Biskup Kuboš: V ružomberskej väznici som si uvedomil hodnotu slobody, podobne ako počas koronakrízy

Pápež František v marci vymenoval do funkcie pomocného biskupa Spišskej diecézy Jána Kuboša. Rozprávali sme sa s ním o jeho funkcii, ale aj o jeho minulých pôsobiskách v Ružomberku, Liptovskej Osade či Liptovskej Lúžnej.

Naposledy ste ako farár a dekan pôsobili v Kežmarku. Aké to bolo, keď vás pápež František vymenoval za pomocného biskupa?

Bolo to veľké prekvapenie, nielen pre ľudí okolo mňa, ale aj pre mňa. Tak, ako vnímam moju ochotu dať sa do služby diakona a kňaza, tak som si uvedomil, že moje vymenovanie bolo potrebné, lebo diecézny biskup Štefan Sečka už naozaj túžobne očakával, keby bude niekto vymenovaný za pomocného biskupa. Aj v tomto zmysle som to videl ako pokračovanie toho môjho prvotného rozhodnutia dať sa do služby Pánu Bohu i blížnym.

Ako hodnotíte vaše doterajšie, ešte krátke, biskupské pôsobenie?

Ak ide o hodnotenie, vždy mám na zreteli, že to Božie hodnotenie je najdôležitejšie. To, ako nás vníma nebeský Otec je pre mňa na prvom mieste. Z mojej pozície môžem povedať, že ako každý začiatočník v novej úlohe sa snažím vojsť do tejto služby, spoznávam nové úlohy a povinnosti, ale aj vysluhovanie sviatostí. Je to veľmi obohacujúce a mám nádej, že aj ja som akýmsi obohatením pre službu v diecéze.

Váš svätiteľ biskup Štefan Sečka povedal pri vašom júnovom vysvätení, že nielen vzhľadom na veľkosť diecézy a pribúdajúce úlohy, ale aj pre jeho ubúdajúce sily potrebuje, aby sa zabezpečila duchovná starostlivosť o veriacich. Je toto vašou prioritou v diecéze?

V aktuálnej pozícií áno. Práve toto je priorita – byť podľa okolností stále pri diecéznom biskupovi, byť vnímavý aj na jeho očakávania, aj na jeho potreby. Zverenú mám aj permanentnú formáciu kňazov, čo si vyžaduje hlbšiu prípravu. Čas prázdnin a dovoleniek som využil aj takýmto spôsobom: pripravoval som sa na to, čo bude potrebné v ďalších mesiacoch.

Máte aj inú úlohu?

Som menovaný aj za generálneho vikára, čo znamená, že som alter ego diecézneho biskupa, čiže jeho druhé ja. Samozrejme, v súlade s jeho vôľou sa snažím konať všetky úlohy, ktoré sú mi zverené. Riešim aj personálne záležitosti a potom všetko to, čo mi nariaďuje Kódex kánonického práva.

Pomocný biskup Ján Kuboš naposledy pôsobil ako farár a dekan v Kežmarku. Foto – Juraj Brezáni

Prejdime do minulosti. Vaše prvé duchovné pôsobisko bolo v Podolínci, potom po vojenskej službe ste boli vo Svite, neskôr v Liptovskom Mikuláši. Ako si spomínate na toto hektické obdobie, keďže ste dovtedy nikde neboli dlhšie ako jeden celý rok?

Bol to aj dôsledok nedostatku kňazov v Spišskej diecéze, a zároveň aj dôsledok toho, že som ešte nebol na vojenskej základnej službe. Dostal som sa tam až ako vysvätený služobník Cirkvi. Takže toto všetko spôsobilo, že som bol na jednotlivých kaplánskych miestach veľmi krátko. Uvedomil som si, že tu na zemi sme cirkev putujúca, a že i ja som takýmto pútnikom. Malo to aj svoje výhody, všetky veci som si zbalil do cestovnej tašky a dvoch škatúľ, a mohol som ísť. Bolo to však aj náročné, keďže po relatívne krátkom čase som mal poznávať nových ľudí. Zároveň som to vnímal, ako akýsi dar na obohatenie, že som mal možnosť spoznať mnoho dobrých a statočných ľudí.

Keďže sme ružomberské médium, zaujímajú nás najmä vaše pôsobiská na dolnom Liptove. Od septembra 1990 ste boli rok v Ružomberku. Aký je Ružomberok?

Ružomberská farnosť nabrala mestský ráz, čo má svoje plusy aj mínusy. Mínusom bolo, že v tej dobe bol iba farský kostol a na druhej strane námestia ešte jezuitský. Ľudia zo sídlisk to mali dosť ďaleko. Bola to vždy veľká obeta, keď mali byť na svätej omši. Samozrejme, nejaké autobusové spoje boli k dispozícii, ale nebolo to také, ako dnes. Už spomínaný nedostatok kňazov bol aj v Ružomberku. Okrem pána dekana, ktorý mal vyše sedemdesiat rokov, sme boli iba dvaja kapláni a práve sa po revolúcii otvárali možnosti pôsobiť na školách, chodiť do nemocníc, keďže v Ružomberku bola aj štátna aj vojenská nemocnica, a takisto k tomu pribudla aj pastoračná služba v nápravno-výchovnom ústave. Bolo čo robiť a naozaj, som to s úsmevom komentoval, že je toľko roboty a služby, že bolo treba pracovať cez týždeň v pokluse a cez víkendy behom.

Viac ako štyri roky ste chodievali do ružomberskej väznice. Aké spomienky to vo vás vyvoláva?

Mnohí väzni v Ružomberku boli na Liptov preradení po leopoldovskej vzbure z Leopoldova, preto to nebolo celkom jednoduché. Na stretnutia so mnou chodili tí, ktorí chceli, ale stávalo sa, že aj tí, ktorí neboli nevychovávaní vo viere. Uvedomil som si, že aj to je úloha vysväteného služobníka cirkvi, aby bol k dispozícii všetkým. Aj tým, čo nepočuli o Ježišovi. S odstupom času som sa začal dívať na túto službu, ako na niečo, čo ma obohacuje. Ja som mohol niečím inšpirovať tých odsúdených, ale aj oni mňa. Tiež som si uvedomil hodnotu slobody. Čo všetko by dali väzni za to, aby boli slobodní ako ja.

Biskup počas konsekrácie nového kostola v Studničnej. Foto – Juraj Brezáni

Ako stretnutia prebiehali a čo všetko obnáša pastoračná služba vo väznici? Čo všetko ste vykonávali?

Bývalo to tam necelé tri hodiny, kým som sa totiž dostal dnu cez jednotlivé zábrany a kým sa tam oni zhromaždili. A ako som spomenul, boli tam aj tí z Leopoldova. Oni nesmeli byť s  ďalšou skupinou, čiže som mával osobitné stretnutie s jednou a potom s druhou skupinou. Zameral som sa na bohoslužbu slova, potom na výklad Božieho slova, no a potom bola voľná diskusia o tom, čo ich zaujímalo alebo trápilo. Podarilo sa mi tam zabezpečiť aj návštevu rehoľnej sestry Bernadety Pánčiovej, ktorá ich povzbudila svojim životným príbehom, a takisto prejavil záujem o návštevu aj nebohý biskup František Tondra. Niekedy som sa vracal späť do farnosti až podvečer, ale vychutnával som si ten pocit slobody, nielen keď som vychádzal von z väznice, ale aj tej slobody, ktorú nám dáva Kristus. Takže to bolo také požehnané obdobie.

Súbežne s týmto ste vykonávali službu farára v Liptovskej Osade.

Táto farnosť má svoje špecifiká. Rozkol, ktorý postihol v 20. storočí cirkev v Čechách zasiahol aj Liptovskú Osadu. Bohu vďaka, pričinením viacerých kňazov sa napomohlo k tomu, aby sa táto farnosť mohla vrátiť ku katolíckej viere, ktorú v dnešnej dobe  v Liptovskej Osade vyznáva veľká väčšina ľudí. Našiel som tam množstvo ľudí čakajúcich na Božie milosrdenstvo, na Božie dary a ľudí, ktorí boli ochotní pomáhať miestnej cirkvi. Prežil som tam krásnych šesť rokov. Aj keď som zastupoval staručkých kňazov na okolí, napríklad v Liptovskej Lúžnej alebo v Liptovských Revúcach. Po smrti pána farára Albína Iváka v Liptovskej Lúžnej som od marca 1994 niekoľko mesiacov bol aj poverený spravovať túto farnosť ako zastupujúci farár.

V súčasnosti prežívame koronakrízu. Rok 2020 si práve kvôli nej budeme pamätať ako špeciálny. Ako ste prežívali obdobie prvej vlny pandémie? Čo nás mohla táto kríza naučiť?

Po tých obmedzeniach som si začal uvedomovať, aká vzácna je sloboda človeka. My sme tým obmedzeniam len privoňali, zatiaľ čo ľudia v 50. rokoch minulého storočia boli väznení pre svoje katolícke vyznanie. Aj v mojej rodine boli moji príbuzní vo výkone trestu. Jednoducho bola to veľká nespravodlivosť. Keď si to tak človek uvedomí, že čo museli prežívať. Boli obmedzení nie tak, ako my, že si musíme dať rúško a zrieknuť sa fyzickej účasti na svätej omši. Oni nemohli ani počúvať či sledovať svätú omšu, nemohli sa pred inými prežehnávať alebo pomodliť sa nahlas. To bolo celkom iné obmedzenie slobody. Koronakríza mi napomohla uvedomiť si dar slobody a ďakovať Pánu Bohu, že nás táto pandémia len „lízla“. Veríme, že aj na príhovor Panny Márie a svätých sme boli uchránení pred väčšími tragédiami, ktoré boli napríklad v Taliansku.

 

Kto je Ján Kuboš

Má 54 rokov, pochádza z Trstenej. Päť mesiacov pred Nežnou revolúciou bol vysvätený biskupom Jánom Sokolom za kňaza, pričom ako duchovný pôsobil v Podolínci, Svite, Liptovskom Mikuláši. Na dolnom Liptove bol v ružomberskej farnosti, v Liptovskej Osade či v Liptovskej Lúžnej.

Potom pôsobil aj ako špirituál Kňazského seminára na Teologickom inštitúte v Spišskom Podhradí. Od roku 1998 študoval kanonické právo v poľskom Lubline, kde dosiahol akademický titul Licenciát kánonického práva. Do minulého roka pôsobil ako člen diecéznej liturgickej komisie a pracoval aj ako direktor pre pastoráciu povolaní v diecéze. Je tiež sudcom Cirkevného súdu Spišského biskupstva. Dňa 25. marca 2020 bol pápežom Františkom menovaný za spišského pomocného biskupa, jeho svätiteľ biskup Štefan Sečka, ho právoplatne vysvätil za biskupa 24. júna 2020 v katedrále v Spišskej Kapitule v Spišskom Podhradí.

Titulná fotografia – Pomocný biskup Spišskej diecézy Ján Kuboš počas augustovej konsekrácie nového kostola v Studničnej. Foto – Juraj Brezáni

Článok bol pôvodne publikovaný v septembrovom čísle RK Magazínu.

Študujem žurnalistiku na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Mám za sebou stáž v časopise .týždeň a pre kresťanské Rádio Lumen pripravujem spravodajské a publicistické reportáže z okolia Žiliny a Ružomberka.