STREDOEURÓPSKE NÁHODY

Keď mi priateľ Bohuslav Švihra s  ktorým si občas zabehneme svoju cezpoláčku pod Sidorovom povedal, že je tu jedna ukrajinská rodina z Ternopilu, ktorú by som podľa ukrajinského priezviska Redkva mohol  poznať, zbystril som svoj sluch.

Príspevok, ktorý práve čítate nemôže byť o všetkých súvislostiach o menách, priezviskách a tituloch či o mojich vtedajších pobytoch na západoukrajinských univerzitách v pozícii rektuitingu – náboru študentov a slovenského vzdelávania v rámci OVB. To je už dávno za nami, ostali len spomienky na oné roky konca prvej desiatky tohto storočia, ktoré sme žili.

To by povedal aj pán Radislav Kendera, s ktorým sme sa snažili o založenie katedry slovenského jazyka a literatúry na Černiveckej národnej univerzity Jurija Fedkoviča. To bolo zámerom aj profesora Jaroslava Petroviča Redkvu – slovanského filológa z tejto univerzity, s ktorým sme sa stretli tu na Katolíckej univerzite naposledy v januári 2010 ,za prítomnosti bývalého rektora T. Zasępu. Nie všetko sa však podarí .

Po rokoch si s profesorom z najkrajšej univerzity na Ukrajine a možno aj v strednej Európe pošleme ku sviatkom pár mejlových pozdravov. Tie posledné februárové esemesky však v celkom v inej situácii, keď jeho zem čelí ruskej vojenskej agresii.  Málokto však tu na Slovensku vie, že tomuto mestu s univerzitou  sa na Ukrajine hovorí aj malá Viedeň, mesto, s ktorým je spájané aj niekdajšie  naše spoločné rakúsko-uhorské dedičstvo. To nakoniec poznáte sami, ak sa pozriete na fotografie a architektúru a čosi si o tejto univerzite prečítate. Tu Josef Hlávka, významný český architekt postavil metropolitný chrám a univerzitu, ktorá začala svoju činnosť v roku 1875, vtedy ešte s názvom Františka Jozefa.

Ženy už na Slovensku, muži zostali doma

Prekvapenie sa ale koná,  keď sa v družnej debate stretnete s rodinou filológa z Černivcy práve v kancelárii riaditeľa OVB pána Bohuslava. Vďaka nemu a jeho dlhodobejším kontaktom s Ukrajinou tak prišlo aj na jeho nezištnú službu pomôcť ukrajinským rodinám a nájsť im primerané ubytovanie. A práve v čase najťažšom, keď mnohým nám dnes po tom všetkom čo sa Ukrajine deje ,zviera v krku.  Aj v mysliach na nedávne zverstvá  zdivočenej armády RF, tej ,čo predviedla svoje podlé bojové umenie a krvavé maniere na civilnom obyvateľstve pri Kijeve v Buči.

Mladá právnička Natalia z Ternopilu sa zaoberá poväčšine agendou nehnuteľností.  Žije v Ternopile.  Študovala na univerzite v Černivci. Dnes so svoju štvorročnou dcérou, by určite nikdy nepovedala, že raz bude bývať ako presídlenkyňa v Ludrovej.  Jej manžel Nazar, synovec profesora Jaroslava Petroviča, tiež právnik a advokát musel  zostať doma.  Ternopil na okraji jeho mesta sa stal ostreľovaným objektom ruských rakiet, a tak nebolo možné ďalej riskovať a zostávať doma. Strýko Jaroslav zostal v Černivci, vzdialenom juhovýchodne asi 140 km od Ternopilu. Odtiaľ je k najbližšiemu štátnemu prechodu  do Rumunska asi 40km, k prvým hraniciam Moldavska  približne 60 kilometrov. Ten svoju manželku poslal so synom Svjatoslavom do Varšavy tak, ako to ukazuje moja fotografia jeho esemesky v predošlom blogu RK magazínu.

Osudy ľudí z Ukrajiny, ktorí museli odísť sú rôzne. Sediac s Natáliou a s jej dcérou sa dozvedám o strastiplnej ceste, keď bola najprv privezená na maďarskú hranicu, neskôr ňou prešla aby nakoniec docestovala do Ružomberka.  Aktívna pani Natália si našla dočasné zamestnanie, venuje sa výchove autistických detí v penzióne Zuzana.  Dcérka Mária našla svoj pobyt v Materskej škôlke sv. Lujzy na Námestí A. Hlinku, kde má možnosť pohrať sa s tunajšími deťmi.

Na stretnutie so známymi od profesora Redkvu som si priniesol aj staršie dokumenty, tlačové materiály, desať a až dvanásťročné fotografie som poslal cez web. Jedna fotografia v blogu je z decembra roku 2010. Na nej sú pri sebe ako druhý zľava manžel Natálie Nazar a pri ňom jeho strýko Jaroslav.

Pri otváraní dvoch publikačných materiálov o černiveckej národnej univerzite a jedného posledného z roku 1997 sa právnička Natália zahľadela do nich listujúc po fakultách a ich fotografiách. Našla tu mnoho známych, pri jednej fotografii zhíkla – „toto som ja, ani som nevedela že tu môžem byť“, a ďalej hľadá, ukazuje mi, „toto môj profesor“. Vzápätí si fotí mobilom fotografiu na ktorej sa nachádza a ukladá si ju do svojich záznamov. Druhú fotografiu na ktorej budem ja s držiacou publikáciou o jej univerzite posiela  priamo strýkovi svojho manžela. O nejakých 10 minút neskôr dostáva pozdrav od Jaroslava Petroviča s tým, že ma dáva pozdravovať.

Budúcnosť (majbutie po ukrajinsky) a zámery čo neskôr

Debaty o Ukrajine, ktorá je nateraz v patovej situácii prebiehajú mysľami mnohých z nás.  Rovnako to chápe aj právnička Natália. Už aj ona ako kresťanka dnes myslí na ukrajinskú Paschu – Veľkonočné sviatky, ktoré na Ukrajine budú o týždeň neskôr než u nás na Slovensku. Hovorí o tom a spomína na minulú Veľkú noc, zakiaľ jej malá dcérka si kreslí nejakú postavičku na papier. Natália (neprezradila svoj vek), má rada svoje zamestnanie a nechcela by ho stratiť. Má zmluvy so svojim zamestnávateľom no čas ju tlačí. Na Slovensku, ktoré sa k Ukrajincom utekajúcim od vojny otočilo tvárou a s empatiou, okrem toho s miestnymi dobrodincami, ktorí dokážu pre nich urobiť viac než je možné, je tu už piaty týždeň. Túži za domovom, za 220 tisícovým Ternopilom – dôležitým železničným dopravným uzlom na západnej Ukrajine.

Nevie ako sa situácia v jej domovine bude naďalej vyvíjať. Odvtedy ako prišla do jej dočasného pôsobiska však nemôže kľudne spávať. V konverzácii si spomína na jej strýka, lekára žijúceho v skoro v polmiliónovom Mikolajive, ktorý riadi 25 nemocníc v obvode mesta. Niektoré z nich už neexistujú, zbombardovaná bola aj detská nemocnica, jej strýko sa vraj ocital počas jeho služby často pivničných priestoroch aby prežil. Natália, zavše pripomenie i to nechtiac počuté, že tretia svetová vojna sa skoro začala. Nedokáže pochopiť to, čo sa v strednej a civilizovanej Európe v 21. storočí na Ukrajine stalo. Verí však, že Moskali, ako im Ukrajinci na západe ich zeme hovoria, konečne dostanú rozum a dajú Ukrajine pokoj. Ukrajine, ktorá im nič neurobila a nikoho nenapadla.