Monika Jacková: Letušky si pasažierov pri nástupe do lietadla pozorne prezerajú

Monika Jacková pochádza z Ružomberka, vyštudovala železničnú dopravu v Žiline, popri strednej škole robila futbalovú rozhodkyňu, no odmalička chcela byť letuškou. Vďaka jej snu a priebojnej povahe vyskúšala pohovor v leteckej spoločnosti, kde uspela. Letušku robila vyše dvoch rokov a z tejto práce si odniesla mnoho skúseností a zážitkov. Dnes organizuje zájazdy po svete na športové podujatia.

Ako si sa dostala k práci letušky?

Keď som bola malá, letela som so starými rodičmi do Anglicka k mojej rodine. Tento moment mám zafixovaný ako prvý, kedy som začala rozmýšľať o tomto povolaní. Nikdy som však nad prácou letušky neuvažovala ako nad dlhodobou prácou, mojím snom bolo vyskúšať si to. Vďaka kamarátovi, ktorý pracoval ako steward, som získala potrebné informácie a išla do toho.

Ako prebiehal pohovor?

Pohovor trval dva dni. Prvý deň sme mali testy z angličtiny a všeobecný vedomostný test. Po úspešnom absolvovaní oboch testov nasledovalo druhé kolo, ktoré sa konalo na ďalší deň. Ústny pohovor bol v slovenčine aj angličtine, kde bola prítomná komisia. Bol to veľmi prijemný rozhovor, aj keď veľmi stresujúci, lebo viete, že komisia sleduje každý váš pohyb a každé slovo. Po troch dňoch mi prišiel e-mail „Vítame Vás v našom tíme na báze v Bratislave“.

Letuška musí vedieť plynulo po anglicky (všetky postupy sú v angličtine, pre veľa termínov neexistuje slovenský preklad), musí vedieť plávať, musí mať potvrdenie o bezúhonnosti, pas a musí získať preukaz o zdravotnej spôsobilosti. Na pohovor bolo potrebné prísť pekne upravený, ženy mali mať šaty (bez výstrihu a nie minišaty), jemné líčenie, upravené vlasy a opätky. A hlavne úsmev.

Po úspešnom pohovore si absolvovala výcvik?

Áno, výcvik trval približne dva mesiace. Prvých šesť týždňov bola teoretická výučba, kde sme sa učili núdzové a štandardné postupy, leteckú angličtinu, technické základy lietadla, prvú pomoc, kurz prežitia, nebezpečné predmety a iné. Následne sme mali praktickú výučbu na simulátoroch v Prahe, kde sme trénovali evakuáciu, hasenie požiaru, protiprávny zásah na palube, dym na palube lietadla, dekompresiu a podobne. Taktiež sme absolvovali kurz prežitia na vode, ale aj kurz sebaobrany, kde sme sa učili, ako sa zachovať pri napadnutí na palube. Tretia časť výcviku bola skúška zo všetkých predmetov, taká malá maturita.

Ako dlho si pracovala ako letuška?

Najskôr som polroka pracovala v spoločnosti Travel Service (aktuálne Smartwings – pozn. red.). Túto spoločnosť možno ľudia poznajú zo svojich ciest na letné dovolenky. Po letnej sezóne som prestúpila k jednému z dvoch slovenských ACMI prevádzkovateľov, kde som pracovala takmer dva roky, kým neprišla pandémia. Pojem ACMI prevádzkovateľ znamená, že ide o leteckú spoločnosť, ktorá prenajíma svoje služby (lietadlá, posádky, údržbu a poistenie) iným leteckým spoločnostiam, predovšetkým na letnú sezónu, keď potrebujú posilniť svoju flotilu. Vďaka takýmto kontraktom som lietala napríklad pre spoločnosti ako LOT, Royal Air Maroc alebo Corendon.

Čo si za ten čas zažila v práci letušky?

Lietanie bolo super obdobie, na ktoré veľmi rada spomínam. Lietala som v dvoch spoločnostiach s rozdielnym fungovaním. Práca v prvej spoločnosti mi umožňovala takmer po každom lete vrátiť sa domov a spať vo svojej posteli. Mohla som si uvariť domáce jedlo a stretávať sa s kamarátmi a rodinou. Práca bola náročná, 90 percent letov bolo v noci. Do Bratislavy som priletela okolo 13:00 h a poobedie som prespala, pretože na ďalší deň som mala rovnaký let. Pasažieri boli hlavne Slováci, ktorí cestovali na dovolenky.

V druhej spoločnosti som zažila presný opak. Lietanie bolo o pobytoch. Spávali sme v destináciách na najlepších hoteloch, každé ráno sme mali hotelové raňajky a obedy boli väčšinou v reštauráciách alebo v lietadle. Lietali sme prevažne denné lety, ale nevyhli sme sa ani nočným. Pasažieri boli z rôznych krajín a stretnúť na palube Slováka bolo vždy príjemným prekvapením.

Na čo spomínaš najradšej?

V oboch spoločnostiach, v ktorých som lietala, sme sa všetci s kolegami poznali. Bolo to veľmi prijemné a až také rodinné zázemie. Trávili sme spolu veľa času, s niektorými sme sa stali dobrými priateľmi a stretávame sa aj teraz, keď už nelietame.

Rada spomínam aj na benefity, ktoré táto práca prinášala. Výlety v destináciách, posedenia na pláži s kolegami a mnoho ďalšieho. Jeden deň ste na pláži v teple a na ďalší deň lyžujete doma na Slovensku. Boli to veľmi príjemné časy, aj keď samotná práca mi do života, okrem super spomienok, priniesla aj zdravotné problémy.

Čo všetko zahŕňa práca letušky? Mnohí si myslia, že jediné, čo je ich úlohou, je úvodná inštruktáž a donáška kávy…

Každá letuška či steward má za sebou intenzívny tréning a musí vedieť všetky postupy. Letušky sú na palube v prvom rade kvôli bezpečnosti, až potom kvôli servisu. Pokiaľ by napríklad boli počas celého letu turbulencie, kávu vám nikto nenaleje. Aj také lety som zažila. Každý jeden palubný sprievodca má v hlave minimálne 500 strán informácií, ktoré vás vedia zachrániť. A to je jedno, či ide o obyčajné odpadnutie pasažiera na palube, evakuáciu lietadla alebo núdzové klesanie s kyslíkovými maskami. Každá letuška by vedela odrodiť dieťa na palube. Každý steward je svojím spôsobom záchranár, hasič, psychológ a čašník v jednom.

Spomínaš si na niečo bizarné, čo si počas práce zažila?

Najviac bizarná situácia, na ktorú si spomínam, bol určite ,,boarding“ (nastupovanie  pasažierov do lietadla) v Eindhovene. Opitá staršia pani pri nastupovaní začala biť ostatných pasažierov. Keď som zakročila, pustila sa aj do mňa spolu so spŕškou nadávok. Následne sme ju s pomocou polície vyprevadili z lietadla a na dovolenku neodletela. Pre mňa je v lietadle bizarné aj to, keď ľudia prebaľujú deti na stolíkoch na jedenie, keď behajú po lietadle bosí, alebo keď sa postavia do uličky, akonáhle lietadlo zastaví.

Ako sa k tebe správali pasažieri? Máš aj zlé skúsenosti?

Samozrejme, mám aj zlé spomienky na pasažierov, tie dobré však prevyšujú. Veľmi často boli našimi pasažiermi ľudia, ktorí išli na dovolenku, takže sme sa im ju snažili na palube spríjemniť. Našli sa aj takí, ktorí prišli negatívne naladení, očakávali, že dostanú švédske stoly, ale dostali len bagetku s džúsom. Na toto by som rada upozornila, že pokiaľ cestujete na dovolenku cez cestovnú agentúru (charterové lety), o tom, aké bude občerstvenie na palube rozhoduje cestovná agentúra a nie letecká spoločnosť, ktorou letíte. Práve toto bol jeden z problémov, s ktorým sme sa najčastejšie stretávali na palube a spôsoboval, že boli pasažieri nepríjemní.

Z tých nepríjemných skúseností si spomínam na dve – keď ma pasažier viackrát kopol zozadu do nohy, pretože chcel vyhodiť obal z cukríka a spomínaná opitá pani, ktorá ma začala biť a museli sme ju ešte pred odletom vyprevadiť z lietadla pomocou polície.

Ktorý národ si mala najradšej na palube?

Asi Dánov alebo Švédov. To boli veľmi milí ľudia, ktorí boli pozitívne naladení od začiatku až do konca, boli veľmi zdvorilí a slušní. Stretávali sme sa s ľuďmi z rôznych krajín a kultúr a s rôznym servisom na palube vzhľadom na kontrakty. Každá spoločnosť mala iný druh servisu. Na nemeckých letoch nesmel chýbať paradajkový džús so soľou a korením, na letoch z Maroka muselo byť Halal mäso a na letoch zo severských krajín bolo veľa alkoholu.

A čo Slováci, akí sú na palube?

Milí, zvedaví a radi tlieskajú (smiech).

Ktorú destináciu si mala najradšej?

Asi tureckú Antalyu, strávila som tam najviac času, pretože odtiaľ som najčastejšie lietala do rôznych európskych miest. Je to krásne mesto s bohatou históriou. Majú čisté more s výhľadom na vysoké hory, je tam relatívne lacno, majú výborné jedlo a Turci sú veľmi milí ľudia.

O letuškách je známe, že majú nepravidelný harmonogram. Čo bola pre teba najväčšia obeta v súkromnom živote kvôli práci?

Ja som našťastie veľa obetovať nemusela, keďže môj priateľ lietal so mnou a väčšinou sme mali aj spoločné pobyty. To bola veľká výhoda, pretože bol mojou veľkou oporou. Z našich kolegov sa stali priatelia a voľno na pobytoch sme trávili často spolu. Moju rodinu a priateľov som prišla pozrieť vždy, keď som sa vrátila domov na Slovensko. Mne osobne najviac pri tejto práci chýbalo varenie a spánok.

Koľko letov denne si absolvovala a ako dlho si mohla ostať v konkrétnej destinácii?

Počet hodín v službe nesmel prekročiť 12 hodín. Najviac letov, ktoré som absolvovala počas jedného dňa, boli štyri lety. Štandardne to bývali dva lety (let do destinácie a naspäť). Počas lietania v prvej spoločnosti to boli väčšinou lety na otočku a pobyty v zahraničí boli naozaj výnimočné. Počas môjho pôsobenia v druhej spoločnosti sme lietali predovšetkým zo zahraničia, preto sa niektoré destinácie stali našim druhým domovom. Štandardne sme boli v zahraničí cca 3-4 týždne.

Je pravda, že ak chceš byť letuška, musíš mať nad 160 centimetrov?

Úprimne, poznám aj letušku, ktorá ma 155 centimetrov, závisí to od spoločnosti. Niekde to je striktné pravidlo a naozaj si vás zmerajú pravítkom, inde stačí, aby ste na špičkách dotiahli na ukladací priestor nad hlavami.

Ľudia si často myslia, že letušky musia dvíhať kufre a odkladať ich. Je to pravda?

Nie je to pravda. Kufre si musia pasažieri dvíhať sami, letušky im môžu pomôcť s uložením. Samozrejme, keď som videla osobu v dôchodkovom veku, tak som jej veľmi rada pomohla.

Čo si robila najradšej a čo si robila menej rada?

Najradšej som inštruovala ľudí, ktorí sedeli pri núdzových východoch, ako ich použiť v prípade evakuácie. Vtedy som mala pocit, že ľudia vnímajú túto prácu dôležitejšie, ako len to nosenie kávy. Každý vás v tom momente pozorne počúva. Mala som veľmi rada aj prázdne lety alebo navážanie sa do destinácie s inou posádkou, pretože vtedy som mohla (po súhlase kapitána) sedieť v kokpite a počúvať komunikáciu na frekvencii medzi riadiacimi a pilotmi. Nemala som rada nočné lety.

Čo ťa na práci letušky najviac prekvapilo?

Že letušky sedia chrbtom k smeru letu a že každá letuška sa učí ako odrodiť dieťa na palube. A veľa ľudí možno nevie, že pri nástupe do lietadla, keď vás letušky vítajú, pozorne si vás prezerajú. Pri tejto práci je dôležité sledovať každý detail. Takéto detaily si letušky všímajú predovšetkým preto, lebo keby nastala núdzová situácia, každý detail vie pomôcť.

Bola pre teba práca letušky splneným snom?

Určite áno. Nebola to taká rozprávka, akú si každý predstaví, keď sa povie letuška – nepracovala som pre najväčšie svetové letecké spoločnosti a neprecestovala som celý svet, ale rozhodne to malo svoje čaro. Prvú sezónu som si užila len výhľady na destinácie z okienka a pobyty som mala tak maximálne v Košiciach. Malo to svoje výhody – mohla som si doma navariť a vyspať sa vo svojej posteli.

Po prestupe do novej spoločnosti sa začal kolotoč. Život v kufri, pobyty aj na mesiac v zahraničí, ubytovanie v 4 a 5-hviezdičkových hoteloch a každý deň hotelové raňajky. Po nočnom lete rovno na pláž alebo na výlet v destinácii. Lietali sme väčšinou v európskych krajinách, v severnej Afrike a Blízky východ. Bola to super práca, ale úprimne si to neviem predstaviť, robiť ju dlhšie.

Odporúčala by si túto prácu aj iným, ktorí o tom snívajú?

Určite áno. Je to super práca hlavne pre mladých ľudí, ktorí chcú vidieť kúsok sveta a zarobiť si pekné peniaze. Tiež je ale dobre vedieť, predtým ako sa niekto pre toto povolanie rozhodne, aký typ práce chce robiť. Pokiaľ chce človek cestovať naprieč celým svetom, nerobia mu problém 12-hodinové lety, báza v zahraničí a lietanie každý deň s cudzími kolegami, určite nech skúsi veľké svetové spoločnosti. Ja som si skúsila prácu letušky v menších spoločnostiach, síce s menším platom, ale vedela som prísť domov na každú oslavu alebo svadbu, pracovala som s kolegami, ktorých som poznala a môj najdlhší let mal 6 hodín. Oba typy majú svoje pre a proti.

Čomu sa momentálne venuješ?

Prácu letušky som ukončila, pretože som sa chcela posunúť ďalej. Letectvo ma úplne pohltilo a ďalším snom bolo stať sa riadiacou letovej prevádzky, teda riadiť vzdušný priestor nad Slovenskom. Prihlásila som sa do výberového konania a prijali ma. Mala som od toho veľké očakávania, ale po roku a pol bol môj výcvik, bohužiaľ, ukončený a ja som opustila letectvo.

Život ma zaviedol naspäť k mojej druhej vášni – k futbalu. Momentálne pracujem pre firmu, ktorá organizuje zájazdy po svete na športové podujatia.

Rozhovor bol pôvodne uverejnený v decembrovom vydaní RK Magazínu.