Čaro a špecifiká symbolu z Vlkolínca

Drevená zvonica vo Vlkolínci tento rok oslavuje 250 rokov. Podľa dobových prameňov bola postavená v roku 1770. V súčasnosti ide o najstaršiu zachovanú stavbu v tejto podhorskej liptovskej dedine.

Zvonica patrí k dominantám živého skanzenu a je, tak ako cela drevená obec, krásnym príkladom ľudovej architektúry. Je tiež dokladom tesárskej zručnosti, ale aj umeleckého vkusu jej staviteľov.

 Dnes nemáme dochované priame písomné pramene, na základe ktorých by bolo možné jednoznačne povedať, kto inicioval jej stavbu. Zvyčajne si zvonice nechávala postaviť samotná obec. Išlo o veľmi pragmatické rozhodnutie vychádzajúce z jej významu. Drevené, ale aj murované zvonice predstavovali výlučne funkčnú stavbu slúžiacu výhradne na zavesenie zvonov. Ich zvonením sa predávali informácie, zvonicu tak môžeme považovať za symbol komunikácie, ale aj za miesto sociálneho stretávania sa. Zvonice s ručným zvonením plnili aj funkciu strážnice.

 
 

RK Magazín je už tri roky súčasťou ružomberských médií a stále pokračuje vo víziách svojich zakladateľov. Našim cieľom je robiť kvalitnú lokálnu žurnalistiku. Aby sme mohli naďalej slobodne tvoriť, potrebujeme aj vašu podporu.

 
 

Zvonením sa oznamoval čas, ale aj úmrtie v obci, zvonilo sa pred búrkou, pri požiaroch. Poludňajšie a večerné zvonenie dávalo obyvateľom predstavu o čase a umožňovalo im tak lepšie si rozvrhnúť prácu vzhľadom na ich prevažne poľnohospodárske zamestnanie. Prostredníctvom zvonenia boli ľudia informovaní aj o všetkých významných udalostiach v obci i o cirkevných sviatkov.

Funkčná, krásna a výnimočná

Drevená zvonica, odborne nazývaná aj kampanila, v podhorskej dedinke Vlkolínec je krásnym príkladom ľudové staviteľstva. Ide o drevenú stavbu, ktorá bola postavená na štvorcovom pôdoryse s rozmermi 260×260 cm a siaha do výšky približne 750 cm. Celá podhorská obec je vystavaná na kopci, preto bolo potrebné aj terén pod zvonicou vyrovnať kamennou podmurovkou. Na ňu následne zruční stavitelia položili základný veniec zrubovej konštrukcie. Tento typ konštrukcie v hornej časti zmenili na stĺpikovú, aby ušetrili materiál. Steny zvonice obili drevenými šindľami. Obklad so šindľov sa smerom nahor zužoval a zvonica tak nadobudla tvar zrezaného ihlanu.

Nad touto časťou sa nachádza otvorená časť zvonice, tzv. zvukové otvory. Zvon stavitelia pevne spojili s hriadeľom kruhového prierezu a ten zasadili do vydlabaných otvorov dvoch trámov. Vrchnú časť zvonice postavili ako strmú stanovú strechu, ktorá má tvar ihlana a taktiež ju pokryli dreveným šindľom. Striežku ukončili, ako to bývalo zvykom na podobných stavbách, dreveným krížom.

Špecifikom zvonice je, že keď v roku 1875 vo Vlkolínci dokončili nový kostol, starú, vtedy už viac ako storočnú, zvonicu nezbúrali. Často sa stávalo, a to nielen na Liptove, že po výstavbe kostola bola stará zvonica zrúcaná. Išlo o pragmatické rozhodnutie našich predkov, pretože, keď postavili nový kostol s vežou, premiestnili do nej zvon, respektíve zvony z pôvodnej zvonice. Tá následné stratila svoju funkčnosť, a tak ju jednoducho zborili. V prípade vlkolínskej zvonice sa tak našťastie nestalo, preto sa dodnes dochovala táto jedinečná drevená stavba.

Zvonicu umiestnili do centrálnej časti obce, čo malo svoj význam. Bolo dôležité, aby zvonenie zvonov bolo počuť do všetkých častí Vlkolínca. Drevené zvonice bývali umiestňované aj pri kostoloch, cintorínoch či na vyvýšenom mieste za dedinou.

Kto zvonil?

Dnes je vlkolínska drevená zvonica automatizovaná a zvony na poludnie rozozvučí stroj. V minulosti mala túto povinnosť na starosti konkrétna osoba a za viac ako dve storočia pripadala povinnosť rozozvučať zvon na konkrétnych predstaviteľov viacerých generácií. Kto mal zodpovednosť zvoniť, keď zvonicu vo Vlkolínci postavili či potom v 19. storočí, pramene nehovoria. Zo skúsenosti z iných miest vieme, že v spomínanom období bol zvonením zvyčajne poverený miestny učiteľ – v prípade, že v danej lokalite existovala škola. Pre učiteľov to bola značná záťaž, na ktorú sa aj posťažovali. Máme dochované, predovšetkým v dobovej tlači, viaceré zaujímavé správy, napríklad v novinách Priateľ školy a literatúry bola v 60. rokov 19. storočia takáto vtipná príhoda. Stálo sa, že učiteľ zaspal a ráno nezazvonil, potom sa dočkal: „od hociktorej starej baby, že aj nie od svojho predstaveného, čo napočúvať: ten taký a taký, bodaj žeby ho – –, čo že to za – – že nezvonil zavčas, aby sme boli nezaspali, ale hore do roboty povstávali, atď.

Početnosť zvoníc na Liptove

V minulosti bolo drevených zvoníc nielen na Liptove, ale na celom území dnešného Slovenska nepomerne viac. Dokonca viac ako samotných kostolov. Ešte aj v sedemdesiatych rokoch 20. storočia bolo na území Slovenska dochovaných približne 200 drevených zvoníc. Koncentrovanejšie sa nachádzali práve na Liptove, ale aj na Orave, Gemeri a v Turci.

Početnosť zvoníc v minulosti súvisela s faktom, že išlo o menej nákladnú stavbu než akou bol kostol a súčasne sa aj ľahšie, rýchlejšie a lacnejšie opravovala. Vysoká koncentrácia drevených zvoníc na Liptove je dôsledkom toho, že sa nestavali iba v lokalitách, kde žiadne kostoly neboli, ale aj pri drevených, kamenných a murovaných kostoloch, ktoré boli v minulosti neraz bez veží.

V historických prameňoch máme doložené desiatky drevených zvoníc rozmiestnených po takmer celom území Liptova. Pravdepodobne ich bolo ešte viac, pretože pomerne nízka náročnosť na ich vybudovanie a nízke náklady spôsobili, že si ich ľudia v minulosti až tak necenili a nespomínali ich v prameňoch tak často ako kamenné sakrálne stavby.

Zo zachovaných drevených zvoníc je v blízkosti Ružomberka okrem tej vlkolínskej, zaujímavá aj zvonica v Liptovskom Michale. Tá stojí pri murovanom gotickom kostole bez veže a je takmer o storočie staršia, keďže pochádza z konca 17. storočia. Jej spodná, murovaná časť tvorila vstup do kostolnej ohrady. Vrchná časť má stanovú šindľovú strechu zakončenú dvojitou cibuľou.

Zvonica ako fenomén

Drevené zvonice sú nielen architektonicky, ale aj výtvarne zaujímavým objektom. Stali sa námetom aj pre významných výtvarných umelcov, ako napríklad Vladimíra Kompánka či Andreja Rudavského. Aj vlkolínska zvonica má nielen zaujímavý 250 ročný príbeh, ale stala sa symbolom živého skanzenu, objektom turistických fotografií i motívom umeleckých diel.

Autor je historik, pracuje v Liptovskom múzeu v Ružomberku.

Článok bol publikovaný v augustovom čísle RK Magazínu. 

Titulná fotografia: Zvonica vo Vlkolínci. Foto: Anna Zábojníková

 

Ako historik pracujem v Liptovskom múzeu v Ružomberku. Venujem sa výskumu dejín „dlhého” 19. storočia s dôrazom na formovanie slovenského národného hnutia. Som autorom dvoch samostatných monografií (Cestopisné denníky štúrovcov a Ideálny obraz národa), spolupodieľal som sa na vydaní ďalších štyroch (Štefan Moyzes – za života a v historickej pamäti, (ne)známe príbehy, Cestopisné denníky a (ne)obyčajný život farára) a publikoval som viacero vedeckých štúdií a popularizačných článkov.