Mladí do triadsiatky sklamali. A prečo je tomu tak…
Ťažko posudzovať a dať si otázku prečo, keď sa tak už viackrát stalo, bez ohľadu na to, či ide o parlamentné, regionálne, komunálne a iné voľby. A ani nehovoriac o slovenských referendách alebo voľbách do európskeho parlamentu. A tu aj starší sklamali, keď k urnám nedošli.
Mečiarom iniciované neplatné novembrové referendum z roku 2000 bolo akousi otrávenou višňou na horkej torte vtedajšieho HZDS a SNS.
Nechcem tu obhajovať generáciu, ktorá často sedí pri internetoch, laptopoch, mobiloch alebo niekde na alkoholovej či disko párty. Nie všetci z nich sú rovnakí, zmenila ich neistá doba v ktorej žijú, majetkové a sociálne pomery rodín kde vyrástli. Mnohí cítia, že sa po ich zakrúžkovaných kandidátoch usmievajúcich sa na bilbordoch alebo plagátovacích priestoroch len veľmi málo zmení. Bolo by vhodné raz prevetrať voličské zoznamy, mená a priezviská tých mladých, čo do volebných okrskov v sobotu 10. novembra nedorazili. Nešlo by tu o žiadnu eštébacku nadprácu, keď sa voľakedy nakuklo do voličských zoznamov, ak bolo treba nejakého disidenta, či režimu nepohodlného človeka zdiskreditovať, a dať mu jeho volebnú neprítomnosť poriadne pocítiť aj materiálne. Vďaka Bohu, že tá doba už neexistuje.
Podaktorí nevedia poriadne, kde je ich domov. Tým pendlujúcim za prácou desiatky či stovky kilometrov sa nechce prísť na otočku, odvoliť, a zase o deň neskôr myslieť na to, ako byť napozajtre načas u svojho zamestnávateľa. A cesta domov a z domu niečo stojí. Napokon, možní primátori a poslanci ich neoslovili, pretože ich nepoznajú, keď v meste s trvalým pobytom Ružomberčanov nežijú a ich volebné programy nečítajú. Ďalší z nich majú existenčné problémy v malom meste, kde je ťažké zamestnať sa, dobre zarobiť, dostať deti do jaslí či materskej školy a nechodiť často na ÚPSVaR. Určite, že i takáto vzorka mladých občanov mesta existuje.
A nemožno ani povedať, že aj tým starším už v meste zabývaným s vlastnou strechou nad hlavou, akou-takou existenciou a sociálnou istotou sa k posledným voľbám chcelo. Malý rozdiel 2,3 percenta oproti tým z roku 2014 znamená, že len približných 290 ľudí prišlo viac k ôsmim pozamatovým mestským komunálkam. Niektorým mladým po dvadsiatke veku možno pochopiteľne vyčítať ich nevšímavosť k spoločenskému, kultúrnemu, hospodárskemu, športovému a politickému dianiu v meste, a nemožno ich v ničom ospravedlňovať. Asi nenašli v sebe štipku nadšenia, silu a vlastnú snahu premôcť sa z letargie, nájsť presne špecifikovaný úmysel a svoje navrhnuté riešenie niečo v meste zmeniť. Ovplyvniť jeho monotónny každodenný chod, poukázať na záporné stránky, zareptať si vo vlastnej apatii. A tak sa utiahli do ústrania, do bezváhového stavu nič si nevšímať a nehľadať mestské svetlejšie vzory, s ktorými by sa mohli pre niečo zapáliť a zabojovať.
V ostatných týždňoch ste v meste za Váhom a za Revúcou mohli toho na primátorov a poslancov počuť dosť. Na jeho malom obdĺžniku a na priemyselnejšej osi západ – východ sa ľudia dobre poznajú, a tak zo známostí a rečí hrozili pre niektorých isté nebezpečia. A vôbec, tu nejde o to, či sú pravdivé alebo nepravdivé. A v tomto meste je to tak. Jeden vraj skupuje pôdu, má frajerky, za iným je Penta, iný je zas bývalý komanč a stále nemá dosť.
A sme v dobe ružomberskej, v dobe, ktorá pod Čebrať roku 18-steho priniesla masmediálny nadregionálny boom, rozvoj techniky, informatiky, minimálne 60 percentný súkromný podiel webu, MTR, sociálnych sietí, paparatzizmu, a v ňom, bohužiaľ, aj neokrôchaný a neetický predvolebný tradičný hyenistický éterový a webový ružomberský smog.
Nakoniec, nie je sa čomu diviť, ak sa mladým vytýka ich neprítomnosť na komunálnych voľbách. Na vyššej a v úvodzovkách na súčasnej republikovej úrovni pravdepodobne neexistuje príklad svetlého vzoru, a nejakej významnejšej slovenskej osobnosti. Stačí malý encyklopedický prierez nedávnych udalostí skutkov niektorých slovenských politikov (ktoré sa stali), vládnych činiteľov a ministrov. Rovnako aj dlhodobejšia porevolučná minulosť rozkrádania a sprenevery štátneho majetku, iných kriminálnych činov, dátumovo spochybňovaných podpisov na zmenkách a toho, čo počúva úplne obyčajný občan z médií každý boží deň, môže v konečnom dôsledku spôsobiť stav apatie obyvateľstva nechodiť k volebným aktom.
Na Slovensku, ako sa medzi ľuďmi hovorí, že každý má niečo za ušami. Neraz sme počuli, že premiér býva v byte daňového podvodníka, rovnako ako i prezident, ktorý spáchal daňové podvody a nedovoleným spôsobom si financoval svoju predvolebnú kampaň, o tom, že súdy a orgány činné v trestnom konaní nefungujú tak ako by mali a najnovšie i správy o plagiátorstve a kompiláte rigoróznej práce právnika a súčasného predsedu NR SR. A to ešte nehovoríme o etike, slušnosti správaní, osočovaní sa a vo všeobecnosti vyjadrovaní sa politikov. (Kedysi jeden ružomberský lekár odslúživší si 5 rokov v Afganistane vo svojej publikácii Pamäti z roku 2011 napísal: „Beda tomu národu, ktorému budú vládnuť právnici“). Nuž, akýže príklad pre mladých a tých, čo opustili prednedávnom stredné školy a zrazu dostali do vienka demokracie volebné právo. Právo voliť a aj nevoliť, keď zúčastniť sa na voľbách, ale nie je povinnosťou. Ktovie, aké by boli výsledky účasti mladších vekových skupín, keby bolo dovolené voliť cez internet.
No a toto a všetky spomínané okolnosti môžu byť príčinou toho, prečo mladí k urnám v posledných voľbách neprišli. Ale ak naďalej budú žiť v tom, že ich hlasy nie sú potrebné, a že sa nič na vývoji a smerovaní spoločnosti nezmení, a nikto zo starších „štátotvorne a štátoprávne najmúdrejších“ im to z mozgu nevygumuje, potom to bude občianskou katastrofou. Tak isto ako citát niekdajšieho predsedu parlamentu – „Vyhraj voľby a môžeš všetko“.
Sedemdesiate a osemdesiate roky bývalého Československa sa zrejme už nikdy nevrátia. Vtedy sa k voľbám muselo, rovnako ako inde v niektorých tzv. ľudových demokraciách a štátoch s totalitným režimom. Účasť s číslom nad 98 percentami bývala bežným oznamom prvých rozhlasových a televíznych správ. Takýto výsledok je už minulosťou. Dnes je nedosiahnuteľný. Nereálne a neplniteľné, rovnako ako keby sme zrazu chceli naplniť volebné okrsky aspoň na 70 percent zapísanými voličmi vo veku od 18 do 30 rokov. Zrkadlove s obráteným obrazom to isté, ako keby sme v súčasnom Ružomberku po 40 rokoch zatúžili obnoviť vtedajšie korzo, po ktorom sa prechádzali po večeroch desiatky a možno aj stovky študentov a mladých občanov bývalého 24 tisícového mesta. Skutky sa už stali, no zázraky sa nedejú.
