Svoje o tom vie aj Soňa Višňovská, rodáčka z Ružomberka. Každému medovníku sa snaží vdýchnuť dušu.
Medovnikárstvo má v našich končinách dlhoročnú tradíciu. V Ružomberku bola kedysi známa najmä rodina Pribišovcov z Nemeckej, dnes Partizánskej Ľupče, ktorá mala v meste dielňu od roku 1889. Fungovala až do polovice tridsiatych rokov 20. storočia.
Spočiatku sa medovníky vyrábali pomocou drevených foriem, až v priebehu 20. storočia ich postupne nahrádzali medovníky vykrajované plechovými formami. Obľúbenými tvarmi boli srdce, koník alebo bábika. Cukrovou polevou na ne výrobcovia zvykli priliepať pestrofarebné obrázky s trblietavými ozdobami, zrkadielkami či kvetmi.
„Ružomberskí medovnikári rozkladali svoje šiatre v deň výplat aj pred bránami miestnych tovární – pred textilkou v Rybárpoli a pred Papierňami. Trh ani jarmok bez medovnikárskeho šiatra nebol úplný. Neraz sa práve účasťou alebo neúčasťou medovnikára na trhu, či jarmoku posudzoval úspech celého podujatia. Svojimi výrobkami prinášali všade radosť a zábavu,“ píše v monografii Liptov v ľudovej kultúre etnologička Iveta Zuskinová.
Radšej menej, ale poriadne
S rozvojom potravinárskeho priemyslu a aj vďaka internetu, kde si môžu ľudia efektívne vymieňať skúsenosti, nadobudlo medovnikárstvo zaujímavejšie kontúry a umelecké možnosti.
Vedeli ste napríklad, že na medovník môžete namaľovať dokonalý portrét alebo načrtnúť štruktúru dreva, a pritom si na ňom stále môžete pochutnať?
S cukrovou polevou už zopár rokov čaruje Soňa Višňovská z Malého Čepčína pri Martine, rodáčka z Ružomberka.
Nevinné začiatky, keď piekla a zdobila len s deťmi na Vianoce, rokmi prerástli do veľkej záľuby. Dnes už si život bez medovníkov nevie predstaviť.
Hoci záujem o jej diela stále rastie, nateraz pečie len v malom, pre rodinu a známych. Čoraz intenzívnejšie však uvažuje nad tým, že by sa svojím koníčkom živila. Ak by k tomu naozaj došlo, v žiadnom prípade nechce, aby to ovplyvnilo kvalitu jej tvorby. „Originálnosť je pre mňa prvoradá,“ vysvetľuje.
„Niektorí medovnikári vsádzajú na kvantitu, ale ja chcem, aby bol každý medovník jedinečný a bolo na ňom badať môj rukopis. Dôležitá je pre mňa jemnosť a správne zladenie farieb či jednotlivých prvkov. Medovnikár by mal zostať sám sebou, ísť si vlastnou cestou a nekopírovať práce iných, lebo takýmto spôsobom sa nikam neposunie. Nevyhnutná je tiež trpezlivosť a pevná ruka.“
Nenechať sa odradiť
Zdobenie si človek neosvojí zo dňa na deň. Pani Soňu medovníky intenzívnejšie sprevádzajú piatym rokom, so svojou prácou však začala byť spokojnejšia zhruba pred tromi. Nad prvými výtvormi sa dnes už len pousmeje.
Krásy starého remesla objavovala ako samouk, metódou pokus-omyl. Dodnes tvrdí, že je to najlepšia škola. Spočiatku čo-to vyčítala z občasne vydávaných cukrárskych časopisov, neskôr bol pre ňu hlavným zdrojom inšpirácie internet. Stále sa utvrdzovala, že celý proces tvorby medovníkov od zamiesenia cesta až po samotné zdobenie je hotová veda.
„Pri medovníkoch je dôležitý aj výber surovín, dokonca i kvalita múky má vplyv na to, ako medovníček bude vyzerať. Následne si musíte namiešať správnu hustotu polevy, vybrať vhodné vrecko na zdobenie,“ vymenúva zopár krokov výrobného postupu.
„Venovala som tomu neskutočné množstvo času, ale našťastie ma to pohltilo tak, že ani pri nezdaroch som to nevzdala.“
Niekoľkodňová šichta
Tam, kde je dnes, sa zrejme dostala aj vďaka vychýrenej medovnikárke Márii „Mafke“ Molčányiovej, ktorá jej síce neprezradila svoje grify, ale vždy ju vedela správne usmerniť.
„Ona bola tá osoba, ktorá mi verila a videla vo mne potenciál. Vždy ma podporila, za čo som jej veľmi vďačná. Minulý rok som mala to šťastie, že si ma zavolala k nej domov a odovzdala mi množstvo rád a skúseností,“ hovorí o opore, ktorú vždy mala v dnes už dobrej priateľke.
Techník, v ktorých sa môžete zdokonaliť, je mnoho, a stále pribúdajú nové. Pani Soňa nedá dopustiť na 2D techniku, kedy sú na medovník vylievané rôzne obrázky. Veľmi často takto tvorí napríklad rozprávkové bytosti, ktoré slúžia ako „zápichy“ do detských toriet. Polevu treba nanášať postupne a jednotlivé vrstvy nechať poriadne preschnúť, následne sa medovník premaľuje. Jednému kusu tak pokojne venujete aj tri-štyri dni.
Obzvlášť hrdá je na 3D medovníky, ktoré si vyžadujú niekoľko špecifických zručností. Dôležité je zhotovenie správnej formy, musíte tiež odsledovať, ako cesto upiecť tak, aby držalo tvar. Veď všetky časti skladačky do seba musia dokonale zapasovať.
Jedným z tohto druhu výrobkov sú napríklad medovníkové kazety, respektíve dózy. Obdarovaný môže vo vnútri nájsť rôzne priania či osobné odkazy.
Hrdosť ju napĺňa aj pri pohľade na 2D portrét, s ktorým sa potrápila na kurze pod vedením talianskej lektorky.
Doma i v zahraničí
Momentálne jej učarovalo maľovanie na medovníky. Aj v tomto prípade ju zaškolila talianska lektorka, ktorá patrí medzi svetovú špičku. V budúcnosti by rada skúsila akvarelovú techniku. Zvažuje tiež, že by sa o svoje medovnikárske zručnosti sama začala deliť formou tvorivých dielní.
Diela šikovnej ružomberskej rodáčky sú rozlezené snáď po celom svete, z tých najvzdialenejších končín je to napríklad Japonsko, Austrália, Mexiko, Anglicko či Belgicko. Do zahraničia putujú väčšinou ako darček s prvkami slovenského folklóru.
Hoci už vyše dvadsať rokov žije mimo Ružomberka, na svoje rodisko nezabúda. „Žila som tu asi 22 rokov, potom som sa vydala, presťahovali sme sa do Martina a neskôr na Malý Čepčín. V Ružomberku mám ešte rodičov a súrodencov. Aj keď tu už dlhší čas nebývam, je mi blízky a rada sa sem vraciam,“ uzatvára.
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne č. 6-7/2020.
Fotografie tvorby Sone Višňovskej – archív Sone Višňovskej, facebooková stránka Medovníky Soňa
