Aj tak by sa to odkladanie stavieb a projektov schvaľovaných na pôde ružomberských mestských zastupiteľstiev dalo charakterizovať.
Dávnejšie si už na to Ružomberčan zvykol. Časové sklzy sa stali samozrejmosťou.
Dnes vo februári 2019 mala na Lazinách stáť prinajmenšom na 80 percent rozostavaná konštrukcia krytej plavárne. A v druhom polroku za prázdninového leta už len čakajúca na prestrihnutie pásky primátorskými nožnicami, a prvých návštevníkov preoblečených do plaveckých odevov. Bohužiaľ, nestalo sa, čas prešiel a vyčistený objekt starého futbalového škvarového Slovana, (tak ako ho poznali dnešní sedemdesiatnici v blízkosti terajšieho zimného štadióna) zíva prázdnotou.
Všetko to bolo pekne naplánované a dobre myslené, tak ako kedysi Aupark, ľahkoatletická dráha na Klačne, či asistenčné centrum v bývalých objektoch administratívnej budovy Mondi SCP. No benzínka na sútoku riek všetko iné svojou rýchlosťou predbehla.
Ružomberské reality času a priestoru v ňom (a to nehovoriac i o slovenských, keď diaľnica z Košíc do Bratislavy podľa vtedajšieho ministra dopravy Vážneho mala byť v prevádzke v roku 2010 a pripusťme i malý časový sklz do roku 2012), nie sú na tom až tak zle.
Nedávno sa ma vážne opýtal môj spolužiak z textilnej priemyslovky z D. Pialu pri Leviciach, že keď príde o rok na stretnutie po 50-tke od prvého „ad revidendum„, že či si v novej plavárni na Lazinách spolu zaplávame. V spomienkach na alma mater mal ešte stále na mysli to letné kúpalisko koncom 60-tych rokov pri železnici, či plaváreň n. p. SCP, kde sme aspoň raz za rok s telocvikárom Sleziakom prichádzali. Na jeho otázku som odpovedal – „daj sa prekvapiť“.
Už 46-ty rok (aj ako „mesto turizmu“ nemáme letné kúpalisko), a to súčasné dožívajúce kryté, a ukryté v bývalej škole SCP, aspoň do výstavby novej krytej plavárne (za združenej ružomberskej pomoci ostatných dobrodincov) musíme udržať.
V polovici decembra roku 2015 zavládla eufória, keď sa odkleplo 23-mi hlasmi mestských poslancov, že sa bude stavať nová krytá plaváreň. Stará na bývalom učilišti SCP nespĺňala kritériá a bola v havarijnom stave, tak ako to prezentoval i koncesionár fy. Ivaning.
Pochopiteľne, neskôr prišli už projekty, tendre, rôzne obštrukcie, dohadovania sa kto bude jej zhotoviteľ a či spĺňa všetky technické kritériá, rôzne iné požiadavky, moderný wellness, masáže, či má staviteľ na to licencie, kto vyhrá projekt, aké bude okolie plavárne, prostredie s parkoviskom, kto z pozície poslednej rozhodovacej mestskej inštancie odobrí konečný projekt a nakoniec i to, či sa mesto vmestí do peňazí vyčlenených pre stavbu novej plavárne na Lazinách, ktorá sa každým odsunutým dňom do budúcna predražuje. (Naposledy tlačove uvádzaných 3,6 mil €).
Ak sa od zrodu myšlienky na konci roku 2015 – postaviť novú krytú plaváreň do roku 2019, počíta a považuje budovateľský vek až do odovzdania a užívania verejnosti 4 roky, potom už dnes môžeme hovoriť o sto percentom nesplnenom a nevyužitom čase. Nehodno ho vidieť ako čas premrhaný. Veď občas aj motyka vystrelí, a raz sa mestu v rýchlosti uskutočňovania plánov a realizácie odsúhlasených projektov slúžiacich domorodej verejnosti požehná a zazvoní na lepšie časy.
Zatiaľ sa na Lazinách (aj keď je známy výherca súťaže a projektu), do zeme ešte nezakoplo a ťažkým mechanizmom ani nezarýpalo. Na prvý pohľad to tak z ulice K. Sidora, Radlinského a Pivovarskej vyzerá.
Skutočne, svetový čas (CET) sa stal Ružomberku úhlavným nepriateľom. V meste trestajúcom ho v diaľničnom obchvate, tuneli a južnom prepojení. Ten druhý je komunálny, ten čo sa plíži, kríži, a prelieza cez volebné obdobia ako chobotnica. Vyciciava a predlžuje si svoj časový priestor pôsobenia v ňom. Jedovatými chápadlami umŕtvuje niektoré možné života schopné projekty a vpichuje mu ukľudňovadlo – a už len akési oddané sa uzmierenie postihnutých s osudom.
Dokedy ešte?
