Sú trápením pre ľudí so zníženou pohyblivosťou. Niektoré peróny či nástupištia slovenských železničných staníc by potrebovali rekonštrukciu. A taký program ŽSR existuje do roku 2020.
Vráťme sa však medzi domáce koľajnice na najznámejšej trati Bratislava – Košice a Košice – Bratislava. Ružomberok v nich so železničnou stanicou zaznamenal istý pokrok, nehľadiac na dlhé roky dozadu, keď provinčné mesto jeho typu sa dlhšie nehýbalo z miesta.
Železničná stanica Ružomberok (aj keď je na území obce Likavka) už odstránila to jedno veľké písmeno názvu stanice, čo v nedávnej minulosti prechádzalo cez okno v jej vyšších vežových poschodiach. Tento dlhoročný optický defekt je už minulosťou, budova dostala nový vonkajší a vnútorný fasádový šat, zaviedla technicko-informačné novinky idúce s progresom času a iné zlepšenia. S istou dávkou úspechu poradiť si i s bezdomovcami presvedčila cestujúcu verejnosť, že sa po nociach na stanici za Váhom báť už nemusí.
V čakárňach slovenských železničných staníc pasažieri nepospávajú a nevysedávajú tak dlho, ako tí na ďalekom východe planéty. Ich hlavným zámerom je vstúpiť do stanice, počkať nejaké tie minúty na príchod vlaku ku perónu, vystúpať po schodoch pristaveného vagóna so svojou batožinou, zaujať miesto na sedenie a pohodlne cestovať.
Nič viac a nič menej v čase horiacich vlakov, tak, ako sa im to zavše posmešne v denných médiách zvykne pripomenúť v období, keď na Slovensku ich niektorí majú ako Ficov sociálny balíček zadarmo.
V Ružomberku, a nielen v ňom, lebo aj do Ružomberka cestuje mnoho ľudí s chorobami kĺbov a zníženou pohyblivosťou, by malo byť signálkou pozrieť sa po čase i na nástupištia.
Ak vlak a vagón zastane a jeho dvere sa nájdu v priehlbine medzi perónom, potom nastane dilema pre tých, ktorí z neho vychádzajú s barlami. A vystúpiť či nastúpiť do neho s kuframi, keď výpravca vlaku s palacinkárom netrpezlivo pozerá na hodinky (lebo vlak mešká) je problémom aj pre tých zdravších a mladších a o dve triedy mobilnejších cestujúcich.
Občan má právo komfortne cestovať a slušne do dverí vozňa vlaku nastupovať či z neho vystupovať. Mnohí (ak ešte cestujúci aj s pokročilou osteoporózou) sa i v existencii nástupných plošín pre vozičkárov k takýmto aktom nepodrobia. Pre nich je to značný fyzický výkon, nápor na horné končatiny, uchopenie držiaka dverí a vzoprenia sa tela s prehupnutím sa na podlahu vagóna.
Ružomberok (nevdojak ešte stále mesto od macochy) – mesto významnej polohy a križovatky ciest, hovoriace si mesto turizmu, nie je Žilina, Poprad, Trenčín, Košice či Bratislava. V tomto smere tu bude treba ešte veľa urobiť a načakať sa, kým sa nástupištia zdvihnú o nejaké centimetre. Bude to chcieť zase peniaze, silnejšie hlasy zo samosprávy dolného Liptova, mocné a široké ružomberské lakte zabojovať v žilinskej VÚC-ke, či na najvyšších postoch ŽSR a príslušného ministerstva dopravy.
Kto sa na to z Ružomberka a jeho okolia podujme, zastane sa stoviek ľudí so zníženou pohyblivosťou, a inak pohybovo hendikepovaných osôb?
Aj oni by si zaslúžili nástupište vyššie o dve desiatky centimetrov, tak ako to majú inde. Každý centimeter im pomôže a uľahčí nástup a výstup z vozňa vlaku.
Nástupištiam v Európe a inde vo svete vládnu isté železničné pomery a normy vzťahujúce sa na prepravu osôb. Tie sa týkajú aj výšky hrán nástupišťa. Štandardne má byť hrana nástupišťa vo výške 550 milimetrov od temena koľajnice. A v Ružomberku tak tomu nie je. Chýba tu dobrých 20 cm. A práve tých dvadsať zvýšených centimetrov, ktoré by mnohým nastupujúcim či vystupujúcim uľahčilo ich telu a zaručilo bezpečnejší dotyk nôh s perónom a vozňom vlaku.
Ozvime sa a ani na železnici nenechajme mesto napospas neriadenému osudu, osudu podobnému, čo nás už na Slovenku (po)stihol s diaľnicami, ktoré mali byť podľa bývalých vyhlásení ministrov vládnucich strán postavené najneskôr do roku 2012.
