Kroje poznajú až v ďalekej Kanade

Ľudový odev je súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Každý je iný, zaujímavý vo svojej jedinečnosti. Kroj učaroval aj Emílii Šimčekovej z Liptovských Sliačov. Ich šitiu sa venuje vyše sedem rokov. Robí radosť ich nositeľom a pomáha zachovávať tradície našich predkov. Jej práca učarovala už mnohým. Nedávno za ňu získala prestížnu značku Produkt Liptova.

Ku krojom ju priviedol príbuzný

Pani Emília sa pôvodne vyučila za krajčírku. Keďže chcela byť majsterkou odborného výcviku, urobila si maturitu, následne doplnkové pedagogické štúdium. Neskôr vyštudovala aj sociálnu prácu. Zamestnaná je v škole, kde pomáha so vzdelávaním autistických detí. Deťom a rodine pôvodne všeličo šila popri práci. „Na šitie krojov ma naviedol rodinný známy, ktorý predáva kožené tašky a opasky na jarmokoch. Chcel lepšie zapôsobiť na ľudí, a tak mi jedného dňa doniesol fotografiu kroja, ako by chcel vyzerať. Dal mi úlohu, aby som mu ušila a vyšila košeľu podľa vzoru. Nedal mi pokoj, kým som to neurobila. Potom prišla dcéra, že chce vyšívanú košeľu pre priateľa,“ spomína na svoje začiatky. Postupne pribúdali ďalší záujemcovia. Kroje chceli ako darček pre svojich blízkych alebo pre seba – len tak pre radosť. Jej šikovné ruky ušili kroje aj pre folklórny súbor Váh i miestnu mužskú spevácku skupinu Sliačania. Hudobná skupina Dios v nich pravidelne vystupuje v televízii.

Vzťah ku krojom má po mame

Vzťah ku krojom a ľudovému umeniu získala od mamy, ktorá šila a upravovala kroje pre detský súbor Sliačanček. Kroje pani Šimčekovej dnes majú ľudia po celom Slovensku. Nosia ich aj v zahraničí – v Kanade, Anglicku či Českej republike. Objednala si ich aj skupina slovenských študentov v Prahe.  „Kroj si kúpili odo mňa na folklórnom festivale. Potom sa mi ozvali, že občas v ňom chodia oblečení po meste i na skúšky v škole a majú úspech,“ hovorí s úsmevom pani Milka. Niekedy presne vie, kam a pre koho kroj ide, inokedy nie. Koľko ich ušila, presne nevie. „Veru, ľutujem, že som ich nepočítala, ale sú ich desiatky,“ dodáva. Svoju prácu prezentuje najčastejšie na jarmokoch – v Ružomberku, Liptovskom Mikuláši, vo Vlkolínci či vo Východnej. Vlastný e-shop zatiaľ nemá, aj keď časom túto možnosť nevylučuje. To by však musela šiť „na sklad“ a mať viac času. Chýr o jej práci sa šíri aj cez sociálne siete, kde vystupuje pod menom Emília – Emily.

Dôležitý je strih i materiál

Práca na kroji nie je jednoduchá. Všetko robí na mieru a podľa želania záujemcu. Je lepšie, keď majú ľudia jasnú predstavu. Niekedy jej trvá ušitie kroja jeden mesiac, inokedy dlhšie. Všetko závisí od jeho zložitosti a času, ktorý má k dispozícii. Čím viac častí má, tým viac času jej zaberie. Ženský kroj ich má viac a je bohatšie vyzdobený. Na čepce si zatiaľ netrúfa. „Vždy sa snažím najprv o danom kroji zistiť čo najviac, naštudovať si jeho prvky a vzory,“ vysvetľuje. Dodáva, že veľmi dôležitý je výber materiálu. Na ňom si dáva záležať. „Dôležité je kvalitné súkno. Keď je aj drahšie, ale musí byť kvalitné. Zmesové sa ťažšie vyšíva a zvykne sa skôr vydrať,“ vysvetľuje. Najskôr urobí strih, následne namaľuje vzor a začne vyšívať. Používa retiazkový, krížikový alebo „plnený“ vzor. Hovorí, že najťažšie sú drobné, dokončovacie práce. Ide o detaily, ktoré neraz zaberú veľa času. Keď má viac práce, pomáha jej známa.

Dôležité je urobiť radosť 

Niekedy sa stáva, že má rozpracovaných viac zákaziek, inokedy zas robí dlhšie na jednej. Najdôležitejšie pre pani Milku je, keď niekomu urobí radosť. Je to zadosťučinenie za hodiny práce. „Raz si odo mňa kúpil kroj pán na jarmoku. Bol taký nadšený, že si ho hneď aj obliekol a chodil v ňom pomedzi ľudí. Tešila som sa spolu s ním. Bolo to veľmi milé.“ Pani Šimčeková má aj vlastný kroj, ale oblieka si ho len príležitostne. Časť zdedila po mame, časť si došila sama. Má ho vo veľkej úcte, uchováva ho ako rodinné striebro. Napríklad pre svoje dcéry. Sú už dospelé, ale zatiaľ v tradícii svojej mamy nepokračujú.

Pri šití si oddýchne

Pani Milka hovorí, že popri psychicky náročnom zamestnaní je pre ňu šitie oddychom. Teší sa, že cez prázdniny, keď má dovolenku, bude mať na svoje hobby opäť viac času. Popri krojoch šije aj iné milé drobnosti, ktoré urobia radosť mnohým obdarovaným. Tašky, kabelky, kľúčenky či ľanové vrecká na chlieb. „Snažím sa veľa látok a materiálov recyklovať, dať im druhý život. Nič nevyhadzujem. Veľa látok sa dá znovu použiť. Je mi ich ľúto vyhodiť, keď z nich môžu byť znova užitočné veci,“ konštatuje.

Na regionálnu značku Produkt Liptova, ktorú jej kroje nesú, je hrdá. „Bola som prekvapená aj potešená. Niekedy som si nebola istá či som v tom, čo robím dobrá, ale vidím, že asi som. Teším sa, že moja práca sa ľuďom páči a to mi dáva zmysel,“ hovorí skromne.

Reportáž bola pôvodne publikovaná v septembrovom vydaní RK Magazínu.