Z medovníkov tvorí umelecké diela

Pochádza z Horného Srnia, domov však našla v Liptovskej Lúžnej. Hoci je vyštudovaná novinárka, venuje sa dnes predovšetkým pečeniu. Nedávno sa jej dokonca s manželom podarilo sprevádzkovať medovnikársku výrobňu s originálnym názvom Medveďovník.

V kuchyni sa realizovala od základnej školy, sem-tam upiekla aj niečo sladké, ale skôr sa vyžívala vo varení. Rada rodičom a štyrom súrodencom chystala raňajky či obedy. Vtedy si ani nepomyslela, že by sa kuchyňa niekedy stala jej pracoviskom.

Z novinárky cukrárka

,,Ťahalo ma to skôr k literatúre a práci s textom. Fušovala som aj do rôznych výtvarných techník, ale vždy len v neprofesionálnej, naivnej podobe. Vždy ma bavilo úžitkové umenie. Mám veľkú rodinu, čiže moje výtvory si rýchlo našli majiteľa. Nespomínam si, kedy som naposledy dala blízkym k sviatku niečo, čo by som sama nevyrobila,” začína nám rozprávať šikovná Anna Šenkeríková a dodáva, že asi päť rokov dozadu upiekla prvú tortu pre svokru k meninám. Vtedy sa zrodila aj jej láska k pečeniu.

Annu zavialo do Ružomberka pred siedmimi rokmi. Vyštudovala žurnalistiku a po vysokej škole sa novinárčine asi tri roky aj venovala. Jej články ste si mali možnosť prečítať aj v našom magazíne. Novinársku skúsenosť neľutuje. Práve naopak, hovorí, že vďaka novinárčine spoznala veľa zaujímavých ľudí a mnohému sa priučila.

,,Pred štyrmi rokmi som natrafila na šikovnú medovnikárku Zuzku Hubovú z Ružomberka. Kvôli článku som navštívila jej dielničku. Strávila som tam asi tri hodiny, ale najradšej by som tam vtedy aj prespala. Neskutočne som si u nej oddýchla. Dozvedela som sa základy toho, ako správne vymiesiť cesto, ako si urobiť polevu a ako zdobiť. Už mi chýbal len cvik. Každú voľnú chvíľu som venovala medovníkom. Doteraz sa stále učím a snažím zdokonaľovať,” spomína na zážitok, ktorý ju posmelil k vlastnej tvorbe.

Istého času dokonca chodievala vypomáhať vychýrenej černovskej medovnikárke Mirke Cingelovej. ,,Bola to pre mňa skvelá škola a aj napriek vražednému pracovnému tempu, na tieto časy veľmi rada spomínam,” hovorí o ďalšej šikovnej dolnoliptáčke Anna Šenkeríková.

So zdobením medovníkov tak prišla do kontaktu až v dospelosti, keď mala vlastnú domácnosť. S rodičmi aj súrodencami, samozrejme, piekli medovníky pred Vianocami.

,,Bola to veľmi príjemná záležitosť, najmä keď nám mama dovolila, aby sme sa napásli na zvyškoch surového cesta. Mali sme divné chute. Medovníky sme však nikdy nezdobili, boli by už príliš sladké. Aj do cesta dávala mama o polovicu menej cukru než sa uvádza v recepte. Robila to tak pri všetkých koláčoch, aby sme sa zbytočne neprepchávali sladkým,” načrie do spomienok z detstva mladá cukrárka.

V rodine Patkových ,,fičali” hlavne kysnuté koláče, z ktorých sa, ako hovorí 28-ročná Anna, dokáže človek aj najesť.

,,Bolo nás päť súrodencov, mama bola dlho bez práce, tato robotník, takže obracali každú korunu. Jogurty, kupované sladkosti či finančne náročnejšie dezerty boli luxus. Hlavne sa všetko poctivo delilo. Keď som trebárs na narodeniny dostala bonboniéru, každý z nás, detí, sme z nej dostali obvykle tri bonbóny, rodičom ostal jeden, ktorý si rozdelili napoly.”

Anna si spomína, že koláče boli u nich doma takmer na dennom poriadku. Hoci často pečie, nikdy sa jej nepodarilo urobiť také kysnuté cesto, ako dokáže spraviť jej mama.

,,Absolútnou srdcovkou je pre mňa štedrák, ktorý mi mama pravidelne vypeká nielen na Vianoce, ale aj namiesto torty, keď oslavujem nejaký sviatok. Asi na ničom sladkom si nepochutnám tak, ako na poctivom kysnutom koláči,” hovorí o mašktách od svojej mamy dnes už vyučená cukrárka.

Medovníky nielen na Vianoce

A hoci by ste na jej zozname našli mnohé dobroty, najväčšou vášňou sú práve medovníky. Práve tie ju fascinujú najmä z technologického hľadiska. ,,Medovníkové cesto je unikátny materiál, ktorý prináša nespočetné množstvo možností. Môžete sa hrať s 3D objektmi a rôznymi inými výtvarnými technikami. Naviac, ide stále o jedlú, veľmi trvácnu potravinu. Pamätám si, že medovníky sa u nás po Vianociach dojedali hádam ešte vo februári. Je pravda, že kým sme mali na výber, siahli sme radšej po koláčoch, zákuskoch či lineckom pečive. Ale keď všetko došlo, medovníky padli vhod,” vysvetľuje Anna.

Zároveň si uvedomuje, že pre mnohých sú medovníky sezónnou (pred)vianočnou záležitosťou a donedávna to tak vnímala aj ona. Čoraz častejšie sa jej však rodina a známi vypytovali, či by im vedela vytvoriť medovníky k rôznym iným príležitostiam, pretože im pripadali ako veľmi vďačné pozornosti – dá sa na nich pokochať a neskôr aj pochutnať. Sama zvykla dávať medovníky ako dary celoročne.

,,Pečiem klasické ploché medovníky rôznych tvarov a k rôznym príležitostiam. Robím aj 3D medovníky – chalúpky, kostoly misky, krabičky, kazety, kraslice či vianočné gule, fujary a podobne. Pri miskách a kazetách človek nikdy nevie, ako to vypáli – raz to vyjde a inokedy nie. Aj keď si myslím, že ma už nič nemôže prekvapiť, odrazu sa pritrafí hrboľaté cesto, veľké bubliny, príliš riedka poleva a iné komplikácie. Ale to sa môže stať aj pri tých najjednoduchších medovníkoch,” vyratúva, čo všetko dokáže upiecť z medovníkového cesta. To je však len začiatok, medovníky treba aj ,,obliecť”.

,,Najpríjemnejšou, ale zrejme aj najnáročnejšou etapou je zdobenie. Predstavte si, že sedíte dvanásť hodín sklonený, jednou rukou kŕčovito pridŕžate medovník a druhou rukou neustále stláčate vrecko s polevou. Určite to dá zabrať i chrbtici. A oči vám tiež nepoďakujú, keď robíte mriežku alebo zdobíte bielou polevou na biely podklad,” približuje náročnosť zdobenia medovníkov Anna Šenkeríková. Zároveň hovorí, že čas, ktorý venuje zdobeniu jedného medovníka je veľmi individuálny a nedá sa paušalizovať. Zopár plechov jej ale prihorelo.

,,Môžem sa pochváliť tým, že moje medovníky už degustovali okrem ľudí aj sliepky, prasce, psy a dokonca zajace,” smeje sa Anna.

Pre mnohých je pri pečení medovníkov kameňom úrazu najmä cesto, ktoré nechce zmäknúť. Na medovníkoch od Anny však strach zo zlomených zubov nehrozí.

,,Bývame v dome, kde je relatívne vysoká vlhkosť na rozdiel od panelákových bytov a podobne. Aj v našej výrobničke býva vlhkosť pomerne vysoká. Je to spôsobené zrejme aj tým, že sa nachádzame v Nízkych Tatrách, v nadmorskej výške zhruba 700 metrov, kde sú veľmi dobré klimatické podmienky. Medovníky teda u nás mäknú jedna radosť, čo však pri 3D medovníkoch, ktoré musia niečo zniesť, nie je žiadna výhra,” začína vysvetľovať dôvody. A pokračuje. ,,Z mojej praxe môžem povedať, že v recepte je možno dvadsať percent úspechu. Zvyšných 80 je v tom, koľko medovníky pečiete, ako ich skladujete a akú vlhkosť máte doma. Medovníky nesmiete nechať v rúre pridlho, aby sa vám nevysušili. Pokiaľ máte doma vlhkosť pod 50 percent, medovníky vám ťažko zmäknú,” radí šikovná cukrárka.

Cesta k vlastnej výrobni

Pri pohľade na medovníky od Anny má človek pocit, že ich doslova maľuje. Dokonca nadobudne pocit, že také dielo predsa nemôže len tak zjesť. Bola by to predsa škoda.

,,Nezdá sa mi, že by moje zdobenie bolo extra profesionálne. Viem o mnohých medovnikárkach, ktoré majú omnoho lepšiu a precíznejšiu prácu. Ja, žiaľ, nemám takú trpezlivosť a ťahá ma to aj k iným záujmom, čiže sa medovníkom nedokážem naplno oddať. Sem-tam si potrebujem upiecť riadnu tortu, urobiť komplikovanejšiu modeláciu, pomaľovať nejaké tričká či upliesť košíky,” skromne nám oponuje Anna a dodáva, že sleduje aj prácu iných medovnikárov a cukrárov z celého sveta. Vždy však zdobí podľa seba, aj keď mnohokrát sa možno nevedomky inšpiruje.

,,Pokiaľ ide o bežné ornamenty a čipky – nemyslím si, že sa dá v tomto smere niečo nové vymyslieť, keďže obvykle vychádzajú z jednoduchých geometrických tvarov. O nejakom autorstve sa tu hovoriť nedá,” vysvetľuje Anna a hovorí, že to, čomu sa vyhýba, sú chronicky známe postavičky z rozprávok alebo motívy, na ktoré má autorské práva niekto iný.

,,Radšej si vytvorím vlastnú ilustráciu. V tomto smere mám trošku výhodu, lebo kresliť ako-tak viem, hoci je to len také naivné umenie. Keďže sa nám však s manželom podarilo sprevádzkovať medovnikársku výrobňu, môžem sa medovníkom venovať viac než doteraz, čo hádam prinesie ďalší posun v kvalite zdobenia.”

Cesta k vlastnej výrobni bola dlhá, no Anna vraví, že má šťastie, že má muža, ktorý ju vo všetkom podporuje a chce, aby sa rozvíjala v tom, čo ju baví.

,,V prvom rade som potrebovala získať výučný list, takže som si pred zhruba dvoma rokmi dorobila školu. Peniaze na prevádzku sa nám však podarilo našetriť až o rok neskôr. Začiatkom tohto roka začali stavebné práce. Popritom sa stále riešili administratívne záležitosti. Kvôli korone sa niektoré veci naťahovali – dlhšie sme čakali na rôzne potvrdenia, materiál či nevyhnutné vybavenie. Už sme ani nedúfali, že tento rok prevádzku otvoríme, ale nakoniec sa to podarilo,” teší sa Anna Šenkeríková.

Prevádzka bude fungovať len na objednávky. Ľudia si objednajú a prídu po medovníky v dohodnutom čase len za účelom vyzdvihnutia.

Článok bol publikovaný v zimnom čísle RK Magazínu.