V spomienke na Ružomberčana MUDr. Štefana Hasáka (1932 – 2011)

V kontexte spomienok a webových dokumentácií od francúzskych doktorov bez hraníc a časti prílohy z knihy MUDr. Štefana Hasáka Pamäti.

Pred 5 rokmi, 3. októbra roku 2015, bola omylom bombardovaná koaličnými vojskami a US-Airforce kunduzská nemocnica, kde pôsobil ako chirurg a viedol ju MUDr. Štefan Hasák z Ružomberka, ktorý vykonal počas 5-ročného pôsobenia v severnom Afganistane (1967 – 1972) v nej pre vtedajší Afganistan veľkú neoceniteľnú prácu.

Vtedy som už vedel tak domáci jazyk, že mi neutieklo ani slovo. Potešilo ma záverečné konštatovanie, že sme boli ako bratia a nebyť rozhodnutia československých úradov, boli by oni domáci radi, keby som tam ostal po celý svoj ďalší život. Ani ja som sa nedal zahanbiť a európskou perzštinou som prisľúbil, že sa vrátim a keď nie ja,tak ma raz môj syn v Kunduze nahradí.

Nevedel som, že sa sťahovali mračná. Severný sused mal svoje stáročné ambície a presne vypracované plány, ako sa dostať k Indickému oceánu, pretože Balt, Čierne more a Vladivostok nie sú prístupmi ku svetovým moriam. Preto moje miesto ostalo bez náhrady. Sovieti sa chystali vybudovať strategickú cestu z Kunduzu na východ ku krátkemu úseku čínskej hranice, čo sa im podarilo. To ostatné čo sa im nepodarilo, sa dá dočítať v dejinách.

Svoju starostlivo vedenú operačnú knihu ukončil som posledným zákrokom, hladkým priestrelom hrubého čreva v ľavo, pod číslom 3221. Boli v nej aj omnoho chudobnejšie záznamy mojich predchodcov, ale neverím, že sa niečo zachovalo v tamojšej vojne bez konca. Odovzdanie domu s vybavením aj nemocničného inventáru bolo hračkou tam aj inde, ak sa človek zriekne niektorých svojich vecí, ktoré sú pre inventárnych pracovníkov prilepšením. Správca budov nič nerátal, keď som mu ponúkol zánovný oblek z Trenčianskych odevných závodov. Afghánski  lekári žiarili od radosti, keď som im napísal certifikáty, že jeden bol vyškolený v chirurgii, druhý vo vnútornom lekárstve a tretí je odborníkom pre ženské lekárstvo s pediatriou. Nikdy som sa nedozvedel ako bežal Spinzar Hospital po mojom odchode, aj keď tam bol nákupca bavlny z Ružomberka, pod ochranou sovietskych obrnencov. Najprv zvrhnutie kráľa 1976, potom mocenské šarvátky, nakoniec sovietska invázia v 1979. Myslel som si, že som vyoral hlbokú brázdu tam v Kunduze, ale asi to tak nebolo. Rodné listy pre deti narodené v nemocnici. Transfúzie krvi a histologické vyšetrenia dovtedy tam neznáme. Operácie štítnej žľazy, žlčníkov, žalúdkov, hrubého čreva, cisárske rezy, osteosyntézy. Rozsiahla gynekologická a pôrodnícka operatíva. Ale to je už za nami.

285

Nepamätám si presný dátum odchodu. Na ten deň mi obchodné zastupiteľstvo pridelilo dobre známy Land Rover, aby nás dopravil  do Kábulu. Mali sme odchádzať o ôsmej ráno. Už dávno predtým schádzali sa naši susedia okolo auta, s deťmi na rukách. Mali prísť aj všetci zamestnanci nemocnice. Keď som však videl zhromaždenie, tak veľmi podobné pohrebom na priedomiach u nás doma, prižmúril som oči. Kto by chcel vidieť svoju vlastnú trýznu? Preto sme sa pohli o hodinu skôr. Ostal tam už len Moravák Jarda s manželkou – tesne pred šesťdesiatkou. Odovzdali sme im nášho psa Gurka, smutného, vrčiaceho a neochotného vymeniť gazdu. Pred domom sme zanechali štyri krásne borovice, ktoré sme tam presadili z vianočných kvetináčov. Určite už nešumia vo vetroch, čo prichádzali zo severu. Zastavili sme sa pred nemocnicou. Prekvapení priatelia ma zaskočili otázkou , prečo tak zavčasu. Namiesto odpovede sme im len zakývali , pretože by nikdy nepochopili, že lúčiť sa treba rýchlo, aby sa pekné spomienky nepotratili v prázdnych slovách.

Potom rýchle na juh, smer Kábul. Morušové plody na stromoch popri ceste boli ešte biele.V Baghláne sme potriasli ruky Ľube Blagovej, pretože Marián bol v práci. So srbským temperamentom nám vynadala, prečo si nechceme poriadne sadnúť a podebatovať. Nikdy viac sme ich nestretli. To všetko, čo sme našli doma po návrate, nám nedalo šancu využiť známosť v Chorvátsku a zadovolenkovať si na Jadrane. Pred vchodom do tunela na vrchole cesty sme vybehli kúsok ku Čiernym plesám, tak ako som ich pomenoval, pretože na mapách sú bez mien. Škoda, že sme nemali viac času venovať sa vysokohorskej turistike v neznámych kopcoch Hindukúša. V ten deň bolo už naozaj neskoro.

V Kábule sme sa zložili v československej ubytovni. Dobalili batožinu ale poslať sme ju už nestihli, pretože špeditér preberal zásielky len v určité dni. Spoľahli sme sa na našich krajanov v hlavnom meste. Snažili sa všetko zariadiť, ale nakoniec jeden kufor s najvzácnejším obsahom – mrzia ma hlavne indické maľby na pravom hodvábe – sa stratil a putoval nenávratne do Wroclavi.

Zaujímam sa o Ružomberok a spoločnosť okolo nás.