Práve on ako významnejší predstaviteľ ekologického hnutia z amerického štátu Washington došiel do Ružomberka na prvý organizovaný Deň zeme. Ten, ako zhromaždenie občanov organizovalo vo veľkej zasadačke Mestského úradu v odpoludňajších hodinách 22. apríla 1991 vtedajšie vedenie mesta.
V dvadsaťdeväťročnom retre už len jedna udalosť na ktorú si môžu spomenúť hlavne tí, ktorým na životnom prostredí mesta záležalo najviac. Po rokoch v nešťastnej dobe koronavírusu a pandémie registrovanej ako Covid 19, na ktorý už nezabudnú ani súčasné najmladšie generácie, vraciam sa k môjmu tlačovému príspevku z Ružomberského hlasu z nadpisom „Poučné americké know – how“.
Prvýkrát v histórii (keď dátum narodenia ruského vodcu proletárskej revolúcie V. I. Lenina-Uljanova odišiel do šuplíka zabudnutia) sa zhostil aj Ružomberok takejto role. Vďaka vtedajším protagonistom (J. Helko , R. Kendera , J. Zuskin, P. Múdry a M. Matis) uskutočniť stretnutie s hosťom zo zahraničia, kde boli pozvaní okrem zástupcov podnikov aj riaditelia škôl, môžeme dnes hovoriť o prvých mestských ekologických lastovičkách.
Veľká zasadačka síce vo švoch nepraskala, čo mi povedal po 80 minútovom stretnutí Richard Bushnell pre vec zapálený americký ekológ dôvetkom „vacant meeting hall“, ale akokoľvek s jeho návrhmi ako to robia ľudia za veľkou mlákou to bolo užitočné stretnutie. (Zo stretnutia sa zachovali odbornejšie písomné záznamy, R. Kendera a ornitológ M. Saniga)
Ľudovít Horváth, toho času ešte jeden z najstarších ružomberských skautov po dobe domorodcom známych únikov metylmerkaptanov z októbra r. 1988 z papierní a celulózky SCP vystúpil v občianskej diskusii. V jeho plamennej reči poukázal na špinavé a ošarpané ulice, ktoré nemôžu lákať domáci ale ani zahraničný turistický ruch ktorý mestu veľmi chýba. Na očakávané stretnutie bol zrejme vtedy pripravený a motivovaný viac než ostatní zúčastnení. So sebou si priniesol fotografickú dokumentáciu, aby súčasný stav niektorých neutešených ulíc a častí mesta ukázal prítomnej verejnosti. V závere povedal: … „mesto nemôže zbohatnúť len z bavlny a papiera ale aj z atraktívnosti prostredia, ktoré pritiahne turistu a tým bude napĺňať i pokladnicu“ … (pozn. o Ľ. Horváthovi aj blog z 3. 6. 2019 – List oddaného Ružomberčana …)
V čase písania tohto blogu je 29 rokov po prvom akomsi „Ružomberok nahlas“ a nesluší vracať sa späť, aj keď marginálna recidíva občas schladí ekologickejšie úspešnejšie roky po časoch neexistujúcej textilky a prosperujúceho papierenského monopolu Mondi. V jej tieni po úniku zapáchajúcich plynov do ovzdušia v januári 2019, zostáva napríklad neskutočne skutočný generálny nepodarok odovzdanej práce hrboľatého asfaltu na ulici Plavisko, ktorý by kedysi za Legerského, Brtoša či Vályho majstri asfaltéri nemohli odovzdať do užívania. Sľúbená oprava na náklady zhotoviteľa sa zatiaľ nekoná. Snáď po Covide 19? Zostanú im ešte peniaze na predtým neplánovanú reklamáciu? Fischerova „Poľná For ever“ z posledných vydaní Spoločníkov – ulica s rozbitou vozovkou sa stala živým a často pertraktovaným mementom pre šoférov.
A po rokoch tu máme zas to, čo sme mali aj predtým. Veď prach, zapáchajúce plyny a dymiace komíny rodinných domov tu boli desiatky rokov. Prachu je viac, hlavnou dopravnou tepnou mesta prejde denne aj 25-tisíc áut a kamiónov. Mesto tlačené občianskymi ekologickými iniciatívami a združeniami vytvorilo „ad hoc“ komisiu pre prach a zápach.
Je jar 2020, no už viac ako dvojročný, síce o 10 metrov kratší skoagulovaný ostrov do okolia vyprášovaného prachu na vyznačených trojuholníkových pásoch pred semaformi Kauflandu naďalej čaká na jeho likvidáciu.
Akosi sa k nemu komisia pre prach a zápach nehlási. Miestna štátna správa tvrdí, že nie je na jej území, ale na území Slovenskej správy ciest. Žeby tam na Mestskom či na Okresnom úrade nemali telefónne čísla na SCC? Asi nie. A tak Ružomberčania dýchajme naďalej ten ostrovný prach spod brzdiacich pneumatík ťažkotonážnych (a aj drevom) naložených nákladiakov smerujúcich kdesi na križovatku k Mondi. Je tu aj už piaty rok zabudnutý zablatený chodník na Považskej ulici popri plote starej štátnej nemocnice, ktorý je prekážkovou dráhou pre chodca.
Na Deň zeme teda dobré a aj horšie správy. Každopádne však správy omnoho pozitívnejšie, než bývali predtým. Ružomberok s „levelom“ pre ekológiu a životné prostredie vyšším a prísnejším (keď aj psích exkrementov po okolitých trávnikoch a parkoch je omnoho menej ako v roku 1996. S cigaretovými ohorkami a prilepenými žuvačkami asi tak v indexe 75) však zaznamenal posun vpred.
Očividne to už nie je ten vyšednutejší a v stenách vtedajšej Makovického ulice (dnes Podhory) ošarpanejší Ružomberok, ktorý vítal pred 29. rokmi primátorom Juliánom Helkom Američana Richarda Bushnella. Ten určite, ak si naše mesto pozrel predtým dôkladnejšie, by hádam po 30 rokoch povedal – „You made a progress”.
Nakoniec, nie je to na Richardovi Bushnellovi, ale na nás. Nech to posúdi sám občan, ktorý v meste pod Čebraťom, Ostrým, Tlstou horou či Sidorovom žije a dýcha.
