Slušnosť a úcta politika Sulíka po „patríte do basy”, v poslednej O 5 minút 12 – na ostrej strelnici Sulík – Fico, zostala odetá do starej unifomry páchnucej naftalínom s plnými kapsami slepých vystrieľaných nábojov.
O bývalom Ružomberčanovi Kočnerovi aj v dobrom, v čase krvácajúceho školstva v roku 2007. Ako chceme potom vychovávať mladšie generácie, ak nebodaj tieto takúto produkciu Mlynskej doliny v nedeľu 21. októbra 2018 na TV obrazovkách v priamom prenose zhliadli a zobrali si z nich príklad.
Nuž čo, po tom všetkom čo títo dvaja predsedovia strán v televíznej debate predviedli, to nebolo až také strašné, v porovnaní s tým, čo kedysi hulvátskymi nadávkami dokázal spojením nezmyselných slov verbálne vyprodukovať podnapitý predseda národniarov Ján Slota na adresu poslanca KDH Františka Mikloška. Dávnejšie predtým sa v roku 1999 neovládol poslanec HZDS Baco a v poslaneckom bufete struhol facku mladučkému Ľ. Andrássymu z SDĽ, rovnako vraj ruka vystrelila aj A.Malíkovej – Belousovej na tvár I. Matoviča. Naposledy pred piatimi rokmi nezaháľal ani najnovší predseda KDH A. Hlina, škrtiaci Ficovho poslanca A. Martvoňa. Naša verejnoprávna jednotka a Jednotka RTVS po zmene názvu (a kedysi aj s dvomi bodkami v hornom rohu obrazovky počas športových prenosov) zatiaľ odoláva fyzickým stretom. Dávnejšie na janukovičovej Ukrajine či v predcyprasovskom Grécku si politici skočili do vlasov a TV besedy s rozliatymi pohármi a rozbitým sklom boli nadobro v ten okamih skončené.
Mnohí sme už odolní na to, že vždy pre niečo a niekoho, sa zvyknú vyťahovať staré a pred TV divákmi zabudnuté hriechy. Starší slovenskí politici, ktorí derú poslanecké lavice skoro dve desaťročia toho o sebe vedia dosť. A tu sa netreba vracať ani k Vagovičovmu dielu – Vlastnou hlavou (Ako predal Fico krajinu oligarchom). Akýsi posledný viackrát opakovaný slovenský bonmot: „Mafia nebola nikdy tak blízko k premiérovi ako dnes“ je už nedávnou minulosťou. Prečo a pre koho treba ísť do basy, kto tu z posledných diskutujúcich môže za Kočnera a jeho konanie v štáte sociálne a trhovo orientovaného hospodárstva, tak ako sa hospodársky úspešnému Slovensku zvykne hovoriť. Nevedno však, či v skutočnosti je tomu tak, no vo frfľajúcich slovenských masách a v radoch vedúcich politických predstaviteľov sa vždy niekto nájde, koho treba ukameňovať, zatvoriť, a zatvoriť aj s tým, kto za to nemôže.
Aj Mečiara stihol šikovný, vtedy nič netušiaci, fotograf odfotiť s bosom podsvetia horno-horehronským Černákom, Richard Sulík, čo posledne poslal R. Fica v TV prenose do basy, sa dal nachytať s bratislavským podnikateľom M. Kočnerom, ktorý premyslene nastavil svoju skrytú kameru, aby o stretnutí mal záznam a aby ten, keď mu to bude treba, mu raz na kompromitáciu SaSkára Sulíka poslúžil. A tak, kto si bez viny, hoď do mňa kameňom.
Dobre však, že sa strieľa stále slepými nábojmi, ktoré nikomu, zatiaľ, neublížili a v niečom inom stále neobvinený bývalý Ružomberčan Marián Kočner by to mal za všetkých zliznúť. Kto je koho produktom, ako naznačil bratislavský diskutujúci na adresu už len bývalého premiéra, sa môže ale mnohým zdať rečnícky (ak nie však inteligentne hulvátsky) nemiestne.
Ako Ružomberčan, poznal som Mariána Kočnera, ktorého som stihol na schodoch 13 poschodovej bytovky, vtedy na Dončovej 6, (dnes Nábrežie M. R. Štefánika 3) ako spolubývajúci z paneláku stretnúť občas s pionierskou šatkou. Dávno sú tie začiatky 70-tych rokov preč, keď som ešte ako slobodný prichádzal z janovického opuštáku domov na deviate poschodie Dončovej. Marián býval s rodičmi o niekoľko poschodí nižšie. Bolo to v časoch, keď pod našimi oknami hlučne prechádzali sovietske gruzoviky so zelenými maringotkami a občas dlhé hodiny stávali aj vojenskí regulovčíci.
Spomínam si, ako pred pár rokmi písal nejaký ružomberský časopis o Mariánovi a jeho obľúbenom nápoji spartak, ktorý sa podával len v ružomberskom hoteli Kultúra. Dnes sa však človek, o ktorého nezabudne zakopnúť republikový bulvár, v ťažších finančných suchotách a časoch slovenského podvyživeného školstva postaral na konci mája roku 2007 i o zdarné ukončenie praktických maturít strednej školy v jednej dolnokubínskej päťročnej triede nachádzajúcej sa dodnes na ulici Pelhřimovskej.
