Presne pred 30 rokmi, 27. novembra 1989, dorazila Nežná revolúcia aj do nášho mesta.
Asi by bolo pekné začať tento článok slovami: „Krátko po dramatických udalostiach z polovice novembra 1989 sa k protestujúcim študentom a umelcom pridali aj obyvatelia Ružomberka.“ Lenže takto to nebolo.
V centre dolného Liptova sa 18. ani 19. novembra nič mimoriadne nedialo. Žiadny významnejší pohyb nenastal ani týždeň po krvavom zásahu bezpečnostných zložiek proti študentom pražských vysokých škôl.
V Prahe a Bratislave sa konali státisícové demonštrácie, tisícky ľudí protestovali už aj v Banskej Bystrici či v Žiline – a v Ružomberku stále nič.
Mladšej generácii sa to môže zdať čudné, niekto by možno utrúsil aj poznámku o zbabelosti, ale takéto súdy by neboli na mieste. Podobne ako Ružomberok na tom boli aj väčšie okresné mestá.
„Čím menšie mesto, tým pomalšie v ňom nastával revolučný pohyb. Jedným z dôvodov bol nedostatok informácií o tom, čo sa to vlastne v Prahe a Bratislave deje,“ vysvetľuje historik Peter Zmátlo z Katedry histórie Katolíckej univerzity, ktorá začiatkom novembra zorganizovala diskusiu s priamymi aktérmi a pamätníkmi Nežnej revolúcie v Ružomberku. Väčšina spomienok a výpovedí, ktoré sa nachádzajú v tomto texte, zaznela práve na tomto podujatí.
Kedy teda revolučné dianie prepuklo v našom meste, ako to prebiehalo, kto bol pritom a aký bol sled najdôležitejších udalostí?
Horšie ako v Sovietskom zväze
Verejné prejavy nespokojnosti s komunistickým režimom vychádzali v druhej polovici 80. rokov minulého storočia na Slovensku najmä z prostredia podzemnej cirkvi a ochranárskeho hnutia. K iniciatívam ako Bratislava/nahlas (1987), Výzva moravských katolíkov (1987), Sviečková manifestácia (1988) či Několik vět (1989) sa pridali aj niekoľkí odvážni Ružomberčania.
Aj keď vďaka svojej histórii a prítomnosti osobností ako kňaz Ladislav Hanus, tajný salezián Štefan Olos či rehoľná sestra Bernadeta Pánčiová bol Ružomberok krátko pred pádom komunistického režimu dôležitým bodom na mape podzemnej cirkvi, nemožno obísť ani tunajšie občianske aktivity.
„Požiadavky iniciatívy Ružomberok/nahlas boli také naliehavé, že sa nimi musel zaoberať nielen Mestský národný výbor, ale prišiel na ne osobne reagovať aj vtedajší minister vnútra a životného prostredia Slovenskej socialistickej republiky Štefan Lazar,“ pripomína ružomberský historik Peter Dvorský. A s presahom do súčasnosti dodáva: „Keď sa bližšie pozrieme na požiadavky iniciatívy Ružomberok/nahlas, zistíme, že aj po tridsiatich rokoch zápasíme s podobnými problémami – stav životného prostredia, cestná infraštruktúra či zdravotná situácia.“
Na mítingu 1. decembra 1989, ktorý sa konal na parkovisku za vtedajším Domom služieb, boli prítomní aj herci Jozef Adamovič a jeho manželka Božidara Turzonovová (vpravo). Do mikrofónu hovorí Ján Benčík.
Hoci v tom čase už bola v Sovietskom zväze realizovaná Gorbačovova politika glasnosti a perestrojky, v Poľsku sa konali voľby, v ktorých triumfovalo opozičné hnutie Solidarita a v Berlíne padal múr symbolizujúci rozdelenie sveta na západný a východný blok, v Československu sa naoko stále nič nedialo.
„V októbri 1989 som sa zúčastnil zájazdu do ZSSR a s vyvalenými očami som sa pozeral, ako v Moskve a Leningrade protestovali početné skupiny za ľudské práva a slobody. U nás v Československu bolo čosi také nepredstaviteľné,“ spomína si ružomberský fotograf Fedor Polóni.
„Režim v ČSSR bol v 80. rokoch minulého storočia omnoho horší ako v ZSSR,“ potvrdzuje jeho slová historik z Ústavu pamäti národa (ÚPN) František Neupauer.
Pri uvažovaní nad dianím vo svete, vrátane okolitých štátov patriacich do východného bloku, a situáciou v Československu, sa pamätníci aj historici zhodujú v jednom – doba bola už dlhšie tehotná a zmena sa pýtala na svet.
Režim pod tlakom
My, Slováci, radi zdôrazňujeme, že pred 30 rokmi sa to všetko začalo Bratislave, a nie v Prahe. Vo štvrtok 16. novembra 1989 sa bratislavskí študenti zišli na nepovolenom verejnom zhromaždení, aby demonštrovali za kvalitnejšie školstvo, väčšie akademické a občianske slobody, ale aj za lepšie vybavenie internátov.
Na druhý deň sa zišli študenti aj v Prahe, aby si pripomenuli 50. výročie zatvorenia vysokých škôl nacistami a vraždu študenta Jana Opletala. Samozrejme, neostali len pri spomínaní. Na Národní tříde tisícky študentov obkľúčili oddiely Sboru národní bezpečnosti a protest krvavo potlačili.
Neraz zaznieva otázka, prečo pád režimu spustili práve študenti. „Okrem mladíckej odvahy a slobodomyseľnosti je dôležitou skutočnosťou, že oni, na rozdiel od svojich rodičov či starých rodičov, nezažili august 1968, keď požiadavky spoločenskej zmeny utopili sovietski vojaci v krvi,“ vysvetľuje historik Neupauer.
Toho, čo nasledovalo po študentských protestoch, boli v uplynulých dňoch a týždňoch plné médiá. Vysokoškoláci v Prahe vstúpili do štrajku, postupne sa k nim pridali študenti z ďalších univerzitných miest, ale aj výtvarníci, herci a ďalší umelci. Vznikli iniciatívy Verejnosť proti násiliu a Občanské fórum, v Prahe a Bratislave sa začali konať státisícové demonštrácie a komunistický režim sa ocital v stále väčšej defenzíve.
Míting v kultúrnom dome zvolaný na podporu riešenia ekologických problémov nazvaný Ružomberok nahlas.
„Počas prvého týždňa komunisti naďalej žili vo svojej bubline a nie celkom rozumeli tomu, čo sa práve deje,“ ozrejmuje historik Zmátlo. „Mysleli si, že keď odstúpi Ústredný výbor KSČ a na slobodu prepustia politických väzňov vrátane Jána Čarnogurského, tak sa davy upokoja.“
Čiastočné ústupky už ale ľuďom nestačili. Presne týždeň po 17. novembri Milan Kňažko v televíznom Štúdiu dialóg prvýkrát vzniesol dve hlavné požiadavky – zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe KSČ a slobodné voľby. Predstavitelia VPN zároveň vyzvali k účasti na generálnom štrajku 27. novembra.
To sa už dejiny Nežnej revolúcie začali písať aj v Ružomberku.
A kde máte zástavu?
Ján Benčík v roku 1989 pracoval ako technik v montážnej spoločnosti. „Prvé správy o tom, že sa niečo deje, ma zastihli v maringotke v Hliníku nad Hronom. Keďže do Zvolena to bolo len tridsať kilometrov, zúčastnil som sa tam vysokoškolských mítingov. Krátko nato som prechádzal cez Nitru, tak som sa zastavil aj medzi študentmi vysokej školy poľnohospodárskej. Dokonca sa mi podarilo nadviazať priamy kontakt s Milanom Kňažkom či Mariánom Labudom,“ spomína Benčík v rozhovore pre Ružomberský magazín.
Domov do Ružomberka sa dostal v piatok 24. novembra. „Na rozdiel od väčších miest tu boli ešte len náznaky spoločenského pohybu. V ružomberských závodoch vznikali štrajkové výbory, vo výkladoch sa objavili prvé letáky,“ rozpamätúva sa Benčík.
Za predsedu štrajkového výboru v Bavlnárskych závodoch V. I. Lenina zvolili Juraja Ševčíka. V tom čase patrili bavlnárske závody medzi desať najväčších zamestnávateľov na Slovensku, pracovalo v nich vyše 5 000 zamestnancov. Železnou päsťou strany v podniku boli 300-členné ľudové milície, ktoré dozerali na poriadok aj v ďalších závodoch. Navyše, v kasárňach sa nachádzali tri tisícky sovietskych vojakov pripravených zasiahnuť.
„Vedenie strany zvolalo diskusné stretnutie do terajšej Auly Jána Pavla II. na Katolíckej univerzite. Chceli nás nejako uchlácholiť, ale celé sa to zvrtlo v ich neprospech. Bol som predtým v Bratislave na dvoch mítingoch, videl som, čo sa deje, tak som sa prihlásil o slovo a vzniesol som požiadavku vstúpiť do štrajku na podporu študentov a umelcov,“ opisuje zlomové momenty Ševčík.
„Podobne to prebiehalo na iných miestach. To, že sa robotníci, o ktorých sa dovtedy komunistický režim opieral, pridali na stranu demonštrantov, bolo pre úspech revolúcie rozhodujúce,“ hodnotí historik Zmátlo.
Predseda SNR Rudolf Schuster počas návštevy ružomberských papierní.
Generálny štrajk pripadol na pondelok. Presne na poludnie sa na dve hodiny život v krajine zastavil. Podľa odhadov sa do štrajku zapojila asi polovica obyvateľov ČSSR. K protestujúcim sa aspoň symbolicky pridali aj zamestnanci prevádzok, ktoré nemohli výrobu zastaviť.
Pred budovou Mestského národného výboru sa zhromaždilo do 10-tisíc Ružomberčanov. „Bál som sa tam ísť, no nie kvôli sebe, ale kvôli svojmu fotoaparátu. Už predtým sa mi párkrát stalo, že mi ho policajti vytrhli a vzali mi film. Preto som išiel bez fotoaparátu,“ zaspomínal si počas diskusie v Galérii Ľudovíta Fullu fotograf Polóni a vzápätí poďakoval vtedajšej fotografke Liptovského múzea Elene Klimešovej, že priebeh štrajku nafotila.
O prekvapivý moment sa postaral Ladislav Cserei, ktorý bol v tom čase riaditeľom múzea. Na diskusiu v galérii priniesol farebný 45-minútový videozáznam priebehu generálneho štrajku v Ružomberku, ktorý sám natočil. Vidieť na ňom davy valiace sa na námestie, prejavy rečníkov z balkóna dnešného mestského úradu, ale i bohatú snehovú nádielku.
„Časť demonštrantov začala vykrikovať, prečo na budove neveje československá zástava. Ktosi im z balkóna odpovedal, že zástavu má domovník, ale ten je na obede. Mladý robotník stojaci so zástavou vedľa mňa to nevydržal a rozbehol sa ku vchodu. Bez váhania som ho nasledoval. Nakoľko hlavné dvere do sály s balkónom boli zamknuté, prebehli sme k nemu cez kanceláriu predsedu MNV a niekoľko ďalších miestností. Sprevádzal nás udivený pohľad viacerých funkcionárov a úradníkov. Keď na balkóne konečne zaviala zástava, ozval sa veľký potlesk,“ opisuje Benčík.
Ešte v ten večer vznikol na chodbe chirurgie vo vojenskej nemocnice mestský koordinačný výbor VPN. Jeho členmi boli Š. Hasák, P. Brodňanský, F. Novajovský, A. Krakovský, M. Šrobár, D. Dobrodejová, G. Kysel, F. Baláž, J. Benčík, A. Weiss, S. Culka, B. Lengyel, J. Mišiak, P. Garaj, D. Midriak, J. Bobák, V. Struhár, D. Grom a M. Peťová.
VPN a KDH dostali vyše 60 percent
V januári 1990 Jána Benčíka zvolili za predsedu celomestskej organizácie VPN. „Sídlili sme v Robotníckom dome oproti hotelu Kultúra. Predtým tam sídlili komunisti. Časom sme sa dokonca ocitli v situácii, že v tej istej budove sídlilo VPN, komunisti, aj KDH,“ smeje sa Benčík.
Už vážnejšie ale dodáva, že komunisti, ktorí boli spočiatku strnulí a vystrašení, sa dokázali rýchlo otriasť a ísť ďalej. „Na rozdiel od ,vépénkárov´ poznali techniky moci a vedeli sa uchytiť aj v zmenených spoločenských podmienkach,“ hodnotí Benčík.
Návšteva prezidenta Václava Havla v Ružomberku v máji 1990.
V prvých slobodných voľbách, ktoré sa uskutočnili v júni 1990, sa VPN v Ružomberku skutočne darilo. Kým na celoslovenskej úrovni hnutie získalo necelých tridsať percent, v Ružomberku ho volilo takmer 39 % voličov. Nadpriemerný výsledok v meste dosiahlo aj KDH (22 %) a SNS (17 %). Naopak, postkomunisti z SDĽ dostali podpriemerných 12 % hlasov. Ale to je už iný príbeh – príbeh slobodnej ponovembrovej spoločnosti.
A čo na udalosti spred 30 rokoch hovoria samotní aktéri? Podľa Benčíka sme sa s bývalým režimom vysporiadali naozaj nežne. V duchu Dostojevského odkazu si každý zločin zaslúži trest, ktorý má nielen výchovný, ale aj očistný rozmer.
Spolu s ostatnými diskutujúcimi sa však na pôde Katolíckej univerzity sa zhodol, že v súčasnosti sa napriek mnohým problémom máme lepšie. „Len príliš frfleme a sami si tým škodíme,“ myslí si Juraj Ševčík.
No a s literárnym odkazom zhodnotil Nežnú revolúciu aj Fedor Polóni: „V 60. rokoch minulého storočia som čítal knihu Stefana Zweiga Hviezdne hodiny ľudstva. Som rád, že aj ja som jednu takú mohol zažiť.“
Článok vyšiel v novembrovom vydaní Ružomberského magazínu, ktorý je aktuálne v predaji vo všetkých novinových stánkoch.
Titulná fotografia – Počas generálneho štrajku 27. 11. 1989 sa pred budovou Mestského národného výboru zišlo do desaťtisíc ľudí. Autori fotografií v článku – Elena Klimešová a Fedor Polóni
