„Netreba ani jogu alebo fitko, tie zhyby čo sme pri brigáde robili úplne stačia, telo sa cíti lepšie a pri tom urobíte prospešnú vec,“ poznámka jednej z Ružomberčaniek po upratovaní okolia autobusovej stanice.
Síce neskoršie publikované, ale predsa. Akokoľvek však nemožno opomenúť poznámku jednej zo zúčastnených zo štvrtka 28. marca t.r. „Netreba ani jogu alebo fitko, tie zhyby čo sme pri brigáde robili úplne stačia, telo sa cíti lepšie a pri tom urobíte prospešnú vec.“
Asi tak nejak, aj keď nie na slovíčko presne, čo som si zapamätal slová asi tej najmladšej z brigády na upratovaní priestoru okolo autobusovej stanice, zavážajúc ju autom domov. Pravdepodobne asi aj ona navštevovala, alebo navštevuje ružomberské fitness centrá.
Dobre padnú aj takéto vety, ktorých význam smeruje k témam, o ktorých sa až tak často nehovorí. Na školách sa to už asi neučí, žuvačky po vyžutí sa zašľapujú po mestskej pešej zóne, smeti a špaky sa rozhadzujú po trávnikoch. Veď v demokratickej spoločnosti netreba už ani žiadne tabule upozorňujúce na porušovanie verejného poriadku, a to tobôž už nie s vyčíslenou výškou pokuty. Nie každý je však demokrat(tka), a tak „padni komu padni“ ako to ministri a politici na Slovensku hovoria.
Trochu odbočenie od témy, tá by mala byť aj o fitkách ako im mladí hovoria. V meste ich je viac . Po akomsi jesennom boome nordic-walking-u tu pred pár dňami naša MTR predviedla dokonalú ukážku „I fly” (a zase nič jazykove svetoborného ako ináč a zatiaľ nikdy inak než z vazalského US-jazyka (ajfláj – ja letím – ja lietam). A tak najnovšie prehýbajúce sa dámy na náradiach a rôznych doplňkových telocvičných zariadeniach vo fitkách majú ajfláj, sú zavesené dolu hlavou a budú aj lietať.
Pochopiteľne nič proti „body-building“-u , formovaniu mladej ženskej postavy, uvoľneniu svalstva, zregenerovaniu chrbtice úradníčky a cíteniu sa byť i v lepšej psychickej pohode. Rovnako nič i proti mladým mestským mužom vytláčajúcim zavesené závažia nohami, spoteným čelám vyfukovaných kilopondmetrov „práce“ za časovú jednotku s Jaulami a show-makingu bicepsov. Ktosi zo starších na okraji Ružomberka, keď si gazdiné ešte pred domami a ulicami v 60-tych rokoch zametali, (lebo TS mesta neboli) by dnes utrúsil poznámku: na čo to robia, plytvajú zbytočne svoje sily do vetra, nič po nich nevidno, pred domom majú povyhadzované smeti, lietajúce rozhádzané papiere a znečistené trávniky.
A tak bláznivé a kacírske nápady tých viac poriadkumilovnejších sú na svete. Pred pár dňami zahýrili nimi a aj v Čechách niekde na Novohradsku, kde riaditeľ fabriky ju na niekoľko hodín jednej pracovnej smeny zatvoril a vybral sa so svojimi pracovníkmi brigádnicky vyčistiť niektorú zanedbanú časť mesta.
Skutočne zmysluplný nápad a hlavne tam, kde to s ekologickým vedomím občanov a životným prostredím škrípe.
Viete si predstaviť, že by aspoň raz tak napríklad urobil i nejaký majiteľ alebo správca ružomberského fitness-centra? Ten by ho na určitú jednocifernú hodinu prevádzky zatvoril a išiel by s cvičencami upratovať mestom pridelený a odpadkami znečistený intravilán. A dobre finančne fungujúce mesto by mu za to poskytlo nejaký daňový „odpustok“, alebo vykompenzovalo iný bonus, ak by tento prišiel o peniaze, ktoré mu cvičenci v úlohe brigádnikov nezaplatili.
Zatiaľ sa tak pravdepodobne nestane. V súčasnej mestskej demokracii to zostane len chimérou a možným prianím do budúcnosti. A tak asi nikto v najbližších dňoch ružomberskej jari nepovie: „Aj takéto dlhodobejšie nevykonávané cviky a pohyby nám pri práci pomôhli. Cítime sa lepšie, a je po nás fitkároch v meste aj niečo vidieť.“
