Niekoľko privítacích a úvodných slov na pôde Katolíckej univerzity o kresbách pre detské časopisy kde sa realizoval vo Včielke , Zorničke, Ohníku v ABC Pionierov či v Slniečku, mi nevdojak pripomenuli jedno vydanie Včielky z novembra či decembra 1982. S istotou a výčitkami svedomia som vedel , že vtedy som sa k nej ako mladý otec na správnom mieste a v správnom čase výchovne a internacionálne po mojom treťom prežitom Afganistane 1981 nezachoval .
Bol v nej sovietsky generálny tajomník ÚV KSSZ a človek so štátnickou múdrosťou ako ho vtedajšie reálno-socialistické masovokomunikačné prostriedky označovali, teda Leonid Iljič Brežnev, – verný syn Lenina, ktorý práve v oných novembrových dňoch 82-hého roku navždy odišiel, aby mal žiť v srdciach sovietskych občanov , celého pokrokového ľudstva a daj sa mi svete, aj tých mojich detí z materskej škôlky na Hurbanovej ( U Pavlů ) , kde odoberali vydanie Včielky ročníka 25, ( 1982 – 83 ) čísla 7, na stane 2, na fotografii v čiernom rámiku.
Majstra ilustrátora Meisnera som sa v čase výstavy na to opýtal, či si to náhodou popri desaťročiach a jeho ilustráciách Včielok nepamätá , no odpovedal mi, že možno sa takáto fotografia nájde už len v Slovenskej národnej knižnici v Martine. Bol som zvedavý, chcel som zalistovať v pamäti do rokov osemdesiatych, keď Sovietsky zväz bol náš vzor a v šedi niekdajších ideologických hesiel si vybaviť i text pri fotografii významného sovietskeho štátnika.
Do inštitúcie v Martine som napísal mejl a požiadal o uvedené vydanie Včielky s fotografiou L.I. Brežneva. Netrvalo to dlho, na druhý deň som ju dostal a tak týmto spôsobom dávam poďakovanie jednej milej a ochotnej pracovníčke do SNK , vyhľadať v archíve Včielku z roku 1982.
V šialenej dobe búrania búst a sôch , premenovávania ulíc po politických , neskôr už len diktátorských či akýchkoľvek štátnych potentátoch, premaľovávania tankov na červenú farbu v Prahe, odkladania sôch maršalov vojen a búst kaškandarijských uzbeckých Leninov, vydržala aureola L.I. Brežneva v Sovietskom zväze len päť rokov. Pre pripomenutie pamätníkom : M.S. Gorbačov – otec perestrojky , glasnosti a demokracie už zakázal v roku 1987 vracať sa k jeho menu, pomenovávať po ňom ulice a sovietske inštitúcie . Pochopiteľne a nepochybne i k otcovi dvoch sovietskych vojenských intervencií či tzv. bratských internacionálnych pomocí z roku 1968 a 1979.
Odosobnite sa od predošlých riadkov, zabudnite na ne, myslite si čo chcete , keď doba sa mení, a „čo bolo to bolo“…, neváhajte a choďte sa radšej pozrieť na výstavu diel ilustrátora, taktiež humorného a grafického dizajnéra Jána Meisnera vystavujúceho v Univerzitnej knižnici Katolíckej univerzity v Ružomberku.
Podporte kvalitný nezávislý obsah
Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.