Zvony počuť po celom Slovensku i v zahraničí

Zvony nás sprevádzajú celý život. Sú neoddeliteľnou súčasťou civilných či náboženských obradov. Zvestujú veci smutné i veselé. Ohlasujú obed, pohreb či významné spoločenské udalosti. Každý iným – svojským hlasom a osobitnou tóninou. Trónia a ukrývajú sa vysoko vo vežiach.  Mnohé z nich začínajú svoju púť práve na Liptove, v jednej z mála zvonárskych dielní na Slovensku – u rodiny Ivákovcov v Liptovských Sliačoch.

Pred zvonmi má rešpekt

Začiatky rodinnej zvonárskej tradície siahajú do roku 1965, keď zakladateľ dielne pán Albín ešte ako mladý muž prvýkrát zrealizoval opravu zvona. Neskôr vyvinul elektrický pohon. Vyučený elektrikár opravil zvon práve v rodnej obci – Liptovských Sliačoch. Chýr o jeho schopnostiach sa rozšíril aj prostredníctvom strýka – katolíckeho kňaza.

Keďže za komunizmu nemohol podnikať, išlo len o „fušky“ popri oficiálnom zamestnaní vo fabrike na výrobu papiera. O otvorení vlastnej dielne vtedy mohol iba snívať. Oficiálnu vlastnú dielňu si otvoril až v roku 1998.

„Prvýkrát som vyšiel k zvonom ako pätnásťročný. Keď sa pol tonové zvonové monštrum pohlo, zutekal som a zastavil som sa pod vežou. Zľakol som sa, mal som obrovský rešpekt. Postupne som musel nasať silu zvonov, až potom prišlo na rad hľadanie príčiny poruchy zvonu a nájdenie systému na jej vyriešenie,“ spomína na začiatky s úsmevom zakladateľ rodinnej zvonárskej tradície. Dodáva, že pred zvonmi má rešpekt dodnes.

Syn pokračuje v tradícii

Pán Albín je už dôchodca a do dielne chodí už len občas. V zvonárskej tradícii pokračuje syn Bystrík, ktorý prebral po otcovi rodinné žezlo. Vedie firmu, ale pomáha aj pri odlievaní zvonov, ich oprave alebo osádzaní do veže. Od vzniku dielne vyrobili v ich dielni a opravili stovky zvonov. Na Slovensku i v zahraničí – v Rumunsku, Českej republike, na Ukrajine či v ďalekej Tanzánii.

U nás azda niet farnosti, ktorej zvonov by sa nedotkli. V malých dedinských kostoloch i tých významnejších. Dokonca aj v bazilikách v Spišskej katedrále, na Starých Horách či diecéznej svätyni v Hronskom Beňadiku. Zvon pre svätyňu v Obišovciach bude posvätený na jeseň. Séria zvonov z dielne Ivákovcov je aj v najväčšom novopostavenom kostole  na Slovensku – v Žiline, na sídlisku Vlčince. Najväčší z nich váži vyše tony.

„V súčasnosti sme jediná technickou inšpekciou Slovenskej republiky oprávnená a certifikovaná zvonárska dielňa. Máme patentovaný elektrický pohon zvonov, ktorý spočíva v bezkontaknom snímaní polohy zvona. Ako jedna z troch firiem v Európe realizujeme zváranie prasknutých zvonov,“ hovorí Bystrík Ivák.

Na zvonoch je množstvo operácií

Výroba či oprava zvona nie sú jednoduché záležitosti. Vyžadujú si množstvo operácií. Každému hotovému zvonu predchádza falošný zvon. Ide o zvon z hliny, na ktorom je nanesený hovädzí loj a naň sa naliepajú písmená z včelieho vosku. Vosk má prísady v závislosti od vlhkosti a teploty vzduchu. „Je to proces náročný na čas a na presnosť. Aj malá chybička môže byť pre zvon fatálna,“ tvrdí B. Ivák.

„Potrebné sú výroba formy, sušenie, odliatie zvona a následne brúsenie, tiež vykutie srdca. Súčasťou prác je výroba dubového alebo oceľového vešiaka. Vo veži treba vyrobiť zvonovú stolicu a zvon vytiahnuť na vežu. Následne prichádza elektrický pohon. Až keď je zvon už vo veži a prvýkrát zaznie, ukáže sa či sme odviedli dobrú prácu,“ vymenúva postup pri výrobe zvona pán Bystrík.

Pri historickom zvone je niekedy potrebné aj následné odobrenie zvona kampanológom – odborníkom, ktorý posudzuje zvon z historického hľadiska. Niektoré operácie trvajú kratšie, iné dlhšie. Napríklad, výroba dubovej konštrukcie je práca aj na jeden mesiac. Jedna vec je predstava a požiadavka zákazníka, druhá sú reálne možnosti ich dodania.

Kvalitu zvona určuje viac faktorov

Ivákovci pri objednaní zvona posudzujú niekoľko dôležitých faktorov – o aký typ zvona má zákazník záujem, či ide o jeden zvon alebo ich súbor. Či sa vojde do veže a ak ide o doplnkový zvon, či sa k existujúcim hodí. Vtedy treba zistiť ich tóninu a podľa toho stanoviť aj tón nového zvona, aby zneli v akorde. „Zvonár musí mať už na začiatku jasnú predstavu, ako to celé bude vo finále vyzerať a pôsobiť a vidieť koniec. Keď sa vyrobí falošný zvon a osadia sa naň písmená, už nie je krok späť,“ zdôrazňuje B. Ivák.

Poslednou operáciou na zvone je jeho nápis alebo reliéf. „Zákazníkom sa snažím vysvetliť, že veľmi vyčačkaný zvon je skôr na škodu. Každé písmeno a znak predstavuje hranu a tá zvonu berie hlas. Tie sa osádzajú stovky rokov osvedčenou metódou strateného vosku,“ vysvetľuje skúsený zvonolejár.

Srdce zvona je vykuté v celku. Päsť, ktorá naráža na zvon, musí byť mäkká – pod 120 brinnelov (jednotka tvrdosti – pozn. red.). Tvrdosť srdca sa musí overiť, aby sa nedral zvon, ale srdce.  Najčastejšími motívmi zvonov sú svätci – napríklad sv. Štefan, sv. Jozef, ale aj Panna Mária či erby obcí. Nový zvon s erbom onedlho poputuje do zvonice pri dome smútku v Ludrovej.

Zvon prežije výrobcu

Zvon, pokiaľ sa správne odleje, prežije jeho výrobcu. Môže to byť aj tristo rokov. Opravený zvon slúži aj niekoľko desiatok rokov. Napríklad, zvarený zvon v Liptovských Sliačoch už slúži svojmu účelu štyri desaťročia. Mnohé zvony sú kultúrnymi pamiatkami. Otec a syn Ivákovci nám prezradili, že ich chyba najčastejšie spočíva v praskline.

„Máme síce pekný odliatok, ale keď stratí zvuk, je nanič. Nemáme už hudobný nástroj. Prasklina je vrub, ktorá pohltí všetku rezonanciu. Aby sa jeho hodnota prinavrátila, musíme prasklinu vypíliť. Vyvinul som technológiu, ktorou sa dá zvonu prinavrátiť pôvodný hlas. Ani jeden, ktorý sme zvárali, našťastie, nepraskol,“ teší sa majiteľ firmy. Dodáva, že byť dobrým zvonolejárom si vyžaduje množstvo skúsenosti a zručnosti. Nedá to sa naučiť v žiadnej škole.

V práci zvonára sa snúbia viaceré profesie. Kto si chce založiť zvonársku dielňu, musí rozumieť zlievarine a metalurgii. Zároveň byť elektrotechnik, strojár, kováč i tesár. Ale aj revízny technik či grafik. Musí vedieť správne formovať a nesmie nič podceniť. Keď je forma nachystaná na tavbu, aj malá skalka môže byť problém. Môže vystreliť, zničí formu a zvon môže ísť už len ako šrotový materiál do tavby. Bystrík Ivák dodáva, že musí mať aj kapitál, nakoľko zvonárstvo je náročné na financie.

Na zvonenie nie je predpis

Zaujímavosťou je, že spôsob zvonenia nie je daný žiadnym zákonom. Svetským, ani cirkevným. Keď prechádzame dedinu za dedinou, v každej sa zvoní inak. Či už mŕtvemu alebo Anjel Pána. „Čo si ľudia vymyslia, to majú. Snažíme sa ich však usmerniť, aby sa nezvonilo napríklad 15 minút vkuse,“ tvrdí B. Ivák.

Systém zvonenia sa dá nastaviť na množstvo variácií. Digitálne zvony s hodinovým odbíjaním je ojedinelé riešenie, pri ktorom odpadá finančne náročné použitie liatych bronzových zvonov či nákladné rekonštrukcie zvonových zariadení. „Náš systém obsahuje štyri zvony, množstvo zvonkohier, tiež hodinové odbíjanie i dennú automatiku. Vďaka nej sa dá zvoniť automaticky v rôznych časoch,“ dodáva.

Z dielne Ivákovcov vyšli aj bezmála dve stovky vežových hodín. Sú na bazilike minor, kostole na Starých Horách, na kalvárii v Nitre či hodinovej veži v Spišskej Kapitule. Kostol v Detve má dokonca hodiny pozlátené 24-karátovým zlatom.

Svoju prácu považuje Bystrík Ivák za náročnú, ale krásnu zároveň. Napriek mnohým problémom ho baví a napĺňa a to je to najdôležitejšie. Najviac ho teší, keď po osadení zvona počuje jeho ľubozvučnú melódiu, ktorá sa páči aj ľuďom vo farnosti. Vtedy cíti silné zadosťučinenie.

Článok bol pôvodne publikovaný v septembrovom vydaní RK Magazínu.