Keď Ružomberčania blokovali sovietske vojská vlastnými telami

V centre dolného Liptova sa okupačné jednotky objavili o 8.20. Pri ceste v tom čase už stáli tisícky obyvateľov.

V auguste 1968 mal len 20 rokov. Keď sa ráno, 21. augusta, dozvedel, že do Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy, nasadol na svoj skúter Mannet a prifrčal k hlavnej ceste vedúcej popri Váhu.

„V tých miestach, kde teraz Mostová vyúsťuje na Hlavnú cestu, bola v ceste prekážka – okrúhly ostrovček a cesta bola zúžená. Išiel som tam a zastal som aj so skútrom,“ zaspomínal si pre TASR známy ružomberský fotograf, dnes už osemdesiatnik Fedor Polóni.

„Zložil som kryt motora, položil vedľa a tváril som sa, že montujem. Neuvedomil som si, že by ma Rusi mohli pokojne prevalcovať. Stál som tam a tváril som sa, že mám poruchu. Celá kolóna zastavila a ja som sa cítil výnimočný, že som ich zastavil. Zdržal som ich asi 15 minút. Vôbec som sa nebál,“ vracia sa fotograf Polóni k udalostiam spred piatich desaťročí.

Tankom proti blokáde

V Ružomberku to nebol jediný, aj keď len symbolický pokus zastaviť okupačné vojská. „Cestu od Liptovského Mikuláša pri závode Supra zablokovali nákladné automobily ružomberských podnikov i náhodne prechádzajúcich vodičov cudzích firiem,“ pripomína Monografia mesta Ružomberok.

Keď sa však na čelo vojenskej kolóny presunul tank, aby prerazil cestu ďalej, vodiči nákladiakov pochopili, koľká bije a začali sa rozostupovať.

„Vtedy z priestoru brány SCP slúžiacej pre nákladnú dopravu vyrazil odvážny šofér Anton Dubovec a prekrížil sovietskemu tanku cestu. Ten prešiel cez nákladnú plochu vozidla a zdemoloval ho,“ opisuje zlomové chvíle mestská monografia. Veliteľa tanku Ružomberčania zasypali kamením, ten si ale udržal nervy na uzde.

Emócie obyvateľov dolného Liptova však boli neudržateľné – kričali, plakali, ničili smerové tabule, aby zmiatli valiace sa vojská, vyvesovali heslá, diskutovali. Medzi sebou, aj s okupantmi.

Vojenské jednotky sa napokon z mesta stiahli a utáborili sa v poľnom tábore pri Štiavničke, ale išlo len o dočasné riešenie. Najvyššie velenie okupačných vojsk totiž po podpise Moskovského protokolu československými štátnymi predstaviteľmi nariadilo, aby sa vojaci – v rámci zmiernenia spoločenského napätia – stiahli zo všetkých malých miest a obcí.

No keďže jedným zo záverov moskovského diktátu bolo odovzdanie československých kasárenských komplexov, začiatkom októbra sovietske vojská zabrali ružomberské kasárne a ostali v nich na viac ako dve desaťročia.

Pražská jar v Ružomberku

Rok 1968 sa pritom začínal nádejne. Prvým tajomníkom ÚV KSČ sa stal Alexander Dubček a politické oteplenie spojené s budovaním socializmu s ľudskou tvárou čoskoro dorazilo do všetkých častí republiky.

Ružomberok zaznávaný pre svoju spätosť s osobou Andreja Hlinku a érou Slovenskej republiky využil politický odmäk k vzneseniu požiadavky rehabilitovať mesto a znova ho povýšiť na okresnú úroveň. Časť oficiálnej tlače tieto snahy ihneď označila za aktivizáciu ľudáckych síl.

O svojich problémoch neváhalo prísť koncom marca 1968 do veľkej dvorany kultúrneho domu diskutovať viac ako tritisíc obyvateľov.

Niekoľko mesiacov na to petíciu na podporu Alexandra Dubčeka a jeho reforiem podpísalo takmer 5 500 Ružomberčanov. Dva dni po obsadení Československa sa pripojili aj ku generálnemu štrajku. To však už mali okupačné vojská situáciu pevne v rukách.

K azda najemotívnejšej forme protestu došlo 29. augusta, v deň 24. výročia vypuknutia SNP. Večer o 20. hodine sa v oknách domácností objavila žiara tisícok sviec.

Plameň nádeje na spoločenskú zmenu však zhasol. Aj keď nie úplne. O dve desaťročia ho už nedokázali uhasiť ani vodné delá a ozbrojené milície.

Článok sme publikovali 21. augusta 2018. Autor: Imrich Gazda 

Foto – Fedor Polóni

RK MAGAZÍN je nezávislý spravodajský portál, ktorý informuje o aktuálnom dianí v meste a okrese Ružomberok. Súkromné vydavateľstvo R PRESS vydáva aj mesačník RK MAGAZÍN, ktorý vychádza v tlačenej podobe. Ponúka čítanie magazínového typu o ľuďoch, udalostiach a zaujímavostiach v regióne dolného Liptova.