Ak sa mladý človek rozhodne prísť do Ružomberka, dôvodom je najčastejšie štúdium na Katolíckej univerzite. Bolo to tak aj vo vašom prípade?
Bolo to presne tak. V roku 2010 som začal študovať žurnalistiku a žijem tu doteraz.
Prečo práve tento odbor?
Na strednej odbornej škole v Žiline som študoval fotografiu. Dá sa povedať, že už vtedy som trochu „pričuchol“ k žurnalistike už ako fotograf alebo človek, ktorý chcel byť v tom čase niekto, kto sa bude venovať PR. Vtedy som tomu ešte nerozumel, potreboval som túto oblasť študovať a zistiť, aby som vedel, čo novinári chcú a napokon mi štúdium aj ukázalo smer.
Čím si vás PR získalo?
Čaro toho celého spočíva aj v tom, že som akoby tieňom ľudí. Najkrajšie je to, že aj keď organizujete nejaké podujatie, tak niekedy 70, niekedy 99 percent vecí zariadite vy. Večer si pozriete reportáž a vidíte ,,tvár” podujatia v médiách, nikto však netuší, kto je za tým všetkým. Ale je to v poriadku, je to naša práca. Každý deň je iný, nemáte stereotypnú prácu. Oblasti PR som sa venoval aj popri vysokej škole a venujem sa tomu doteraz.
Určite vás to naučilo aj komunikovať, spoznali ste mnoho ľudí, získali skúsenosti, otvorilo vám to dvere.
Ak by som sa s vami stretol niekoľko rokov dozadu, možno keď som mal 16 rokov, nedostali by ste zo mňa ani slovo. Bol som skôr utiahnutý. Zlomový moment prišiel v rokoch 2006-2007.
Čo sa vtedy stalo?
Zúčastnil som sa súťaže Abilympiáda. Ide o prehliadku pracovných schopností a zručností zdravotne postihnutých ľudí, ktorej cieľom je ukázať zdravej populácii, že aj hendikepovaný človek môže byť rovnocenným partnerom pri vykonávaní pracovnej činnosti. Ja som súťažil v reportážnej fotografii. Bol to taký zvláštny moment, pretože ja nerád súťažím a porovnávam sa s ľuďmi. Vo vnútri som bojoval s tým, či budem dosť dobrý, či budem mať dostatok nápadov a predvediem naozaj všetko, čo som sa v škole a v praxi naučil. Súťaž som vyhral a to mi zabezpečilo postup na celosvetovú Abilympiádu v Japonsku v roku 2007. Vtedy sa začal meniť môj život. Na reprezentáciu však bolo potrebných 150-tisíc slovenských korún, ktoré som, samozrejme, nemal. Vtedy si uvedomíte, že úspechy striedajú problémy. Tie nás však učia nič nedostať zadarmo, úspech si vydobyť, ukázať, čo v nás naozaj je.
Naznačili ste zlomový moment, predpokladám, že sa vám peniaze podarilo získať.
Ak niekto hovorí, že osud alebo šťastie človeka sa nedá zmeniť, usmerniť, nemá pravdu. Netreba prestať snívať a kráčať za svojím snom. Raz som si šiel po večeru do školskej jedálne. Okrem seba som ju bral aj svojím kamarátom, ktorí boli na vozíku. Keď som čakal na to, kým mi vydajú večeru, prišla dievčina, ktorá si tiež prišla po večeru. Tak som tety kuchárky poprosil, nech nachystajú večeru jej ako prvej, že počkám. Ponuku prijala. Zaprial som jej ešte dobrú chuť. Vzala si večeru a sadla si do jedálne. Vtedy som mal nafotiť portrét zaujímavého človeka do školy a ona ním bola. S maličkou dušou som za ňou šiel, či ju môžem odfotografovať a ona súhlasila. Začali sme sa rozprávať a stretávať. Vďaka nej a možno aj kvôli tomu, že som bol milý a zdvorilý sa mi podarilo cez firmu, kde pracovala jej mamina získať 60-tisíc slovenských korún, teda sumu na letenku do Japonska. Sen, ktorý bol na začiatku nedosiahnuteľný, sa mi razom priblížil. Ešte vďaka autorským výstavám a srdečnosti dobrých ľudí sme zhromaždili dovedna 150-tisíc korún, za ktoré som financoval pobyt v Japonsku. Skúsenosti z celosvetového finále Abilympiády boli skutočne nezabudnuteľné. Po návrate z celosvetovej abilympiády som si uvedomil, že som práve tejto súťaži dlžný to, ako mi zmenila život, tak som začal robiť PR manažéra tejto súťaže. Rozprával som o súťaži, o svojom živote, zdravotnom stave. Aj týmto som chcel ukázať ľuďom, že posledné, čím človek naozaj a definitívne udusí plamienok nádeje v sebe, je to, že sa začne ľutovať a prestane ísť za svojimi snami. To boli moje úplne prvé začiatky s PR.
Abilympiáda vám zrejme prirástla k srdcu.
Áno. V roku 2011 som už letel na túto súťaž do Južnej Kórey ako PR manažér slovenskej abilympijskej asociácie. Zastupoval som celú slovenskú reprezentáciu. Komunikoval som nielen so slovenskými, ale aj zahraničnými médiami. Okrem toho som aj súťažil vo fotografii, dokonca som sa v reportážnej fotografii umiestnil na štvrtom mieste. V roku 2014 sme leteli do Francúzska, kde som získal medailu za najlepšieho súťažiaceho zo Slovenska. Na takomto podujatí je zaujímavé najmä to, že zistíte, že problémy, ktoré riešite, nie sú skutočnými problémami. Ľudia, ktorých som tam stretol, neboli sklamaní, stále sa usmievali a užívali si život naplno. Slepá dievčina, ktorá paličkuje, bezruký mladík, ktorí maľuje či muž, ktorý bez nôh skladal bicykel… Nemožné? Možno nie rovno zvyčajné, ale nie nemožné. Niekto si povie, nemožné a ešte aby súťaž vyhral? Stalo sa. Aj vďaka tomu som sa naučil, že život je bohatý na príležitosti a radostné okamihy, len ich treba vnímať.
Mnoho miestnych vás ale pozná aj z organizovania ružomberských podujatí.
Po abilympiáde prišla napríklad aj ponuka byť PR manažérom MBK Ružomberok, kde som napokon strávil dve sezóny. Riešim aj súťaž v spoločenských tancoch, ktorá má v tomto meste už neodmysliteľné zastúpenie pod názvom Ružomberok open v tanečnom športe. Pracoval som ako marketingový manažér v Súkromnej základnej umeleckej škole Jánoš, no popritom som robil aj v Bratislave. Okrem toho som pomáhal s propagáciou dokumentárneho filmu 22 hláv, ktorý natočili dvaja talentovaní Ružomberčania Jakub Krška a Matúš Demko.
V súčasnosti by sme vás najčastejšie stretli na radnici v Dolnom Kubíne, kde pracujete ako referent komunikácie s médiami a protokolom. Ako ste sa na takúto pozíciu dostali?
Po práci v súkromnej sfére som sa chcel posunúť ďalej. Umelecká škola pre mňa bola dobrým prostriedkom na skúsenosti a rast. Už v tom období som si všímal médiá. Spozoroval som, že Dolný Kubín ako mesto nekomunikuje s verejnosťou strategicky a profesionálne. Rozhodol som sa, že napíšem žiadosť na mestský úrad s otázkou, či nepotrebujú človeka, ktorý by im pomohol.
Kedy to bolo?
Približne pred štyrmi rokmi, v roku 2017.
Bol to teda posledný rok primátora Romana Matejova a zároveň už pracujete tretí rok pre súčasného primátora Jána Prílepka.
Áno. Bolo to zaujímavé, pretože som ani nevedel, do čoho idem. Samospráva má zaužívané pravidlá a zrazu prišiel človek, ktorý pracoval v súkromnom sektore, navyše mladý, ktorý inak vníma veci. Výhodou bolo, že mám skúsenosti zo žurnalistiky, vedel som, čo chcem robiť, aby bola komunikácia lepšia. Každý človek však zistí, že počas splnenia sna prichádzajú prekážky. Prvé mesiace som chodil domov frustrovaný. Narážal som na rôzne problémy a nepochopenie toho, že je táto pozícia pre samosprávu potrebná. Pri jednom aj pri druhom primátorovi bolo kľúčové, že rešpektujú dve zásady, ktoré mám, a to je dôvera a odovzdávanie si informácií. Ak toto nefunguje, tak to môžem zabaliť a odísť.
A fungovala pri oboch primátoroch?
Pri oboch.
Spozorovali ste v práci nejaký rozdiel, niečo, čo bolo pri každom primátorovi iné?
Práca bola iná pri každom. Na začiatku som bol len elév, pri druhom primátorovi som už mal nejaké skúsenosti a vedel som, čo chcem. Tiež bola výhoda, že terajší primátor viac rozumie tejto oblasti. A čo je rozdiel, dnes sa okrem PR a mediálnej sféry venujem aj protokolu, počas prvého roka na radnici som to nerobil. Protokolárne veci sú dôležité najmä pri rôznych návštevách politikov, veľvyslancov, významných osobností či pri oceneniach a prijatiach. Dávam pozor, aby všetko prebiehalo podľa stanoveného harmonogramu, aby nevznikol faux pas, čo sa tiež stáva. Keďže aktérmi protokolu sú ľudia a ľudský faktor vie niekedy zlyhať. Aj kvôli stresu sa napríklad stávajú chyby. Dôležité je preto byť prirodzený, slušný a snažiť sa pozorovať, čo sa deje. Snažím sa preto robiť taký rozsiahly ,,minútovník,” alebo scenár, kde je presne vyšpecifikované, aký je program, s miestami i časmi, kto čo má na starosti či na čo sa má dávať pozor.
Vnímate svoju prácu tak, že obraňujete mesto?
Ak prácu robíte dobre, vidíte často aj tam, kde občania nie. Do zákulisia. Viete, akú námahu, čas a peniaze potrebujú niektoré projekty. Čo za nimi stojí. Prirodzene, niekedy nezodpovedajú úplne predstavám širokej verejnosti. Veď každý ma na vec iný názor, každý potrebuje niečo iné, čo je normálne. Našou úlohou je ale vysvetľovať, informovať. Zabezpečiť, aby sa všetky dôležité informácie k verejnosti dostali. Konštruktívna kritika posúva vpred, zlepšuje veci. Ale úprimne, koľko jej naozaj je? Niekedy mám z internetových fór a komentárov dojem, že všetko je zlé, každý by to vedel lepšie. No máme aj skúsenosť s tým, že ľudia sami bránia prácu úradu a primátora. Vidieť, že o veciach vedia a preto napíšu aj verejne, čo si myslia. To je pozitívne a to, samozrejme, poteší.
Už ste okrajovo naznačili, čo je náplňou vašej práce, čo všetko teda máte na starosti?
Som akýmsi mostom medzi mestom a verejnosťou či médiami. V náplni práce mám tiež protokol, fotenie a grafiku. Najdôležitejšie je, aby sme ľuďom komunikovali všetky dôležité veci a hlavne včas. Napríklad, keď sme museli na nábreží Oravy vyrúbať 11 stromov z dôvodu ich prestarnutia, rozhodli sme sa túto negatívnu tému ešte pred samotným pílením vysvetliť a odkomunikovať verejnosti. Zvolali sme zástupcov médií, aby verejnosti vysvetlili, prečo sme k takémuto kroku pristúpili. Podložili sme to faktami, ktoré zistili odborníci po preskúmaní zdravotného stavu stromov. Samozrejmosťou bola náhradná výsadba za vyrúbané stromy. Rovnakú situácie sme riešili pri organizovaní testovania, kde sme Kubínčanov informovali o počte a umiestnení konkrétnych testovacích miestností tak, aby dlho nečakali.
Prostredníctvom čoho to viete urobiť?
Mesto má svoju oficiálnu stránku, no dôležité sú aj sociálne siete. Komunikujeme aj cez Facebook a Instagram. Okrem toho využívame aj tlačové správy, komunikáciu s médiami či odpovede na ich otázky. Veľmi dôležitou zložkou je aj naša mestská televízia, ktorá informuje našich obyvateľov. Sociálne siete má prioritne na starosti kolegyňa. Ja robím ešte grafiku a fotografie. Je to pracovný kolotoč, štandardne sú najťažšie pondelky a piatky. V pondelok sa plánuje, čo sa bude robiť celý pracovný týždeň a aké témy sa budú komunikovať a v piatky majú regionálne média uzávierky.
Nie ste hovorca, ale referent komunikácie s médiami a protokolom. Prečo?
Mesto ako Dolný Kubín ani jeho primátor nepotrebujú mať hovorcu. Hlavou mesta je primátor, je skvelý respondent a vie si veci odkomunikovať. Nebojí sa postaviť pred média aj keď sú negatívne témy. Čo však potrebuje, je človek, ktorý to celé zmanažuje a zabezpečí potrebné informácie, aby sa mohol postaviť pred novinárov. Ľudia väčšinou vnímajú to, že hovorca je ten, kto sa ukazuje za mesto a komunikuje. Nie je to pravda. Pre mňa je ukázať sa v médiách len čerešnička na torte, kľúčová je práca, ktorá stojí za tým všetkým a ktorú ani nevidieť. Napríklad, keď som posunul novinárom informáciu, že samospráva vysadila šetrným spôsobom za dva roky viac ako 43-tisíc cibuľovín v rôznych častiach mesta. Treba im to aj vysvetliť, odkomunikovať, pripraviť im respondentov, zábery. Ak by k nám prišiel regionálny novinár napríklad zo Žiliny, tak nech má čo najmenej práce. Najpodstatnejšie je to, že netreba čakať, že novinári budú vyžadovať odpovede na otázky a sami sa budú hrnúť na témy, ale treba byť skôr proaktívny.
Na čo to môže byť dobré?
Je rýchla doba, ľudia majú veľa informácií a zástupcovia masmédií sú zahltení rôznymi témami. Preto ak novinári majú všetko obsiahnuť a venovať sa témam hlbšie, potrebujú čas. Regionálny novinár často nemá na všetky témy taký priestor. Preto je pre nich receptom tlačová správa či bližšie informácie, ktoré dostanú. Prirovnal by som to k receptu v kuchyni, pretože práve recept mi dáva návod, ako variť. Tlačová správa je tiež taký recept pre novinárov, ktorí často vďaka nej nemusia prísť do Dolného Kubína, ale ja im pošlem základné informácie, aby vedeli, z čoho čerpať informácie. K tomu dostanú aj zvukové nahrávky s respondentami zaangažovanými v téme či fotografie. Ak potrebujú doplňujúce informácie či z niečím pomôcť, tak sa mi ozvú.
Koľko tlačových správ viete poslať médiám za týždeň?
Záleží od toho, čo všetko robím počas týždňa. Ak robím grafiku alebo chystám iné veci, tlačových správ je menej, ale priemerne sú to tri až štyri správy týždenne. Taktiež je to, samozrejme, závislé od toho, čo sa deje. Som prítomný aj na zasadnutí mestského zastupiteľstva. Musím si všímať zásadné veci, ktoré treba odkomunikovať. Ak sa niečo dôležité schváli, treba obyvateľov informovať. Naposledy poslanci schválili zapojenie takmer dvoch miliónov eur z rezervného fondu do tohtoročného rozpočtu. Chcel som to posunúť veľmi rýchlo medzi ľudí.
Informácie sa síce snažíte posúvať ako prvý, ale novinári majú aj svoje témy. Čo keď prídu nepríjemné otázky?
Zásadné pravidlo je neignorovať ich. Veď novinári zastupujú verejnosť a obyvateľov mesta. Treba za každú cenu odpovedať. Stane sa, že niekedy sú otázky neprimerané alebo, že redaktor nemá naštudovanú problematiku, vtedy si ho treba zavolať, dohodnúť si stretnutie alebo sa mu to snažiť vysvetliť. Ponúknuť mu nielen základné, ale aj doplňujúce informácie. Týmto prístupom sa tak vyhnete nedorozumeniam. U nás sa nestala situácia, že by som na niektorú otázku neodpovedal, aj keby bola negatívna. Nikdy som pred novinármi nezavrel dvere. Je preto potrebné komunikovať so všetkými médiami, mať k nim jednotný prístup a žiadne nedať na čiernu listinu. Stane sa, že novinár nedostane odpoveď, ktorú chce, ale odpoveď vždy dostane. Niekedy som v teréne, tak to trvá o niečo dlhšie, ale snažím sa dodržiavať uzávierky.
Záleží teda na čase, nie na tom, či sú to príjemné a nepríjemné otázky?
Vôbec to nerozlišujem, dokonca ani to, či ide o regionálne médium alebo o celoslovenské.
Dá sa nastaviť komunikácia mesta s médiami tak, aby boli spokojní všetci?
Dá.
Ako?
Treba si na začiatku určiť pravidla a rešpektovať ich. Byť priateľský a ústretový. Tiež chápať novinárov a oni musia chápať zástupcov samosprávy. Keď som nastúpil na úrad, tak som nastavil komunikáciu tak, že všetky mediálne výstupy išli cezo mňa. Ďalšie pravidlo je komunikácia. Zavolať novinárom, nebyť pre nich nepriateľ, ktorý je nedosiahnuteľný, ale priateľ. Pre mňa je novinár kolega, ktorý, keď nejakú problematiku rieši, ja sa mu snažím pomôcť a rovnako aj on mne. Veď obe strany máme spoločný záujem a spoločného čitateľa, diváka či poslucháča a naším spoločným záujmom je podávať informácie. Aby ľudia vedeli o tom, čo robí naše mesto.
Spomínali ste, že všetky vyjadrenia prechádzajú cez vás. Nie je to tak, že centralizujete moc do svojich rúk?
Nie. Ak mám byť za niečo zodpovedný, musím vedieť, čo z úradu odchádza. Nie je to o cenzúre, ale o tom, aby som mal informácie pod kontrolou. Pokojne sa môže stať, že zamestnanec mesta, ktorý pracuje na akomkoľvek odbore, má len čiastkové informácie a vedenie mesta pozná celok.
Martin Veselovský, jeden z najoceňovanejších českých novinárov politických debát v jednom rozhovore povedal, že ak hovorca neodpovedá, nech si trhne nohou. Zároveň uviedol, že ak by s médiami nechcel komunikovať, môže pomôcť novinár z iného média. No, bol by to ešte stále dobrý hovorca?
Nie, nebol. Máme úžasnú možnosť, že sme ľudia a vieme komunikovať. To stojí tak veľa námahy zdvihnúť telefón a zavolať, že nestíham alebo poprosiť o čas? Stále sa napokon dá odpovedať čiastkovo. Novinári sú naše nástroje na to, aby sme odkomunikovali pozitívnu, ale aj negatívnu tému. Je len na nás ako k tomu pristúpime. Každý robí chyby. Je stará pravda, že iba ten, kto nič nerobí, nič nepokazí. Je dôležité vedieť si priznať chybu, ale treba si položiť fakty na stôl. Ak by som neodpovedal, je možné, že so mnou už novinár nebude chcieť komunikovať. A môže napísať, že samospráva sa nechcela vyjadriť alebo sa nevyjadrila. No už to nedáva dobré zrkadlo o inštitúcii. Minulý rok prebiehalo na Orave pilotné testovanie na koronavírus. Bola pandémia, všetko bolo pozatvárané a počasie nebolo príjemné. Novinári si potrebovali niekde zložiť veci, nájsť pokoj, aby mohli čo najrýchlejšie poslať do redakcie materiál. Vedel som, že na Orave také miesto nebudú mať, preto som zavolal primátorovi mesta s prosbou, že budem potrebovať uvoľniť zasadačku primátora od piatku do nedele kvôli testovaniu, lebo som tam chcel vytvoriť press centrum. Novinári dostali pohodlie, priestor, teplo, toaletu či občerstvenie. A presne toto je dôležité. Ak sa u nás budú cítiť príjemne a dostanú potrebné informácie, tak sa určite vrátia. Ak zatvorím dvere, už neprídu. A to, že má niekto iný názor, neznamená, že je zlý, treba ho rešpektovať.
Ak sa ale predsa novinári nevedia dožiadať informácie, istota je infozákon. Pýtajú sa takouto formou často?
Nepamätám si. Možno jedna maximálne dve žiadosti boli, ale vyslovene to nepoužívajú.
Študovali ste na Katolíckej univerzite v Ružomberku, na Katedre žurnalistiky, kde ste dosiahli titul bakalár. Je dôležité mať v súvislosti s vašou prácou takéto štúdium, beriete to ako výhodu?
Určite áno. Pri tejto práci je okrem žurnalistického vzdelania dôležité aj osobnostné predpoklady. Najzásadnejšie je to, že človek, ktorý má skončenú žurnalistiku vie, čo médiá chcú a vie to odovzdať. Vie napríklad pripraviť respondenta, ktorého zastupuje, na rozhovor s novinármi, vie odhadnúť, čo sa ho budú pýtať a vie to koordinovať. Aj preto som poslal prihlášku na magisterský stupeň, aby som si dokončil vzdelanie v odbore žurnalistika.
Je podľa vás možné sa z postu hovorcu stať novinárom?
Dá sa to, ale tá rieka medzi dvomi brehmi je veľmi tenká. Keď už raz bude z novinára hovorca, tak už bude mať nálepku, taktiež naspäť už je to ťažké, práca v prostredí PR človeka trochu zmení.
Vy by ste sa vrátili k novinárčine?
Určite nie, mňa to ani nelákalo. Skúsenosť je to ale dobrá.
Článok bol pôvodne publikovaný v letnom trojčísle RK Magazínu.
Titulná fotografia: Martin Buzna. Foto: Jakub Krška.
Podporte kvalitný nezávislý obsah
Budeme vdační, ak nás podporíte kúpou dobrovoľného predplatného. Ďakujeme.