Ružomberský pranier

Ružomberok už v 14. storočí získal, spolu s mestskými výsadami, aj súdnu právomoc nad svojimi obyvateľmi. Mestský súd mohol dokonca vynášať aj tresty smrti. Tie boli však zriedkavé. Omnoho častejšie sa objavovali telesné tresty, ako palicovanie alebo korbáčovanie, prípadne potupné tresty.

Tresty na cti, teda potupné tresty, boli udeľované za menšie previnenia. Pozostávali väčšinou vo vystavení odsúdenca na verejnom mieste, kde musel strpieť hanbu a zároveň aj hnev okoloidúcich ľudí, ktorý sa mohol prejaviť vo forme urážok, ale aj fyzických útokov.

Pranierovanie

Pre takéto vystavovanie previnilca na ulici alebo námestí sa zaužíval pojem pranierovanie. Ten vychádza zo slova pranier (z nemeckého Pranger), čo bol zväčša kamenný, murovaný alebo drevený stĺp, ku ktorému bývali odsúdenci pripútaní. Mohli byť aj rôzne označení, aby bolo okoloidúcim jasné, za aký zločin sú potrestaní.

Pri pranieri sa však nevykonávali len potupné tresty. Z dokumentov vieme, že pri nich boli vykonávané aj telesné tresty. Okrem toho, ak sa v meste nenachádzalo stínadlo, čiže lokalita, pri ktorej sa bežne vykonávala poprava sťatím mečom, mohol sa tento trest vykonať aj na námestí pri pranieri.

Pranier bol už zo svojej podstaty spojený s nečestnosťou, preto sa počestní ľudia vyhýbali akémukoľvek kontaktu s ním. Trest pri pranieri mal negatívny dopad na česť odsúdenca, čo bol zásadnejší postih, ako by sa dnes mohlo zdať. Nečestný človek bol vylúčený z počestnej spoločnosti. Ostatní mešťania sa mu mali vyhýbať, čím sa mohli popretŕhať nie len sociálne, ale aj obchodné väzby. Stratil tiež možnosť dobrého sobáša. V prípade remeselníkov či obchodníkov mohol takto potrestaný človek ľahko prísť o svojich zákazníkov alebo miesto v cechu.

Aj pri samotnej stavbe pranierov sa prihliadalo na to, aby na nikoho nepadla väčšia miera nečestnosti. V mestách bolo teda zaužívané, že ich výstavby sa museli zúčastniť príslušníci všetkých cechov.

Nečestné miesto v Ružomberku

Z archívnych prameňov máme doložených niekoľko pranierov v mestách a mestečkách Liptovskej stolice. Jediný dodnes stojaci sa nachádza v obci Liptovský Trnovec. Je murovaný, valcovitého tvaru, ukončený šindľovou striežkou. Upevnené sú na ňom okovy a v hornej časti aj ruka s mečom – symbol práva. Ďalšie stáli na námestí v Liptovskom Mikuláši a na námestí v Partizánskej Ľupči. Dokonca aj z Boce sa zachovala správa o akomsi stĺpe, pri ktorom miestni obyvatelia potrestali dve ženy. No a samozrejme, stál pranier v minulosti aj v meste Ružomberok.

Ružomberský pranier, podobne ako všetky ostatné z územia Liptova, sa nachádzal na mimoriadne exponovanom mieste, na ktorom mohol odsúdenca každý vidieť – na námestí. Bolo to nie len duchovné centrum mesta, ale zároveň mimoriadne frekventovaný uzol, keďže v jeho blízkosti sa nachádzal farský Kostol sv. Ondreja, ako aj mestská radnica. Okrem toho sa na námestí organizovali týždenné trhy a výročné jarmoky.

Pokiaľ ide o konštrukciu ružomberského praniera, údajne išlo o kamenný stĺp, ku ktorému boli pripevnené okovy na ruky, nohy a krk. Podobne, ako v prípade toho trnoveckého, aj jeho súčasťou bola ruka držiaca meč. Bohužiaľ, nepoznáme žiadnu fotografiu alebo kresbu, na ktorej by bol zachytený, preto si jeho presný tvar môžeme len predstavovať. Rovnako nepoznáme ani jeho bližšiu polohu v rámci námestia, ako ani približnú dobu vzniku. V súdnych písomnostiach sa nám však objavuje, napríklad v 18. storočí.

V osvietenskom 18. storočí sa však začalo od budovania pranierov ustupovať a v mestách sa začali búrať. V mnohých sídlach vyrástli na ich mieste mariánske stĺpy. Či sa tak stalo aj v prípade Ružomberka, nevedno. Vieme len, že miestny pranier bol zbúraný koncom 19. storočia.

So zlodejom na pranier

Súdne písomnosti mesta Ružomberok nám približujú niekoľko udalostí, pri ktorých bol pranier využitý. Jeho použitie je napríklad doložené v prípade z roku 1748. Dňa 10. júna toho roku stálo pred ružomberským súdom niekoľko ľudí, ktorí boli zapletení do krádeže peňazí. Tej sa dopustil istý Ján Pažítka spolu s Jánom Čilekom. Dňa 27. apríla 1748 zobrali sekery a násilím vylomili dvere na sypárni Samuela Mojša v Ludrovej, ktorá bola takzvanou ulicou, čiže mestskou časťou Ružomberka. Našli v nej truhlicu, z ktorej ukradli až 620 zlatých. Išlo o skutočne veľkú sumu. Však ročný plat podžupana, čiže jedného z najvyššie postavených liptovských stoličných úradníkov, bol v tom čase len 320 zlatých. Zlodeji si lup medzi sebou rozdelili.

Ukradnuté peniaze si ale neužívali dlho. Pažítka ich z časti rozdal príbuzným a zvyšok ukryl u Jána Kmotríka. Ten časť z nich, spolu aj so svojou ženou Zuzanou, zakopal v hrnci za posteľou a druhú časť odložil na povalu svojho domu. Nevedno ako, ale do niekoľkých týždňov boli odhalení a zatknutí. Zaujímavé je, že do väzenia sa nedostali len Pažítka a Čilek, ale aj manželia Kmotríkovci a Pažítkov brat Michal.

Vyšetrovanie prebiehalo prehliadkou príbytkov obvinených a ich výsluchom. Ján Pažítka bol dokonca pri vypočúvaní mučený, počas čoho sa k činu priznal. Bez mučenia sa priznali aj ostatní vyšetrovaní, a tak mohol súd nad nimi vyniesť rozsudok.

Ján Čilek, ako iniciátor krádeže a zároveň aj jej hlavný realizátor, bol odsúdený na trest smrti obesením. Zuzana Kmotríková a Michal Pažítka, za to, že nenahlásili krádež a pomáhali ukrývať ukradnuté peniaze, boli odsúdení na telesný trest. Kmotríková dostala 30 úderov korbáčom a Michal Pažítka 30 úderov palicou. Trest vykonal mestský hajdúch.

Iný trest si vypočuli Ján Čilek a Ján Kmotrík. A tu sa dostávame k ružomberskému pranieru. Za napomáhanie pri krádeži a ukrývanie peňazí boli obidvaja odsúdení na vyhnanie z chotára a mesta Ružomberok. Tomu malo predchádzať vyšibanie pri pranieri, ktoré mal vykonať kat. Prítomnosť kata pri výkone tohto trestu mala ešte znásobiť jeho potupnosť. Obidvaja sa už do mesta nesmeli nikdy viac vrátiť. Ak by tak urobili, boli by opäť potrestaní fyzickým trestom a vyhnaní. Rozsudok bol vykonaný na druhý deň po jeho vyhlásení.

Nečestné ženy

V mnohých rozsudkoch sa pranier síce nespomína, jeho použitie je ale pravdepodobné. Je to tak najmä pri trestaní tzv. mravnostných trestných činov, čiže skutkov ako smilstvo, cudzoložstvo či prostitúcia. Zaujímavé je, že za tieto delikty boli vo veľkej miere potrestané len ženy, aj keď na ich vykonanie treba, prirodzene, dvoch. Dobová mienka totiž pripisovala ženám nestálu a ľahkomyseľnú povahu, takže mohli byť jednoduchšie ovplyvnené zlým duchom. Zároveň ženská česť bola v minulosti takmer výlučne spájaná s ich sexualitou.

To, že tieto skutky boli bežné aj v Ružomberku, nám dokazuje aj zápis z mestskej knihy z roku 1735. Za cudzoložstvo, teda mimomanželský pohlavný styk, bola vtedy súdená Katarína Bohúňová, ktorá z takéhoto vzťahu porodila aj dieťa. V samotnom rozsudku sa píše, že cudzoložstva sa dopustila aj napriek „častému očitému videniu trestania v tomto meste takýchto priestupníkov a priestupníc“. Súd jej vymeral 32 úderov korbáčom od mestských hajdúchov, ktoré mala zniesť na ružomberskom námestí. Je možné, že aj tento trest bol vykonaný pri pranieri.

V dnešnej dobe už praniere nie sú potrebné. Od konca 18. storočia, kedy dochádzalo k humanizácii a modernizácii aj uhorského súdnictva, boli potupné tresty čoraz viac na ústupe. Namiesto nich sa presadzovali najmä telesné tresty alebo uväznenie previnilca. Ľudia si dnes však vytvárajú svoje vlastné praniere, tentoraz virtuálne, v podobe príspevkov na sociálnych sieťach. Ale to už je iná téma.

Miroslav Nemec

Liptovské múzeum

Článok bol pôvodne publikovaný v júnovom čísle RK Magazínu.