Príbeh ženy angažovanej v slovenskom emancipačnom hnutí a ktorej prítomnosť bola na prelome storočí v slovenských intelektuálnych a podnikateľských kruhoch veľmi cítiť. Rešpektovaná osoba a matróna – „mater familiae“ široko rozvetvenej rodiny Makovických.
Keď som sa zamýšľal na nad tým, čo bude námetom nového článku zo zabudnutých ružomberských dejín, ako prvé mi napadalo meno lekára MUDr. Dušana Makovického. Možno aj kvôli tomu, že práve v televízii „beží“ seriál Anna Karenina, ktorého námetom bol román slávneho ruského spisovateľa Lva Nikolajeviča Tolstého. Ako je známe D. Makovický bol v rokoch 1904 – 1910 Tolstého osobným lekárom v sídle spisovateľa v Jasnej Poľane. Potom som si to ale rozmyslel. Napokon život D. Makovického je pomerne dobre spracovaný v monografii Tomáša Winklera a Petra Ďuríka: “Dušan Makovický. Tragické hľadanie života. Život a dielo v dokumentoch”. Ďalším autorom, ktorý sa zaoberal životom D. Makovického je Michal Eliáš. Eliáš vo svojej štúdii rozoberá Makovického korešpondenciu s ďalším slovenským tolstojovcom a pacifistom Albertom Škavranom – M. Eliáš: “Slovenskí tolstojovci. Dušan Makovický – Albert Škavran”. Obe práce (Winklerova aj Eliášova) sú voľne dostupné v Univerzitnej knižnici KU v Ružomberku.
Svoj postoj som zmenil, keď sa mi dostala do rúk monografia Zdenka Ďurišku Medzi mlynmi a bankami. Dejiny rodu Makovickovcov. Na viacerých stranách sa v nej síce píše aj o D. Makovickom, ale v jednej z kapitol autor zaujímavým spôsobom približuje život jednej manželky a matky z tejto významnej ružomberskej podnikateľskej rodiny, ktorú nazvali aj „slovenskí Buddenbrookovci“. Historici častokrát zobrazujú osobnosti, ktoré stáli v popredí politického a kultúrno-spoločenského diania. Ja by som rád priblížil osobu, ktorá stála po boku manžela a synov v národnom hnutí, angažovala sa v slovenskom emancipačnom hnutí a jej prítomnosť bola koncom 19. a začiatkom 20. storočia v slovenských intelektuálnych a podnikateľských kruhoch veľmi cítiť. Bola rešpektovanou osobou a matrónou – „mater familiae“ široko rozvetvenej rodiny Makovických. Reč bude o najstaršej dcére Daniela Božetecha Makovického – Ružene.
Ružena Anna sa narodila 18. júla 1856. Po vychodení ľudovej školy ju poslal jej otec Daniel do dievčenskej školy v Liptovskom Hrádku. Ako uvádza Z. Ďuriška, bola to vtedy široko-ďaleko jediná dievčenská škola, v ktorej sa žiačky pripravovali na rolu gazdinej a manželky. Na škole sa učili najmä ručné práce. Ružena ju absolvovala v rokoch 1867 – 68 (Ďuriška, s. 205). Potom ako vtedy bývalo zvykom, odišla z Ružomberka na rok do Rožňavy, aby sa zdokonalila v maďarčine (tu ma napadá aj istá paralela s dnešným študentským výmenným programom Erasmom…). V tom čase už aj ženy začali postupne bojovať za svoje práva.
Historik Karol Hollý uvádza k slovenskému emancipačnému hnutiu a presadzovaniu práv slovenských žien dom ako priestor, ktorý bol pre sebarealizáciu žien v 70-tych rokoch 19. storočia v Hornom Uhorsku (Slovensku) dominujúcim východiskom náhľadov u slovenských národovcov v procese vzdelania žien v prostredí slovenskej národoveckej society a to aj v neskoršom období začiatku 20. storočia. Inými slovami rola gazdinej a manželky sa v tom čase chápala ako „služba národu“. Opačné rozhodnutie slovenských žien nevydať sa vyvolávalo rozpaky, až rozčarovanie, ktoré bolo v rozpore s vtedajším „národným záujmom“ (Hollý, s. 19).
Po návrate z Rožňavy Ružena ešte chvíľu pomáhala s domácimi prácami a výchovou mladších súrodencov, až kým ju jej strýko Ján Drahotín nezosobášil s obchodníkom Jozefom Houdekom (ako sa neskôr ukázalo bolo to šťastné rozhodnutie). Po sobáši pomáhala v rodinnom obchode a venovala sa vedeniu domácnosti a výchove 9-tich (!) detí (10. dieťa – syn Žigmund Daniel zomrel ako trojročný). Jej sociálno-spoločenská rola sa s pribúdajúcim vekom postupne menila. Jej zovňajšok a charakter výstižne priblížil v časopise Ženský svět slovenský masarykovec, hlasista a neskorší minister Anton Štefánek: „V Ružomberku mě zavedli do starého poschoďového domu… Ve velkém salóně nás očekávalo mnoho dam a neznámych mi pánů… Pani H. mi zaimponovala na prví pohled. Už její zevnějšek byl nádherný. Vysoká statná dáma, bíle vlasy jako sníh, pravidelná krásna tvář, zvučný hlas, jehož mluva měla v sebe cosi okouzlujíciho, ačkoliv jsem mnohým slovům a výrazům ani neporozuměl… Byla vychovávaná nejen k domácnosti, k vaření a příštimu manželství, nýbrž ve všech národních problémech a ideálech své doby…“ (Ďuriška, s. 205).
Ružena v ničom nezaostávala ani v rozvíjaní intelektuálnej činnosti. Naopak, Štefánek poukazuje na to, že veľa čítala nielen slovenské, ale aj české a nemecké noviny, časopisy a knihy. Dom Houdekovcov-Makovických sa koncom 19. storočia zmenil v kultúrno-intelektuálne centrum Ružomberka, v ktorom sa stretávali poprední slovenskí politici (Šrobár, Hlinka), aby vzájomne prediskutovali aj rozdielne názory na mnohé otázky a pálčivé problémy tej doby. U Houdekovcov ale nedochádzalo k politickej zvade. Podľa Štefánka prebiehali diskusie u prítomných v zmierlivom tóne. Štefánek túto veľkú zásluhu pripísal domácej panej, ktorá v salóne na poschodí dokázala vždy vytvoriť príjemnú spoločenskú atmosféru. Bola rešpektovanou hostiteľkou, takže aj črtajúce sa nezhody medzi diskutujúcimi sa podarilo včas uhasiť. V závere článku Štefánek skonštatoval, že dom Houdekovcov bol tým pravým „národným domom“ (Ďuriška, s. 207).
R. Houdeková-Makovická politicky sympatizovala s martinským národným centrom, ale mala pochopenie aj pre nastupujúcu mladú generáciu slovenských politikov (Ďuriška).
Veľký podiel na Ruženinom intelektuálnom formovaní malo aj to, že sa v roku 1869 (sotva ako 13. ročná) stala zakladajúcou členkou Živeny – Spolku slovenských žien. Svoju úlohu mohlo zohrať aj to, že týmto formálnych gestom mala zastať miesto nedávno zosnulej matky. Byť členkou Živeny znamenalo podieľať sa na formovaní spoločenského statusu ženy od jej mladého veku. V tejto aktivite podporila mladú Ruženu aj matkina sestra Karolína, vydatá Kunajová, členka výboru a prvá pokladníčka Živeny. Jedným z prvotných cieľov Živeny bolo zakladať dievčenské vzdelávacie ústavy a ich prostredníctvom vplývať na osobnosť a charakter žien budúcich generácií (Hollý, s. 19). V roku 1880 bola Ružena zvolená do spolkového výboru Živeny.
K aktivitám ženského emancipačného hnutia patrilo aj vydávanie novín a časopisov. Nepodarilo sa mi zistiť aké stanovisko zaujala k týmto aktivitám R. H.. Píšem o tom preto, lebo 20. augusta 1897 sa na porade v blízkych kúpeľoch Lúčky dohodli český pedagóg a spisovateľ Karel Kálal, ružomberský kníhtlačiar Karol Salva a spisovateľka Terézia Vansová na vydávaní prvého slovenského časopisu pre ženy, ktorý dostal názov Dennica (Hollý, s. 38). Predpokladám, že Ružena o prípravách, ktoré viedli ku vzniku časopisu určite vedela a zaujala k nim neutrálne stanovisko. Dôvod mohla byť Ruženina snaha nerozhnevať martinské centrum. Podobným spôsobom zareagovala napríklad aj predsedníčka Živeny Elena Maróthy-Šoltésová, ktorá odmietla pozíciu redaktorky v Dennici, aby tým nerozhnevala Martinčanov (Hollý, s. 37, p. č. 164). Ale to je len moja hypotéza.
V roku 1910 sa R. H. stala aj spoluzakladateľkou a členkou výboru Lipy, úč. spoločnosti, ktorá bola zameraná na podporu a rozvoj slovenskej ľudovej tvorby (Podrobnejšie ku vzniku Lipy a jej prepojeniu so Živenou: Hollý, s. 80-84). Svoje organizačné schopnosti uplatnila taktiež v dlhoročnej aktívnej práci v ružomberskom evanjelickom cirkevnom zbore.
Významnou udalosťou, ktorá rozvírila hladinu verejnej mienky o emancipácii slovenských žien, bolo odohranie divadelnej hry Františka Xavera Svobodu Oľga Rubešová. Inscenáciu uviedla 18. mája 1913 Občianska beseda (kultúrny spolok ružomberských Slovákov, založený v roku 1895) v Ružomberku. Pozitívne sa o predstavení vyjadril v niekoľkých článkoch práve Štefánkov Slovenský denník. Veľmi kriticky zhodnotil obsah hry zástupca martinského centra Pavol Mudroň v Národných novinách. Ku Mudroňovi sa neskôr pridala aj Elena Solláriková. Hlavná otázka sporu sa točila okolo hlavnej postavy Oľgy a toho, či bola dobrým príkladom pre slovenské ženy (podrobnejšie Hollý, s. 97-110). Je veľmi pravdepodobné, že R. H. sa divadelného predstavenia zúčastnila (a možno sa dokonca podieľala aj na jeho prípravách). Aký postoj zaujala k divadelnej hre ale nie je jasné. Možno vnútorne sympatizovala s hlavnou hrdinkou, ale navonok to neprezentovala, práve kvôli tomu, aby nepopudila martinské centrum.
Možno ako matka početnej rodiny zaujala práve opačný postoj a po zhliadnutí hry ju skritizovala. Na to neviem odpovedať. Každopádne si ale myslím, že s veľmi vysokou pravdepodobnosťou sa divadelného predstavenia zúčastnila.
Vzniku Česko-Slovenska sa R. H. bohužiaľ nedožila. Zomrela krátko pred prevratom 09. októbra 1918 v Ružomberku. Ochorela na španielsku chrípku, ale priamou príčinou smrti bola jej srdcová slabosť zapríčinená chorobou. Smútiacej rodine vtedy kondoloval aj rodinný priateľ, básnik Pavol Országh Hviezdoslav (Ďuriška, s. 208).
Ružena Houdeková-Makovická určite patrila k významným osobnostiam nielen ružomberského, ale dovolím si povedať, že aj slovenského ženského emancipačného hnutia konca 19. a začiatku 20. storočia. Ako členka spolkového výboru Živeny a spoluzakladateľka Lipy významnou mierou prispela k formovaniu a požiadavkám hnutia, ktoré vo vtedajšej dobe limitovalo predovšetkým postavenie žien, voči politike mužov. Ako uvedomelá žena rýchlo pochopila, že aj ako matka a vychovávateľka môže po boku manžela presadzovať svoje vízie v národnom hnutí. Tie sa týkali najmä vzdelávania žien, všeobecného volebného práva a väčšej angažovanosti žien vo verejnej sfére. Do ružomberských dejín sa významnou mierou zapísal aj Ruženin manžel Jozef. O ňom ako aj o niektorom z Ruženiných synov bude reč v ďalšom pokračovaní blogu.
Zdroje:
Zdenko Ďuriška: Medzi mlynmi a bankami. Dejiny rodu Makovickovcov. SGHS, 2007, s. 205 – 208.
Karol Hollý: Ženská emancipácia. Diskurz slovenského národného hnutia na prelome 19. a 20. storočia. Bratislava : HU SAV, Prodama, 2011. 178 s. Dostupné online: http://www.forumhistoriae.sk/documents/10180/1595101/zenska_emancipacia.pdf
https://www.geni.com/people/Ru%C5%BEena-Houdekov%C3%A1/6000000034646543464
