Ružomberok sa na prelome 19. a 20 storočia profiloval ako dôležité vydavateľské centrum. Vychádzalo tu viacero periodík, niektoré sú dodnes známe, napríklad prvý slovenský ženský časopis Dennica. Iné sú zabudnuté, tak ako humoristické Veselé noviny.
Od roku 1884, keď v meste vznikla prvá tlačiareň Adolfa Kohna, až do rozpadu monarchie, vychádzali v Ružomberku viac ako tri desiatky novín a časopisov, vydané boli desiatky ročníkov dobových kalendárov a stovky kníh.
Niektoré periodiká sa v meste priamo vytvárali – sídlili tu ich redakcie – iné sa tu „len“ tlačili. Aj keď išlo „len“ o tlač, mesto sa tým výrazne zviditeľnilo. Štatisticky – po Budapešti, Turčianskom Sv. Martine a Skalici – patrilo Ružomberku štvrté miesto v počte vydávaní slovenských periodík do roku 1918.
V Ružomberku sa redigovali alebo tlačili takmer všetky druhy vtedajších časopisov, politické noviny Slovenské listy či Liptovsko-oravské noviny, náboženské periodiká, a to tak katolícke (Kazateľňa) i evanjelické (Cirkevné listy), taktiež časopisy venované vzdelávaniu a školstvu (Dom a škola, Priateľ dietok), rozvoju hospodárstva (Obzor, Slovenský Peňažník, Praktický Včelár), ale aj v maďarčine vychádzajúce noviny (Rózsahegyi Hírlap).
Leví podiel na tom, že Ružomberok sa dostal do popredia ako vydavateľské a tlačiarenské centrum majú predovšetkým Karol Salva a Ján Párička. Prvý mal nielen tlačiareň, ale bol aj vydavateľom a redaktorom. Páričkova tlačiareň zase vo veľkom produkovala viacero periodík, ale aj kníh a kalendárov.
Zaujímavé miesto v portfóliu Páričkovej tlačiarne mali Veselé noviny.
Ružomberské nadviazanie na tradícia humoristických novín
V slovenskom prostredí mali humoristické časopisy svoju tradíciu už od roku 1861, keď v Budíne začal vychádzať Černokňažník. Neskôr sa k nemu pridal v Turčianskom Sv. Martine vychádzajúci Rarášek.
Po približne polstoročí od prvého čísla Černokňažníka na túto tradíciu nadviazali v apríli 1912 Veselé noviny. Síce vyšli len tri ročníky, zanikli tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny, ale do tohto literárneho odvetvia priviali čerstvý vietor. Veselé noviny vychádzali s mesačnou periodicitou a ich predplatné na rok vychádzalo na 3 koruny. Redakcia ich dokázala distribuovať aj do Ameriky, Nemecka či Ruska.
Humoristický mesačník riadil najskôr Alex Klimáček, od júla 1912, teda od štvrtého čísla, pôsobil ako zodpovedný redaktor Valér Kubány, ktorý nebol profesijne novinárom, ale úradníkom Úverovej banky v Ružomberku.
Klimáček, ružomberský vydavateľ pohľadníc, majiteľ papiernictva a kníhkupectva, ale aj zodpovedný redaktor časopisu Prúdy, bol potom vedený ako majiteľ a vydavateľ novín.
S karikatúrami, ktoré v humoristickom časopise nemohli chýbať, im pomáhali viacerí doboví umelci nielen zo Slovenska ale aj z Čiech. Nechýbal medzi nimi miestny rodák, mladý architekt Ján Burian.
Satira, ktorá našla svoj cieľ
Veselé noviny prinášali na ôsmich stranách dobové vtipy, veselé príhody z rôznych kútov Uhorska, ironický úvodník, satirické básničky a minimálne dve karikatúry. Tie sa nachádzali na prednej i zadne strane každého čísla. Pre dnešného čitateľa sú už trochu ťažšie zrozumiteľné. Ak ich chceme pochopiť, musíme pátrať po dobovom kontexte.
Karikatúrovala sa slovenská politická scéna, uhorská národnostná politika, ale aj agenda svetových veľmocí. Napríklad na jednom obrázku utekajú Slováci pred smradľavou žumpou rozliatou na poli, ktorá symbolizuje martinskú politiku. Na inom zase predstavitelia svetových veľmocí rozhodujú o slobode pre Albáncov, ale nevidia zástup Slovákov utekajúcich z Uhorska za slobodou.
Niekedy sa kritika a karikovanie zo stránok Veselých novín dotkla konkrétnych jednotlivcov. Jeden príklad za všetky. V auguste 1913 nechal martinský slúžny rozohnať brachiálnou mocou poradu Slovenskej národnej strany. Mladý advokát Ján Izák, ktorý sa zasadnutia tiež zúčastnil, pri všeobecnom úžase zúčastnených, aj samotného slúžneho, žiadal, aby ho prepustili, keďže ako tvrdil, iba niesol vklad do banky.
Veselé noviny túto príhodu znázornili vo forme karikatúry. Na nej sa nesmelo hlási mladý muž kľačiaci pred dvoma ozbrojenými žandármi. Pred ním stojaci slúžny si na papier zapisuje jeho výpoveď. Celú karikatúru dopĺňa komentár: „Slovenský ,junák´ energicky protestuje, že by bol členom slov. národného klubu…“
Mladého právnika sa karikatúra musela náramne osobne dotknúť. I keď na nej nebol menovaný, chcel zjednať nápravu a obhájiť svoje pošramotené renomé. „Prišiel do Ružomberka, ozbrojený palicou a revolverom a v privátnej miestnosti telesne inzultoval redaktora Veselých novín,“ informoval časopis Prúdy a ďalej situáciu okomentoval nasledovne: v Mníchove je skoro v každom čísle karikovaný nemecký cisár, no ani na um mu nepríde brať redaktorov na zodpovednosť. V Uhorsku, „kde sú takéto veci možné, je spoločnosť značne zmaďarizovaná a treba ju liečiť, trebárs drastickými liekmi“. Nie všetkým sa teda humor ružomberských Veselých novín páčil.
Na dobovom slovenskom mediánom trhu bol časopis uvítaný vcelku pozitívne. „Veselé noviny sú jediným ilustrovaným humoristickým časopisom slovenským a zaslúžia čím väčšieho rozšírenia.“ Týmito slovami ich vítala redakcia ženskej Dennice.
Časopis Prúdy zase napísal: „Zaznačujeme, že v Ružomberku začal vychodiť … jediný nateraz obrázkový slovenský časopis – Veselé noviny… Je to múdrejšie ako podávať hrozné kresby, ako Černokňažník v poslednom čase svojho živorenia. Nový časopis vítame a prajeme mu, aby nás skutku mohol obveselovať.“
V ďalšom čísle Prúdy chválili rubriky nazvanú Zo slovenskej žurnalistiky, kde „sa bičujú rečové a štýlové chyby v našich časopisoch. Bolo by snáď dobre, keby pri každej chybe uviedlo sa i meno patričného časopisu“.
Ako vidieť, ružomberské Veselé noviny mali svojich stálych čitateľov, ale aj odporcov, ktorí nedokázali uniesť, že v novinách je možné poukazovať na ich prehrešky proti morálke, čestnosti a bezúhonnému správaniu.
Článok vyšiel v Ružomberskom magazíne 8/2019.
Foto – Výtlačky Veselých novín zo začiatku 20. storočia. Zdroj – Archív Liptovského múzea v Ružomberku
