Nebudem však písať o jej manželovi, ale o jej bratovi Vladimírovi a synovcovi Igorovi. Teda o dvoch najvýznamnejších členoch rodiny (ak opomeniem jej manžela Jozefa, či syna Ivana), ktorí držali v rukách rodinný podnik – Slovenskú banku.
Znovu si pomôžem dosiaľ neprekonanou monografiu o tomto slávnom ružomberskom rode od Zdenka Ďurišku – Medzi mlynmi a bankami. Dejiny rodu Makovickovcov (2007), ale sám sa zameriam viac na okolnosti, „vďaka ktorým“ prišli ružomberskí Makovickí o všetko. Je to príbeh, ktorý má dlhú históriu, ale aby som to skrátil, načrel by som v nej a začal až v roku 1862, teda do roku narodenia Vladimíra (Ondreja) Makovického.
Vladimír Ondrej Makovický – patrón rodinného podniku
Budúci riaditeľ rodinného podniku sa narodil Petrovi a Hanne Makovickým 26. apríla toho roku. Vladimír navštevoval katolícku ľudovú školu v Ružomberku a neskôr prešiel na evanjelické gymnázium do Martina, kde našiel rodinné zázemie u otcovej sestry Júlie (Ďuriška, s. 130 – 131). Vo vzdelávaní pokračoval na gymnáziách v Berehove a v Ružomberku. Kumšt a začínajúcu prax obchodníka nadobudol pri študijnom pobyte v Hamburgu. Konečne, po všetkých týchto štúdiách, nastúpil 1. júla 1876 do otcovho rodinného podniku Bratia Makovickí v Ružomberku. V Ružomberku pobudol 4 roky, ale potom ho to znova takpovediac ťahalo do sveta. V roku 1880 znovu odišiel z Ružomberka, aby získal viac obchodných skúseností a rozhľadu. Pracoval ako praktikant vo viacerých pobočkách obchodných firiem vo Viedni, Budapešti a v Debrecíne (Ďuriška, s. 131). Po návrate zo zahraničia v roku 1886 sa opätovne zamestnal v rodinnom podniku a po otcovi Petrovi prevzal jeho vedenie.
Makovickí obchodovali nielen s koloniálnym (čili dovážaným), zmiešaným a so železiarskym tovarom, ale vynikali najmä ich vyhlásenou špecialitou – výrobou liptovskej bryndze (dnes by to bolo ochranné označenie…), ktorú distribuovali až do Viedne a Budapešti. V roku 1888 Vladimír pribral do rodinnej firmy na základe otcovho želania svojho mladšieho brata Petra. Bratia si rozdelili kompetencie v rodinnom podniku a spolu obchodovali až do roku 1921. Zlom nastal v roku 1902, kedy väčšinu obchodnej činnosti bratia prenechali zaťovi Jozefovi Houdekovi (Ruženinmu manželovi) a jeho spoločníkovi Andrejovi Čajkovi. Sami si ponechali len výrobu a predaj bryndze. A s ňou slávili medzinárodné úspechy… V roku 1896 získal Vladimír na tzv. Miléniovej výstave v Budapešti špeciálne ocenenie…. Ale ani obchod, ani bryndza však Vladimírovi už nestačili. Sám sa zameral na bankovníctvo a po boku otca zbieral skúsenosti v rodinnom podniku, v tzv. „úverovom spolku“, ktorý pretvoril na dynamický a prosperujúci peňažný ústav. V roku 1904 zmenili Makovickí názov ich banky na Úverná banka, ú. s. Na jej čele a rovnako aj na čele správnej rady bol delegáciou účastníkov zvolený Vladimír. Po vzniku Česko-Slovenska, v októbri 1918, banka opätovne zmenila svoj názov, tentoraz ju členovia vedenia premenovali na Slovenskú banku. Jej sídlo bolo v budove dnešnej Mestskej knižnice na Podhore.
Zmenou oproti predchádzajúcim rokom bolo to, že sa neobmedzovala iba na regionálnu pôsobnosť, ale prostredníctvom novozaložených filiálok expandovala do iných slovenských miest. Rovnako aj jej vedenie sa presťahovalo v roku 1920 do Bratislavy (Ďuriška, s. 131). Makovickí neboli len tak hocijakí bankári.., ale predovšetkým srdcom presvedčení národne uvedomelí Slováci a dovolím si tvrdiť, že až altruisti. Keď skrachovalo „podnikanie“ amerického Slováka Petra V. Rovnianka, člena vedenia Slovenskej ligy v Ameriky, ktorý svojim nezodpovedným a hazardným konaním pripravil o úspory tisícky amerických Slovákov.
A boli to práve ružomberskí Makovickí, ktorí aspoň čiastočne sanovali tieto ich státisícové straty (Ďuriška, s. 135).
Makovický bol jedným z najvýznamnejších slovenských národohospodárov a bol to práve on, ktorý takpovediac staval po skončení Prvej svetovej vojny na nohy slovenský priemysel. Podľa mňa, stojí historicky neprávom zaznávaný v tieni neskoršieho národohospodára a guvernéra Slovenskej národnej banky – Imricha Karvaša. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim ukázať prečo.
Makovickí v SNP
Po tom, ako sa centrála Makovického Slovenskej banky presťahovala v roku 1920 z Ružomberka do Bratislavy, zdalo by sa, že rodinný podnik tu bude začínať na „zelenej lúke“. Opak je však pravdou. K vzostupu podniku a jeho etablovaniu sa v hlavnom meste Slovenska, výrazne napomohol rodinný priateľ a liskovský rodák Dr. Vavro Šrobár (už som písal o tom, ako Šrobár často navštevoval dom Makovických v Ružomberku, kde v prajných politických, ale aj kultúrnych rozhovoroch dohliadala na všetko pani domu – R. Makovická-Houdeková). Šrobár, ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska a od roku 1921 aj ako minister školstva a národnej osvety, dbal o to, aby sa Makovickým v novom pôsobisku darilo. Sám si pritom od Vladimíra nechal vo veciach národohospodárstva radiť. V dobe, ktorá žičila, to trvalo približne 20 rokov.
Okrem iného bol Šrobár (už ako penzionovaný politik) koncom 30-tych rokov aj členom správnej rady Makovického Slovenskej banky. Po celý čas udržiaval s Makovickými rodinné priateľstvo. Popri Šrobárovi stál po boku Vladimíra a jeho syna Igora vo víre neustále sa meniaceho politického vojnového diania aj iný človek. Volal sa Jozef Biskup.
Biskup – Makovický. Tandem vyvážený zlatom
J. Biskup bol pôvodom Čech, ktorý sa priženil do rodiny známeho martinského národovca Dr. Mateja Metoda Bella (on bol zase rodinne previazaný s Makovickými, dokonca pred Prvou svetovou vojnou bol aj členom správnej rady Slovenskej banky). Zrejme na Bellovo odporúčanie sa zamestnal vo filiálkach Slovenskej banky v Zlatých Moravciach a v Trenčíne. Tam sa asi osvedčil, pretože neskôr si ho Vladimír povolal do centrály banky v Bratislave (Jancura, Vladimír: Povstaleckých bankárov dorazila až červená totalita. In: Pravda, 29. 08. 2011. Dostupné online: <https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/171569-povstaleckych-bankarov-dorazila-az-cervena-totalita/ >).
Už po začatí Druhej svetovej vojny, čoraz viac chorľavý Vladimír, prenechával riadenie banky svojmu synovi Igorovi a vybranému zástupcovi J. Biskupovi. Nie však politiku, ktorá mu bola stále blízka. Gardisti sa neustále živo zaujímali o vedenie podniku a nakoľko boli dobre informovaní politických prepojeniach Makovických na Šrobára a na ilegálny odboj, boli Makovickí pod drobnohľadom a na zozname podozrivých osôb. V. Makovický bol aj skutočne v povstaleckej skupine V. Šrobára. Šrobár mu bol osudom, nakoľko zomrel 15. 02. 1944 v Novom Smokovci po ťažkom prechladnutí, ktoré utrpel pre poruchu auta, ktoré ho viezlo práve so Šrobárom do Vysokých Tatier (Ďuriška, s. 150). Pochovali ho v rodinnej hrobke v Ružomberku.
Ale aby som sa vrátil k financovaniu povstalcov. Od Makovických a Biskupa išli peniaze koncom roka 1943 (cez sprostredkovateľa Šrobára) do rúk ilegálnych povstaleckých veliteľov: Ferjenčíka, Kišša, či Vesela. I. Karvaš tak vysokou sumou (30 miliónov vo vtedajších korunách) v tom čase ešte nedisponoval. Ako sám Karvaš uviedol vo svojich pamätiach, I. Makovický bol v tom čase hlavnou spojkou medzi ním a Šrobárom (Jancura). Takto získané peniaze (ktoré účastníci vybrali z účtu Baťovho závodu v Batizovciach) použil Šrobár na financovanie miestnych revolučných národných výborov a členov zakázanej komunistickej strany. Za komunistov prevzal značný balík peňazí Karol Šmidke.
Peniaze pripravovanému národnému povstaniu zaslala exilová Benešova vláda a tiež Baťove podniky z Londýna, cez Istanbul do Bratislavy, a to priamo do centrály Slovenskej banky. Ako sa uvádza v článku, je zaujímavé, že po komunistickom prevzatí moci vo Februári 1948 sa na takúto pomoc radšej rýchlo zabudlo.. a slovo Londýn už nebolo vhodné, ba priam nevhodné spomínať……, (iba Moskvu)….
To čo nedokázali gardisti, toho sa naplno chopili noví komunistickí páni…. J. Biskupa prvýkrát zatkli už vo februári 1949 (rok po ich nástupe k moci), pričom mu miestni pohlavári prišili v tom čase bežné a vymyslené obvinenie za špionáž – tak to robili gottwaldovci, keď sa chceli rýchlo zbaviť politických oponentov. ŠTBáci ho tiež mučili priviazaného o radiátor. Na výsluch bola predvolaná aj manželka J. Biskupa a jeho dcéra (Jancura). Ani to však ŠTBákom nestačilo.
Komunistickí pohlavári sa pomstili rodine Biskupovcov aj tým, že ich vysťahovali z ich vlastného domu na Mudroňovej ulici v Bratislave. Okrem toho im zhabali aj všetky peniaze a cennosti. Manželku Maricu prichýlili v šoku do nemocnice, deti žili na internátoch. Jozefa po 4 mesiacoch prepustili z väznice, nemohol sa však zamestnať v banke, pracovať už mohol iba v poľnohospodárskom nákupnom stredisku. Dcéru Ľubu odsúdili na 8 mesiacov za vymyslenú špionáž. Ako dcéra politického väzňa si trest odpykala v najtvrdšej ženskej väznici – v Ilave. Viac šťastia mal syn Dušan, ktorý vidiac pomery doma, radšej emigroval… Cez Dunaj a za neustávajúcej streľby pohraničníkov, sa mu podarilo šťastne dostať do Rakúska.
Vladimírov syn Igor a posledný riaditeľ banky, vidiac toto všetko zomrel vo veku 56 rokov 13. júla 1949 v Číži, okr. Rimavská Sobota (čiže len 5 rokov po otcovi) (geni.com).
Už onedlho po jeho smrti prevzala správu a fakticky zoštátnila rodinný ružomberský podnik – Slovenskú banku – Štátna banka československá. Tak sa skončil (v troskách) sen troch generácií Ružomberčanov.
Igor Strnisko
ZDROJE
ĎURIŠKA, Zdenko: Medzi mlynmi a bankami. Dejiny rodu Makovickovcov. Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť, Martin, 2007. 373 s.
JANCURA, Vladimír: Povstaleckých bankárov dorazila až červená totalita. In: Pravda. Publikované 29. 08. 2011. Dostupné online: https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/171569-povstaleckych-bankarov-dorazila-az-cervena-totalita/
Geni.com
Popis a zdroj titulného obrázku: Ivan Žabota – Vladimír Makovický pózuje maliarovi, olej na plátne. Zdroj: wikipedia.sk
