Černovské divadlo má pred sebou 113. sezónu. Desiatky nadšených ochotníkov spája túžba prinášať ľuďom radosť a vytrvať v dlhoročnej tradícii.
Ročne nacvičia minimálne dva tituly, ktoré odohrajú v niekoľkých vypredaných reprízach. Na predstavenia prichádzajú nielen domáci, ale aj obyvatelia okolitých obcí.
Od januára intenzívne nacvičovali Kuba – komediálnu klasiku z pera Jozefa Hollého, ktorú odpremiérovali na Veľkonočnú nedeľu. Réžie sa tentoraz chopila Eva Jančiová.
V repertoári černovských ochotníkov sú najmä tradičné hry, obvykle z ľudového prostredia. „Černovskí diváci sú nároční,“ konštatuje dlhoročný člen súboru Viliam Veverica. „Modernejšie predstavenia domácich veľmi nelákajú, uprednostňujú starú klasiku, ktorá má aj dnes čo povedať,“ objasňuje.
Rodinné záležitosti
Divákom, ktorí už černovských ochotníkov videli v akcii, zrejme neuniklo, že herci si predstavenia doslova užívajú. Aj za oponou medzi nimi vládne priateľská a družná atmosféra.
Vekovo rozmanité osadenstvo spolu vychádza veľmi dobre. „S našou mládežou sa pracuje výborne, ak je treba, nechajú si poradiť, no často prídu aj s vlastnými zaujímavými myšlienkami,“ pochvaľuje si vzájomnú spoluprácu predseda súboru Pavol Bačkor. „Niekedy sme až prekvapení, aké skvelé výkony zo seba dokážu dostať,“ dopĺňa Veverica.
Odpoveď na otázku, prečo si mnohí Černovčania popri iných povinnostiach nájdu čas aj na divadlo, je jednoduchá – baví ich to. „Táto záľuba už k našej obci akosi prirástla, v rodinách sa dedí z generácie na generáciu,“ sumarizuje Tomáš Bačkor, 23-ročný študent priemyselného inžinierstva, ktorý si počas svojej trojročnej pôsobnosti stihol zahrať už v piatich tituloch.
„Je to dedičstvo, ktoré nám všetkým odovzdal významný rodák a otec národa Andrej Hlinka, zároveň je pre mňa záväzkom odovzdať toto dielo aj ďalším generáciám,“ reaguje vzápätí.
Viacerí členovia sú s divadlom spätí od útleho veku. „Odmala som s rodinou chodieval na každé predstavenie,“ hovorí Tomáš.
Predsedu Bačkora síce prvý raz obsadili až po absolvovaní povinnej vojenskej služby, no ako divák sa predstavení zúčastňoval taktiež pravidelne. „Ocko bol dlhoročným členom a angažovali sa aj moji súrodenci, preto v obecenstve nechýbala ani ostatná rodina. Keď sa hralo divadlo, bol to pre Černovú sviatok,“ približuje dnes už ostrieľaný herec a režisér.
Keďže v divadle nemajú kulisára ani kostyméra, práca režiséra je o to náročnejšia. „Musí sa starať aj o scénu a kulisy, pretože práve on má predstavu, ako má javisko vyzerať,“ vysvetľuje predseda Bačkor, ktorému sa v nedávnom predstavení Ticho lieči podarilo dostať na javisko Slavkovský štít aj vírivku.
Priznáva, že jeho záľuba si vyžaduje veľa času. „Musím pochváliť svoju manželku, ktorá je v tomto smere veľmi ohľaduplná,“ usmieva sa a vzápätí sa rozrozpráva o svojich potomkoch: „Po dlhom prehováraní začal hrávať syn a na javisku sa už ukázala aj dcéra.“
Na doskách, ktoré znamenajú svet, sa nezriedka rodia nové lásky. Rovnaká záľuba spojila aj Viliama a Annu Vevericových, ktorí sú spolu už viac ako štyridsať rokov. „Ešte keď sme boli slobodní, zahrali sme si manželov v Statkoch zmätkoch,“ prezrádza 64-ročný Veverica.
Obľúbené spomienky
Javisko je dejiskom mnohých pekných zážitkov. Tomáš Bačkor rád spomína na predstavenie Herecká krv v réžii Róberta Hatalu: „Bola to veselá hra plná spevu a tanca.“
O niečo mladšej členke, 21-ročnej Kristíne Krajníkovej, ktorá sa objavila už v desiatich tituloch, prirástlo k srdcu viacero predstavení. Silný zážitok sa jej spája s vlaňajšou hrou Masakra v Černovej, kde si prvýkrát zahrala postavu, ktorá reálne žila. Naviac, Ruženka Fagová, ktorú mladá ochotníčka stvárnila, pri tragických udalostiach z konca októbra 1907 prišla o život.
Scéna sa vtedy z javiska preniesla priamo k divákom. „Režisér Martin Papčo chcel, aby mŕtvu Ruženku priniesol jej snúbenec v náručí. Silný a krásny moment umocnilo, že sa jeden z divákov veľmi emotívne dotkol mojej ruky. Cítila som, že príbeh intenzívne prežíval spolu s nami. Myslela som na to ešte niekoľko dní,“ spomína si Kristína, ktorá sa pre herectvo nadchla odmala. V súbore doteraz účinkuje aj jej mama.
„Prvýkrát som si zahrala ako deväťročná v detskom predstavení O dvanástich mesiačikoch. Medzi ´veľkými´ som sa objavila, keď som mala štrnásť rokov,“ usmieva sa zanietená folkloristka. Svoju lásku k ľudovej kultúre rozvíja aj na vysokej škole, kde študuje etnológiu.
Divadlo jej, tak ako aj ostatným, prináša relax, vášeň a tiež nové priateľstvá. Teší sa z každého spokojného diváka.
„Mnohí nás len tak na ulici zastavia a pochvália. Je to pre nás znak, že to robíme dobre a divadlo má naďalej stabilné miesto v mnohých domácnostiach,“ uzatvára mladá ochotníčka.
Titulná fotografia: Po tohtoročnej pridanej repríze predstavenia Ticho lieči. Foto – autorka
Fotografie v článku – autorka
