícií. A jedny sa od druhých navzájom ovplyvňovali. Napríklad, v starých domoch nie je nezvyčajné, aby ste vedľa seba našli slovanský symbol slnko a vedľa neho krížik. Aj na hroboch máte často kríž a k tomu staroslovanský symbol ochrany. Tá staroslovanská symbolika bola tvrdo vžitá.

Nadávka doparoma. Parom bol staroslovanský Boh. Keď sa nadávalo, tak za nejakým účelom, nie len tak naprázdno.

Čo sa dialo vo folklóre pred a počas Vianoc?

Advent bol prechod z jedného obdobia do druhého. Bola to zmena z jesene do zimy a takýto zlom predstavoval pre ľudí nebezpečenstvo. Veľa vecí nesmeli robiť, hovoriť, a naopak, mnohé iné sa vykonávali práve vtedy. Napríklad, čarovanie na Ondreja a na Luciu. Vtedy boli ľudia presvedčení, že sa dá prihovoriť záhrobiu, anjelom, dušiam a ľudia očakávali od nich pomoc a radu.

Na Katarínu sa muselo prestať tancovať. Katarína husle odníma. Posledné zábavy fungovali na Katarínu. Na Ondreja čarovali, na Mikuláša čerti vychádzali, na Luciu zase chodili a strašili strigy.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Čo sa vy snažíte uchovať vo zvykoch a v tanci?

Pokúšame sa aspoň naznačiť niektoré zvyky v choreografiách. Máme choreografiu Luciu aj Ondreja. Na Ondreja dievky čarovali v liptovských dedinách, ale na to museli mať nakradnuté klátiky. Dievky išli v noci tak, aby ich nikto nevidel, nakradli drevené klátiky a potom sa zišli v nejakom dome a varili na nich halušky. Do halušiek dali lístočky s menami, a keď vyplávala prvá haluška, vybrali ju, prečítali lístoček a podľa toho veštili meno či osobu manžela. Alebo liali olovo do vody, vznikla z toho nejaká forma a z toho hádali, aký bude ich manžel.

Na Ondreja sa tiež ploty triasli. V Černovej bolo tak, že keď triasla dievčina plotom, tak počúvali, z ktorej strany začujú nejaký hlas alebo zabrechá pes, a verili, že do tej strany sa vydajú.

Robili to aj dievky v Sliačoch: „Plote, plote trasiem ťa, Svätý Ondrej, daj že mi ty znať, s kým ja budem pred oltárom stáť.“

Táto formulka sa používala vo veľa dedinách na Liptove. Triasť museli trikrát, lebo trojka je magické číslo, ktoré funguje. To je aj v rozprávkach, čísla tri alebo sedem. Niekde to bolo v zjednodušenej forme, a keď takto počarovali, tak podľa mená prvého muža, ktorého stretli, verili, že tak sa bude volať ich manžel.

Množstvo zvykov sa spájalo s akýmisi ponožkami, ktoré nazývali onuce. V Sliačoch dievčatá nosili onuce od Lucie do Vianoc, a keď ju predrali, tak verili, že sa vydajú. Ak ju nezodrali, tak v ďalšom roku sa ešte nevydá. Alebo si chlapské onuce dávali na Ondreja pod hlavu na spanie. A kto sa im v tej noci prisnil alebo aké meno, to by mal byť ich manžel.

Ten vydaj dievčat je akoby hlavná téma ľudových tradícií.

Najmä predvianočných. My sme vlani robili Vianoce z Revúc, predtým sme robili černovské, liskovské, vždy zo zvykov, čo sa nám podarilo získať z dedinských tradícií. Ale, väčšinou je to na Liptove podobné. Zaujímavé sú tiež Betlehemské hry. Tie bývali v každej dedine trošičku iné. Išlo o žartovné hry, ktoré sa hrávali pred Vianocami alebo priamo na Štedrý deň.

Menší chlapci hrávali viac biblicky orientované, kde sa viacej recitovalo a používali verše z biblie. Starší mládenci hrali už zase také odvážnejšie, kde sa aj dievka za koleno dala chytiť.

Dokáže dnešná generácia pochopiť a dešifrovať, čo na pódiu robíte, a čo to znamená?

Na scéne to musíme vysvetliť. A pridávame neraz aj komentár, aby to ľudia pochopili. Ale myslím si, že ľudia sa dokážu do toho vžiť a prežiť tieto folklórne zvyky.

Veľa sa dá, samozrejme, domyslieť, ale mnohé je aj na ľuďoch, ako-čo pochopia, ako to vidia, čo si oni pod tým predstavujú a čo si z predstavenia vezmú. Netreba to však brať ako bludy, lebo tí ľudia tomu naozaj verili, a ja vidím, že dnešná spoločnosť tiež nad mnohými prvkami z minulosti rozmýšľa.

Čo Nový rok, čo sa spája s ním?

Hlavne ho chceli mať úspešný. Tak, ako my. Žena bola vnímaná ako negatívna sila a nesmela vkročiť ako prvá do domu. Pred sviatkami, počas nich, ale aj na Nový rok. To by bola katastrofa na celý rok. Ak by to aj chcela urobiť, tak ju vyhnali a nepustili ju. Bolo by to nešťastie pre celú rodinu. Preto chodili muži a najlepšie tí bez hriechov, nepoškvrnení. Preto chodili najčastejšie vinšovať malí chlapci. To znamenalo šťastie, pokoj, silu do rodiny na celý rok.

´Dnes je prvý deň v roku, prišiel som vám zavinšovať trochu. Šťastia, zdravia stáleho a mešteka nikdy prázdneho.´

Z tých slov pekne vidno o čo tam išlo. Verili, že vypovedané slovo sa skutočne stane. Slová mali váhu a veľmi ich zvažovali. V súčasnej rómskej komunite to mnohokrát ešte funguje. Preto sa hovorilo len to dobré, čo sa naozaj praje.

Bola to povinnosť, že chlapec príde vinšovať?

Chlapcov, samozrejme, všade privítali, dostali výslužku, takže oni to aj radi absolvovali. Nebolo toľko príležitostí zarobiť si alebo získať odmenu.

Necítili sa dievčatá menejcenné?

Stretávam sa často s krútením nosov od žiakov v škole, keď im hovorím, ako to fungovalo, a ako boli chlapci možno trochu privilegovaní. Som presvedčený, že ľudia to vtedy neriešili. Jednoducho to bol fakt. Žena mala byť skromná, pokorná, nestarať sa do debaty, keď sa chlapi rozprávajú. To bola výchova, a tak to brali.

Postupne, samozrejme, prichádzali modernizačné prvky a začali neskôr nad tým uvažovať. Prirovnám to možno k arabskému svetu, kde len teraz pomaly zrovnoprávňujú ženy, a prichádza to pod tlakom globalizácie a kozmopolitizmu.

Kedy končia vo folklórnom, ľudovom prostredí Vianoce? V kresťanskom na Troch kráľov, ale ozdoby vraj môžu byť do Hromníc.

Ľudové prostredie je jasné. Katarína husle odníma, na Štefana končí advent, Vianoce končia Tromi kráľmi a začína obdobie fašiangov. Až do popolcovej stredy bolo obdobie šalenia, vystrájania, zábavy, kedy sa mohlo všetko. Popolcovou stredou začal tvrdý pôst.

Titulná fotografia – Igor Littva počas vianočného vystúpenia FS Liptov a FS Liptáčik v ružomberskej synagóge. Foto – autor.

Mám za sebou desať rokov práce v Mestskej televízií Ružomberok. Pedagogicky pôsobím na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity, kde som aj vyštudoval. V Ružomberskom magazíne som šéfredaktor.