Uplynulo 150 rokov od narodenia významného československého politika Vavra Šrobára, rodáka z Liskovej.
V roku 2017 sme si pripomenuli nielen 110. výročie černovskej masakry, ale aj 150. výročie narodenia viacnásobného ministra československých vlád Vavra Šrobára. To, že tieto udalosti vzájomne súvisia, vie pritom len málokto.
„Bol mužom činu, ktorý stále chcel byť v centre diania. Mal cit pre spoločenské dianie, vedel byť v pravej chvíli na pravom mieste,“ začína svoje rozprávanie o Vavrovi Šrobárovi mladý liskovský historik Igor Strnisko.
Vplyvný sluha
Vavrinec Ján Šrobár sa narodil 9. augusta 1867 v rodine liskovského richtára Štefana Šrobára ako tretie z dvanástich detí. „Richtárčilo sa u nich doma v prednej izbe, kde Vavro často počúval otcove úradovanie, rozhodovanie v drobných majetkových sporoch a rôzne debaty mužov z dediny,“ opisuje Šrobárovo detstvo Strnisko.
Jeho matka Mária Šeferová-Dvorská viedla deti k zbožnosti. Traja Šrobárovi bratia sa dokonca stali kňazmi. Najvýznamnejším z nich bol monsignor Jozef Šrobár, ktorý sa angažoval v Slovenskej ľudovej strane a počas Slovenského štátu bol poslancom snemu.
Samotný Vavro Šrobár však v dospelosti z cirkvi vystúpil – urobil tak ani nie z duchovných, ale skôr z politických dôvodov.
Okrem rodičov mal na malého Vavra vplyv rodinný sluha Matej Tupček. „Naučil ho domácim sedliackym prácam – poháňať a zapriahať, orať, kosiť, aj rúbať drevo. Určite aj rodinné prostredie a domáca výchova predurčili, aby sa neskôr v politickej kariére angažoval práve v agrárnej strane,“ zamýšľa sa Strnisko.
Všimol si ho Masaryk
Po základných štúdiách nadaný Liskovčan nastúpil v roku 1878 na piaristické gymnázium v Ružomberku. Keďže dobre neovládal maďarčinu a otvorene sa hlásil k slovenskej identite, nemal to v škole ľahké. S nálepkou pansláva prestúpil na nemecké gymnázium v Levoči a odtiaľ na gymnázium v Banskej Bystrici, odkiaľ sa vrátil späť do Levoče.
V deň maturitnej skúšky prišiel do školy telegram z ministerstva školstva, aby Šrobára nepripustili k maturite. Zároveň všetky školy v Uhorsku dostali zákaz prijať ho na štúdiá. Napokon s podporou martinských národovcov zmaturoval na gymnáziu v moravskom Přerove.
Po maturite začal študovať na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, no aj tu bola jeho študentská cesta strastiplná. Získať lekársky titul sa mu podarilo až po vyše desaťročí. Tento raz za to nemohlo národnostné prenasledovanie, ale finančné problémy kombinované s angažovanosťou v spoločenskom dianí.
Ako zanieteného člena spolkov Omladina a Detvan, kde v tom čase pôsobili Matej Bencúr (Martin Kukučín), Ladislav Nádaši-Jége, Milan Rastislav Štefánik či Jozef Gregor Tajovský, si ho všimol profesor a budúci československý prezident Tomáš Garrigue Masaryk.
Na jeho podnet začal Šrobár vydávať mesačník Hlas, ktorý šíril Masarykove idey na Slovensku, kritizoval pasivitu Slovenskej národnej strany a presadzoval spoločnú budúcnosť s Čechmi. Krátky čas Hlas vychádzal aj v Ružomberku, kde ho tlačil Karol Salva. V roku 1904 však časopis zanikol.
S Hlinkom, aj proti nemu
Medzitým Šrobár úspešne spromoval a vrátil sa na rodný Liptov. V Ružomberku si prenajal byt a rozbehol lekársku prax. Zakrátko sa oženil. Za manželku si vzal dlhoročnú snúbenicu Bertu Kučkovú z moravskej Strážnice, s ktorou mal tri deti. Neskôr sa však rozviedli. Ako 79-ročný sa Šrobár oženil po druhý raz – vzal si vdovu po svojom priateľovi a lekárovi Ivanovi Hálkovi.
Po návrate domov Šrobár nadviazal úzku spoluprácu s Andrejom Hlinkom. V roku 1906 kandidoval s jeho podporou do uhorského snemu, ale neúspešne. Maďarské úrady sa dokonca postarali o ich uväznenie – najprv v kaštieli sv. Žofie, odkiaľ ich pre silnú podporu zo strany Ružomberčanov previezli do maďarského Segedínu.
„Paradoxne, spoločné väzenie ich vzťahy neupevnilo, ale nastal presný opak. Keď Šrobára v roku 1907 pustili, Hlinka sa s ním lúčil veľmi chladne,“ hovorí historik Strnisko. V tom istom roku došlo k tragickým udalostiam v Černovej, po ktorých Šrobár liečil zranených. Stál aj pri zakladaní ružomberskej nemocnice, kde sa stal prvým vedúcim interného oddelenia.
Počas prvej svetovej vojny spolupracoval s Maffiou, hlavným orgánom českého domáceho odboja. Keď už bolo jasné, že vojenská porážka a rozpad Rakúsko-Uhorska sú nezvratné, intenzívne sa zapojil do príprav vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Prvého mája 1918 vystúpil v Liptovskom Mikuláši na manifestácii, na ktorej predniesol požiadavku česko-slovenského sebaurčenia. Opäť musel čeliť represii uhorských úradov, ktoré ho za prejav vyšetrovali a následne internovali do Ceglédu, kde musel ošetrovať vojnových zajatcov. Po krátkom čase ho však z väzenia prepustili.
Na politickom vrchole
Hviezdne chvíle čerstvého päťdesiatnika prišli na konci vojny. Ako jediný Slovák 28. októbra 1918 podpísal vyhlásenie nezávislého Československa. Zakrátko sa stal ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska. „Len ťažko si dnes dokážeme predstaviť, aké náročné podmienky v tom čase na Slovensku vládli. V podstate bolo potrebné krajinu nanovo vybudovať a zároveň obrániť pred vonkajšími agresormi,“ vysvetľuje Strnisko.
Vo vysokých politických pozíciách sa Šrobár pohyboval až do roku 1937, keď sa utiahol do dôchodku. Z ústrania v Trenčianskych Tepliciach ho dostalo až dianie počas druhej svetovej vojny. Zapojil sa do odboja a spolu s Karolom Šmidkem sa stal predsedom Slovenskej národnej rady, ktorá bola vedúcim orgánom slovenského odboja.
Napriek vysokému veku, mal už takmer 80 rokov, opäť vstúpil do vysokej politiky a v povojnových rokoch zastával post ministra financií. Dokonca prijal miesto aj v komunistickej vláde, ktorú po „víťaznom“ februári 1948 zostavil Klement Gottwald. Ušlo sa mu v nej miesto ministra pre zjednotenie zákonov.
To sa už Šrobárov život chýlil ku koncu. Zomrel 6. decembra 1950 v Olomouci, pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.
K tabuli možno pribudne pamätná izba
„Bol priamočiarym človekom, ktorý vždy išiel za svojím cieľom,“ hodnotí osobnosť Vavra Šrobára historik Strnisko. Na jednej strane mu to vynieslo viaceré vysoké štátne funkcie, na druhej strane ho to stálo mnoho ľudských vzťahov. Rozišiel sa s martinskými národovcami a SNS, s Hlinkom a jeho ľudovcami, s Milanom Hodžom a jeho agrárnikmi, s Jozefom Lettrichom a jeho Demokratickou stranou.
Svoju politickú kariéru tak skončil vo vlastnej Strane slobody, ktorá sa postupne stala satelitom komunistickej strany.
Bez ohľadu na to však Vavro Šrobár patrí k najvýznamnejším osobnostiam dolného Liptova. V Ružomberku ho pripomína krátka ulička medzi štátnym gymnáziom a priemyslovkou, v Liskovej tabuľa na rodnom dome, kde sa dnes nachádza pohostinstvo U Šrobárov.
„Zaujímavosťou je, že pamätnú tabuľu odhalili ešte počas Šrobárovho života v roku 1937 pri príležitosti jeho 70. narodenín. Aj to dokazuje, akú vážnosť mu ľudia v tom čase prikladali,“ hovorí Strnisko, ktorý na záver prezrádza plány Liskovčanov.
„V zrekonštruovanom kultúrnom dome by sme mu chceli zriadiť pamätnú izbu. Ako najvýznamnejší liskovský rodák si to nesporne zaslúži.“
Titulná fotografia – Vavro Šrobár (prvý zľava) počas manifestácie v roku 1938 v Liptovskom Svätom Mikuláši. Zdroj fotografií – Igor Strnisko