Papierenská tradícia pretrváva v Ružomberku už tri storočia. Viete, ako sa buničina menila na papier, kým sa prešlo na strojovú výrobu?
Vynález papiera, ktorého úlohu predtým spĺňali jaskynné steny, hlinené tabuľky, papyrusy či pergameny, sa oficiálne datuje od roku 105 nášho letopočtu.
„Spôsob jeho výroby vtedy opísal čínsky minister Tsai – lun,“ hovorí 70-ročný Juraj Tóth z Ludrovej, odborný garant tamojšieho múzea ručnej výroby papiera.
Život pán Juraja je s výrobou papiera spätý dlhé roky. Rodičia a neskôr aj on pracovali v ružomberských papierňach, bývali na Supre a ich susedom bol Viliam Decker starší, jeden z najväčších historikov ručného papiera na Slovensku. Práve on vzbudil v pánovi Jurajovi pozornosť o túto problematiku.
„Už pred dvadsiatimi rokmi sa mi podarilo zohnať všetko potrebné na zhotovenie ručného papiera, a tak som sa ho doma na dvore učil vyrábať,“ spomína si. Dnes sa o svoju záľubu delí s návštevníkmi ludrovského múzea, ktorému prispel mnohými exponátmi.
Po viac ako tisícročí na Slovensku
Vráťme sa však z dolného Liptova späť do Číny, odkiaľ si výrobné tajomstvo postupne razilo cestu do ostatných krajín sveta. V 12. storočí sa dostalo aj do Európy.
„Prvá zmienka o výrobe papiera na Slovensku siaha do roku 1530, keď levočský mešťan Konrád Sperrfogel vo svojich zápiskoch spomenul tamojšiu papiereň,“ premostí pán Juraj na slovenské reálie.
O levočskej papierni sa však veľa informácii nedochovalo. Inak je to v prípade papierne v Liptovskom Michale, za ktorej vznikom stáli mešťania z Nemeckej Ľupče. Založili ju okolo roku 1600 na brehu riečky Ľupčianky, pravdepodobne na vŕšku zvanom Ďúr, kde sa toho času nachádzali aj šibenice.
„Vyrábal sa tu veľmi kvalitný papier, používali ho aj mnísi v Kláštore pod Znievom,“ vyzdvihuje prácu šikovných dolnoliptovských remeselníkov.
Po vyše dvesto rokoch síce liptovskomichalská papiereň prešla modernizáciou, no v roku 1882 zanikla. Dôvody boli prosté – ručnú výrobu postupne vystriedala strojná.
V našich končinách samozrejme nešlo o jedinú papiereň. V ružomberskom Bielom Potoku vznikla takáto výroba okolo roku 1715. „V Jaziercach pri vstupe do Hlbokej doliny môžeme stále vidieť jej rozvaliny,“ upozorňuje pán Juraj.
Aj túto papiereň časom postihol zánik, no neďaleko od nej sa rozbehla strojná výroba drevoviny a lepenky. „Pokračovalo to závodom Solo, potom vznikla Supra a dnes tu máme Mondi SCP. Papier sa v našom regióne vyrába nepretržite už tri storočia,“ uzatvára pán Juraj historické okienko.
Od drevenej plastiky s dôležitými dejinnými medzníkmi, ktorú ludrovskému múzeu venovalo Mondi SCP, sa premiestňujeme k náradiu slúžiacemu na ručnú výrobu papiera.
Od handier k papieru
Keďže pri zhotovení papiera zastávala dôležitú úlohu voda, papierne zväčša vyrastali pri vodných tokoch, kde postavili vodné koleso, ktoré poháňalo ostatné zariadenia.
Hlavnými surovinami boli staré konopné, ľanové a zriedka bavlnené látky. Na Slovensku ich zbierali takzvaní handrári.
Potrhané tkaniny sa potom hodili do veľkej jamy, v ktorej bolo vápno. Strávili v nej dva až tri mesiace, kým nezačali prehnívať.
„Podľa zápachu už každý papiernik vedel, či môže prejsť k ďalšiemu výrobnému kroku. Ak usúdil, že áno, handry sa premyli čistou vodou, potom sa dali do takzvaných stúp, teda drevených kladív, ktoré poháňalo vodné koleso. Tie handry rozbili na drobné vlákenká,“ hovorí Juraj Tóth s tým, že do konca 18. storočia sa síce papier vyrábal iba ručne, no niektoré postupy boli už v tej dobe mechanizované. Na rozvláknenie sa zvykli využívať aj holendre.
Potom prišiel na rad ďalší odborný posudok. Papiernik vzal zmes do ruky a keď videl, že handry sú dostatočne rozvláknené, opäť ich premyl vodou a preložil ich do drevených kadí, kde ich čakal ďalší kúpeľ.
Keď mala masa prijateľnú konzistenciu, vzal sitá v drevených rámikoch, do ktorých nabral tenkú vrstvu pripravenej zmesi. Práve táto práca sa vykonávala výlučne ručne.
Mokrý papier následne preložil medzi filce a všetko vložil do lisu, pomocou ktorého vytlačil prebytočnú vodu.
Zámožnejší a vážení
Na sitách si papiernici vytvárali drôtikom svoje znaky, vďaka ktorým vznikla na výslednom produkte takzvaná priesvitka. „Keď papierovinu naberiete do rámika, na drôtenom znaku zostane menej látky ako na zbytku sita,“ ukazuje pán Juraj.
Potom sa začne prehrabávať vo veľkej kope už hotových papierov, ktoré vytváral s detskými návštevníkmi múzea na nedávnych tvorivých dielňach. Jeden vytiahne a podvihne do svetla. V strede je zreteľne vidieť vodoznak s ludrovským kostolíkom.
Po vylisovaní prichádza na rad sušenie. „Kedysi sa papiere nechali schnúť na špagátoch, ja ich však suším na filci, pretože tak zostanú pekne rovné. Keď svieti slnko, vytiahnem ich von a do dvoch hodín sú suché. V miestnosti to trvá o čosi dlhšie,“ prezrádza pán Juraj.
Ďalším krokom bolo glejenie, ktorým sa znížila savosť papiera, vďaka čomu sa naň dalo dobre písať. Kedysi sa na to používala živica alebo glej z kostí. Celkom na záver vyleštili papier achátom.
„Ručná výroba trvala veľmi dlho, a tak sa papiere nepredávali za lacný peniaz. Papiernici boli poväčšine bohatší než bežní ľudia a ich povolanie malo náležitú vážnosť,“ uzatvára pán Juraj.
Titulná fotografia: Juraj Tóth pred plastikou zachytávajúcou dôležité medzníky v histórii výroby papiera. Foto – autorka
