Vianočné zvyky a tradície z pohľadu osemdesiatročných Liptáčok.
Zuzka Gazdaricová, 86-ročná Liptovskorevúčanka, vyrastala v chudobnejších pomeroch. Otec jej zomrel, keď mala rok, a tak musela mama stačiť na tri malé deti sama. Starostlivosť vyžadovalo aj gazdovstvo, vďaka ktorému mala početná rodina z čoho žiť.
Teta Zuzka má však na detstvo a mladosť veľmi pekné spomienky. Úsmev na tvári jej vyčarí aj obdobie okolo Vianoc. „Už od Dušičiek si dievky zakladali priadky, lebo kedysi sa zaodievalo len tým, čo si ľudia doma natkali,“ vysvetľuje teta Zuzka, ktorá sa v kroji nosila aj dlhší čas po tom, ako sa vydala.
„Na priadkach bývalo veľmi veselo, vymýšľali sme všelijaké špásy. Najviac zábavy bolo v sobotu, keď prišli mládenci s harmonikou. Vtedy išli kolovraty do kúta,“ usmieva sa.
S Katarínou sa však pomaly blížil aj Advent, čas pokoja a stíšenia, a tak sa do Vianoc s muzikou muselo prestať. Vtedy vraj aj páni farári vystríhali, aby na priadkach nebolo príliš veselo.
Svadobné predpovede
Dievčatá si dlhé večery krátili aj predpovedaním budúcnosti. „Na Katarínu sa na priadkach prekladali hrnčeky. Pod jedným bol trebárs prsteň, ktorý predznamenával zásnuby, pod druhým zase obrúčka, pod tretím bola bába, ktorá znamenala, že sa dievka prespí, štvrtý ukrýval uhlík – ten značil smútok, vareška zas bola symbolom gazdinej, batôžtek napovedal, že pôjde dievka do služby,“ rozpomína sa.
Najväčšmi ich však zaujímalo, za koho sa vydajú. Na Ondreja chodili triasť plotmi k domom, kde mali Ondreja. „Hovorili sme pri tom: ,Plot, plot, trasiem ťa, svätý Ondrej, prosím ťa, daj že mi znať, s kým ja budem pri oltári stáť.´ A dakedy sa aj prisnilo, ktorý mládenec to bude,“ zasmeje sa teta Zuzka.
Na Luciu si zas na dvanásť kartičiek napísali mužské mená. Každý deň si jednu vytiahli a hodili do ohňa. Na Štedrý deň sa dozvedeli, ako sa bude volať ich vyvolený.
Aj chlapci mali svoj program. Na krku mali vinšovanie, zo dva týždne pred Vianocami roznášali oblátky, ktoré pre celú dedinu napiekol miestny organista a od Lucie priebežne pracovali na stolčeku, vďaka ktorému počas polnočnej omše uvideli dedinské strigy.
Stačili im aj cukríky
Niekoľkodňové prípravy na sviatky zahŕňali najmä upratovanie. „Vyčistilo sa, vyrajbalo, nechýbal stromček, poväčšine malý, zavesený pod povalou. V obchode sa už dali zohnať aj salónky, volali sme ich mačky, zdobili sme aj jabĺčkami, orechmi zabalenými v pozlátku, papierovými anjelikmi, kupovanými guľkami, zvončekmi či hviezdičkami,“ opisuje teta Zuzka vianočný stromček spred vyše sedemdesiatich rokov.
A ako prebiehal Štedrý deň? „Mama pripravovala opekance, varila hubovú polievku zapraženú len maslom, klobásky sa nesmeli. V hrnčeku uvarila sušené slivky a hrušky, každé zvlášť,“ vymenúva s tým, že všetko, čo sa cez Vianoce pojedlo, museli gazdiné schystať až na Štedrý deň.
Sviatky trávila rodina spolu, snažili sa prísť aj tí, čo robili mimo dediny. Na štedrovečernom stole nesmeli chýbať oblátky, hromničná sviečka, cesnak, soľ či med.
„Večera sa začínala modlitbou. Prvé sa jedli opekance, potom polievka, u nás bol zvykom aj meteník. Kto chcel, dal si z varených sliviek alebo hrušiek. Po večeri sa šlo z opekancov zaniesť aj zvieratám do maštale. A než sme šli do kostola na polnočnú, chodili sme spievať popod obloky,“ rozrozpráva teta Zuzka.
„Na darčeky si už veľmi nepamätám, dostala som, čo mi bolo treba – šatku alebo topánky. Ak som mala do Vianoc čo nosiť, darček som dostala až pod stromček, ale ak mi niečo chýbalo, Ježiško prišiel skôr,“ dostáva sa k vianočnej nádielke.
Deti však dokázali potešiť aj maličkosti. Mamy napríklad upálili karamel, pridali trošku masla, aby nestvrdol, vyliali na mokrý lopárik, nakrájali a najmenší si zamaškrtili na chutných domácich cukríkoch.
Ženy nosili nešťastie
Vinšovanie mali počas sviatkov na starosti muži. Tradovalo sa totiž, že ak žena prekročí prah dverí ako prvá, domácim sa nebude dobre vodiť. V mnohých dedinách nosili koledníci so sebou ako symbol pevnosti a trvácnosti kus ocele, hovorilo sa preto, že chodili oceľovať.
Tradície, ktoré ženám veľmi nepriali, si v Liptovských Revúcach vynahradili na Troch kráľov.
„Udomácnil sa u nás taký zvyk, že chodili Tri kráľky. Preobliekali sa za ne len malé dievčatá, raz som medzi nimi bola aj ja,“ opisuje netypický sprievod.
„Cez kroje sme si prehodili plachtu ako plášť, v škatuľke sme mali betlehem a domácim sme zaspievali: ,Prišli tri kráľky od východu slnka, doniesli sme Pánu Kristu srdcia, hviezda nad nami, Pán Kristus s nami, ďakujeme vám za vaše dary, čo ste nás vy obdarovali, ostávajte si tu v zdraví,“ zanôti a po krátkej odmlke zádumčivo poznamenáva: „Žili sme si chudobne, ale vo veselosti.“
Kantorova žena sa musela obracať
Rovnaký názor má aj 83-ročná Veronika Veselovská z Liptovskej Lúžnej. „Teraz sú Vianoce bohatšie, no plné bruchá nenahradia niekdajšiu radosť – síce sme mali kedysi málo, no vedeli sme sa tešiť,” zamýšľa sa.
„V súčasnosti len hľadíme na to, čo majú iní a chceli by sme mať ešte viac. Vianoce sú však hlavne o chudobe. Veď kam poslali Máriu a Jozefa, keď nevedeli nájsť ubytovanie? Matka musela položiť dieťatko do jasieľ, a pritom sa nežalovali. Teraz nám nič nie je dobré. Čím viac možností máme, tým sme nespokojnejší.”
Keďže ani ona nevyrastala v prepychu a blahobyte, Vianoce sa mnoho ráz museli zaobísť bez pečenej ryby či darčekov. Tak ako v iných dolnoliptovských rodinách zaplnili štedrovečerný stôl oblátky, med, zemiaky, kyslá kapusta, hríbová polievka, sladké opekance a ovocie.
„Po večeri sme sa pomodlili a začínalo sa koledovanie, na ktoré som sa tešila najviac, no nie kvôli peniazom, ale preto, že to boli veľmi šťastné chvíle, po dedine sa ozýval veselý spev,“ približuje pani Veronika, ktorá si neskôr vyskúšala, aké je to piecť oblátky pre celú dedinu.
„Môj muž robil dakedy kantora, a tak nám prischla takáto povinnosť. Bola to veľká robota a keby mi mama nepomohla, asi by som to nezvládla. Dievčatá a ženy, ktoré spievali v kostole, ich potom roznášali a vinšovali rodinám: ,Blížia sa Vianoce, radostné sviatky, kantor vám posiela na sviatok oblátky, aby ste ich prijali a s radosťou a v zdraví užili. Pochválen buď Ježiš Kristus!´“
Titulná fotografia: Zuzana Gazdaricová z Liptovských Revúc. Foto – autorka
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 12/2018.