Prečo som sa rozhodol napísať článok o ňom. Včera (27. septembra 2018) zverejnil rmagazín článok, v ktorom sa píše, že sa v najbližšej dobe bude medzi Ružomberčanmi rozhodovať o mene, ktoré v nasledujúcich rokoch bude niesť ružomberský futbalový štadión.
Rád by som predstavil rodeného Ružomberčana, ktorý s futbalom prežil celý život, a ktorý by bol vhodným adeptom na toto ocenenie. Jeho meno je známejšie skôr inde, ako doma v Ružomberku. Verím ale, že sa mi to týmto článkom podarí zmeniť.
Viktor sa narodil 22. decembra 1918 v Ružomberku. Zomrel 9. septembra 1991 v Bratislave. Oficiálna stránka ŠK Slovan Bratislava píše o Tegelhoffovi, ako o presnom a jemnom inžinierovi futbalu (bol vyštudovaný lesný inžinier), ktorého v rokoch jeho pôsobenia nedokázal (na jeho poste) v slovenskej a neskôr v čs. reprezentácii nikto nahradiť! Viktor sa stal jednou z najvýraznejších postáv československého futbalu v povojných 40-tych a 50-tych rokoch. S futbalom začínal v rodnom Ružomberku, podobne ako mnohí ďalší – na ulici. Spolu s Oldom Velebným, Jožom Kmeťom a Belom Benkom hrával na boso za kolóniu ružomberskej papierne. Do žiackeho družstva v Ružomberku ich všetkých prijal tréner Frollo. Viktor bol športovo všestranne nadaný. Navyše mal okrem talentu vrodené vodcovské schopnosti a techniku. Okrem futbalu sa venoval aj atletike, basketbalu a volejbalu. Strednú školu absolvoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. V tom čase hrával za ŠK Vlašky. Svojim neprehliadnuteľným talentom upútal ružomberských trénerov, ktorí ho už v mládežníckom veku (17!) rokov zaradili do Áčka dospelých. V nižšej súťaži (1A triede), ktorú Ružomberok vtedy hral, sa hral trochu tvrdší futbal a Viktora neobišli ani zranenia. Po postupe do 1. ligy v roku 1940 sa v zápase so Sláviou Prešov vážne zranil. Vtedy uvažoval aj o ukončení futbalovej kariéry. Našťastie mu pomohli kúpele v Piešťanoch, kde sa zotavil.
Po odchode na vysokoškolské štúdia do Bratislavy získal Viktora v roku 1942 ŠK Bratislava. Od tohto ročníka sa V. Tegelhoff stal na dlhé roky kmeňovým hráčom Bratislavčanov. Pod vedením legendárneho trénera Ferdinanda Daučíka získal v ročníku 1942/2943 slovenský titul. K nemu pridal ešte ďalšie štyri (nie tri, ale štyri) – československé (1949, 1950, 1951 a 1955), už pod zmením názvom klubu Sokol NV (Slovan). V ročníku 1943 – 1944 nastrieľal Viktor dohromady 27 gólov a oprávnene sa zaradil medzi kanonierov klubu. V. Tegelhoff sa zaradil aj do klubu ligových kanonierov, keď v 266 ligových zápasoch nastrieľal za Ružomberok a Sokol NV Bratislava spolu 111 gólov. V rokoch 1943 – 1944 trikrát reprezentoval Slovensko na medzinárodnej úrovni.
Prvý vrchol Viktorovej futbalovej kariéry predstavoval medzištátny priateľský futbalový zápas, ktorý sa odohral 7. apríla 1946 na štadióne v Paríži medzi Francúzskom a Československom. Išlo o prvé povojnové vystúpenie čs. futbalistov. Viktor v ňom hral na svojom tradičnom poste stredného útočníka vedľa už vtedy legendy čs. futbalu, podľa mňa čs. futbalistu 20. storočia nielen počtom strelených gólov – legendárneho kapitána pražskej Slávie a kapitána čs. reprezentácie Josefa Bicana, ktoré futbalový osud bol po 48 veľmi podobný tomu Viktorovému. Viktor v tomto historickom zápase nastúpil ako jediný Slovák! Aj keď československí reprezentanti prehrali 3:0, nič to nemení na tom, o aký historický športový moment išlo – na štadióne sa tiesnilo „more divákov“ – netrúfam si odhadnúť presný počet (odkaz na zostrihaný záznam zápasu uvádzam dole pod článkom v zdrojoch). Viktor hral za bratislavský Slovan plných 14 sezón, až do roku 1956, a to aj napriek tomu, že ho neustále prenasledovali zdravotné problémy s operovaným kolenom.
Nasledovalo veľmi bolestivé obdobie Viktorovho života, ktoré súviselo s futbalom. Keď v roku 1955 získal Viktor so Sokolom (Slovanom) Bratislava svoj posledný titul, ktorý podľa mňa znamenal zároveň druhý vrchol jeho kariéry, stal sa tŕňom v oku konkurenčnému bratislavskému klubu Červená hviezda Bratislava, ktorý vznikol len dva roky predtým (1953). Červená hviezda bol armádny športový klub, ktorý fungoval v tom čase priamo pod záštitou komunistov. Pravdepodobne ako oneskorená pomsta komunistov z ČH za titul z 55-teho, ktorý získal Slovan a nie ČH poslali slovenskí komunisti V. Tegelhoffa, spolu s jeho spoluhráčmi zo Slovana – Benedikovičom, Steinerom a Beňom do uránových jáchymovských baní!!!, kde zotrval až do roku 1960! (osobnosti.sk). Tegelhoff bol prepustení až po piatich rokoch väzenia, a to na základe amnestie ktorú dostal. Oficiálne teda vyšiel z väzenia až 12. mája 1960.
Zrejme niekoho veľmi hrýzlo svedomie, keď poslal nevinných ľudí do pracovného tábora. Ako uznanie za futbalové a ľudské kvality sa Viktorovi dostalo ešte v uránovom lágri jednej pocty. Pravdepodobne na niekoho príhovor získal Viktor priepustku z jáchymovského uránového lágru, aby v roku 1959 (teda ešte pred oficiálnym prepustením) nastúpil ako kapitán reprezentácie v medzinárodnom priateľskom futbalovom zápase s Poľskom. Ďalšieho ocenenia sa dočkal, keď ho vyhlásili za najlepšieho stredného útočníka Európy!
Po návrate z Jáchymova pomohli Viktorovi najmä priatelia zo Slavoja Piešťany a Vodohospodárskych stavieb Bratislava, š. p. – konkrétne v osobe Ing. Tomáša Žuffu. S priateľmi hrával futbal pre radosť za Pozemné stavby Bratislava. Následne dostal ponuku trénovať žlto-čierny mládežnícky dorast Interu. Úspechu sa dočkal aj ako tréner. So svojimi zverencami vyhral v roku 1970 veľký žiacky turnaj v Přelouči, ktoré boli neoficiálnymi majstrovstvami ČSFR. Krátku dobu trénoval aj B-čko Interu Bratislava. Viktor bol nenápadný, a pritom známy a na svoju dobu slávny futbalista, ktorý si na rozruch okolo seba nepotrpel. Vynikal najmä inteligenciou, slušnosťou, skromnosťou a pomocou blízkym, aj keď jemu v rozhodujúcich chvíľach pomohol málokto (osobnosti.sk, oficiálna stránka ŠK Slovan, Sieň slávy – Viktor Tegelhoff).
Pre niektorých starších ružomberských futbalistov predstavoval V. Tegelhoff ich futbalový vzor – tak o ňom hovorí napríklad Peter Kuniak v Storočnici ružomberského futbalu na s. 74. Ďalší z vynikajúcich ružomberských futbalistov pán Alojz Prokain uviedol V. Tegelhoffa na 1. mieste z ružomberského futbalového kádra 40-tych rokov (Storočnica, s. 76). S rovnakým rešpektom – ako o pánovi futbalistovi – o ňom hovorí aj pán Doc. Jozef Vengloš na s. 77 tej istej publikácie.
Otázka na záver teda znie: Poznáte výraznejšiu futbalovú osobnosť Ružomberka, po ktorej by mal byť pomenovaný štadión. Ja nie… To, že je niekto polozabudnutý, ešte neznamená, že v čase aktívnej činnosti a po jej skončení nemal výsledky. Práve preto je dôležité, aby sa o hráčoch takéhoto kalibru vedelo. Viktor sa svojím životom a výsledkami nielen na ihrisku, ale aj mimo neho plne zaslúžil o to, aby bol po ňom pomenovaný ružomberský futbalový štadión.
Zdroj obrázku: https://www.skslovan.com/historia/sien-slavy.php?detail=262
Zdroje:
Sieň slávy ŠK Slovan Bratislava – Viktor Tegelhoff. Dostupné online: https://www.skslovan.com/historia/sien-slavy.php?detail=262
Kol. autorov: Storočnica ružomberského futbalu 1906 – 2006. Ružomberok : Tlačiareň Ján Šindléry – TESFO, 2006. 132 s. Dostupné online: https://www.mfkruzomberok.sk/dokumenty/100.pdf
https://www.osobnosti.sk/osobnost/viktor-tegelhoff-1605
Zostrihaný záznam zápasu medzi Francúzskom a Československom z apríla 1946. Online: https://www.youtube.com/watch?v=iY7Jj21kT
