V päťdesiattisícovej baníckej Prievidzi si človek z dolného Liptova uvedomí, že ružomberský katolícky kostol sv. Ondreja nemá určite nič spoločné s prievidzskými piaristami, (aj keď v Ružomberku leží na Námestí Andreja Hlinku) no na prievidzskej ulici Andreja Hlinku nemôže v tichej dopoludňajšej nedeli prejsť Piaristickým námestím bez toho, aby si nevšimol kostol Najsvätejšej Trojice.
Ostatná júnová nedeľa, keď ráno už v bezoblačnej Prievidzi poriadne pražilo, priam ponúkala cudziemu pocestnému vojsť do božieho stánku, trochu sa v jeho masívnych múroch schladiť, a tak aj so štipkou zvedavosti Liptáka vypočuť si kázeň a vytrvať tak, v cudzom meste do konca sv. omše.
Katolícky kostol, ktorý Prievidžania zvyknú nazývať ako piaristický, sa už pred pol desiatou začal hustejšie zaplňovať. Na žiariacom slnku postávali pred jeho vchodom hlúčiky ľudí s kvetmi. Mladí i starší občania, a tí, ktorí sa chceli na niečom dohodnúť, či dať bohoslužbe iný, než bežný priebeh.
Ich vonkajšiu diskusiu už nebolo možné vnímať cudzím uchom, čas 9:30 sa blížil, a tak nútil skôr ešte pred omšou prezrieť si tento skutočný skvost architektúry a pamiatky s klenutou kupolou a ornamentalikou. Barokový štýl s pilastrami, bočnými kaplnkami, sochami, nástennými maľbami maliarov Schmidta a Boropského, (čo v svojom meste nevidíte, lebo každý kostol je iný aj s inou architektúrou či vnútorným vybavením a stavbou) nabádal prečítať si pár riadkov o jeho existencii. Ľahko sa zapamätá číslo 1666, kedy sa vraj začal stavať ako jednoloďový, aby bol dokončený v roku 1753.
Aj keď sa katolícke bohoslužby z pohľadu náboženského laika zdajú byť v slovenských kostoloch podobné, tá jedna dopoludňajšia, prievidzská bola v posledný deň júna trochu iná.
Dojemnejšia a významnejšia o to viac, že na ňu prišla trinástka verných žiakov a žiačok deviateho ročníka z Piaristickej spojenej školy Františka Hanáka. Deviataci sediaci v prvých radoch kostola, (ktorí sa o dva mesiace rozlezú na iné stredné školy a gymnáziá, či po ich ďalšom študentskom pôsobení na Slovensku) sa prišli rozlúčiť s kňazom, a súčasne i s bývalým učiteľom Marekom Kotrasom, ktorý ich vyučoval predmet slovenský jazyk a náboženstvo.
Ich učiteľ a kňaz, ktorého mali žiaci zo základky piaristov veľmi radi odchádza na svoje ďalšie pôsobisko do Nitry, tak ako to povedal počas bohoslužby. Za jeho kňazské služby prišlo poďakovanie od cirkevnej obce, rodičov spolužiakov a rovnako i starších ľudí farnosti. A medzi mnohými bolo vidieť aj zavlhčené oči veriacich Prievidžanov.
Také bolo teda prievidzské piaristické nedeľné odpoludnie, to po omši pokračovalo ešte nejaký čas v sakristii so žiakmi a tými, ktorí sa na záver stretnutia prišli porozprávať, poďakovať a popriať všetko najlepšie ich učiteľovi a kňazovi.
