Čochvíľa to budú tri roky, čo som začal písať o histórii ružomberského rodu Makovických a ani sám som netušil, akú možnú odozvu to vyvolá.
Po poslednom článku, ktorý som venoval Vladimírovi Makovickému, jeho synovi Igorovi a zaťovi Jozefovi Biskupovi, by som rád pokračoval v prezentácii vybraných predstaviteľov tohto významného ružomberského rodu. Dnes čitateľom priblížim Vladimírovho otca – Petra, st.
Peter Makovický, st. sa narodil 31. januára 1824 v časti Liptovského Sv. Mikuláša – Hušťáku, v rodine krajčírskeho majstra Jána Makovického. Pri krste dostal dva mená: Peter Pavol. Po čase ho rodičia zapísali do evanjelickej meštianskej školy v Liptovskom Sv. Mikuláši. V škole bol nadaným žiakom. Medzi jeho učiteľov patrili Štefan Búbela, či Jozef Plch. Svojim nadaním zrejme prevyšoval svojich spolužiakov, pretože sa po určitom čase stal pomocníkom (dnešným asistentom) učiteľa. Na rodinu Makovických však doľahlo v rokoch 1835-36 aj trápenie, keď vážne ochorel jeho brat – Ján Drahotín. Petrových rodičov stálo veľa peňazí liečenie Jána a tak nezostávalo peňazí nazvyš na Petrovo štúdium. Podarilo sa mu doštudovať aj vďaka ochote a zanietenosti jeho učiteľa J. Plechlu, ktorý nadaného žiaka všemožne podporoval.
Nadstavbové štúdiá a prax
V roku 1837 odišiel Peter z rodného L. Mikuláša do Kežmarku, kde sa vyučil u obchodníka Ladislava Sopka obchodníckemu remeslu. Odtiaľ po dvoch rokoch odišiel na odporúčanie svojho tútora do Prešporku, kde sa zamestnal v tom čase u vyhláseného obchodníka a mecenáša umenia Filipa Scherza, ktorého poznali aj za hranicami Uhorska. Možno tu niekde sa zrodil u Petra (aj na základe osobného príkladu Scherza) jeho záujem pre filantropiu a mecenášstvo v jeho neskoršom období. (Bol spoluzakladateľom ženského spolku Živena a rovnako všemožne podporoval národný obrodný proces. O tom sa zmienim neskôr.) V Scherzovom obchode s koloniálnym tovarom „Ku modrej guli“ (Zur blauen Kugel) získal Peter prax obchodníka a dôveru jeho majiteľa natoľko, že mu Scherzov syn Jozef zveril vedenie vlastného obchodu na Ventúrskej ulici. Obchod mal rovnako zaujímavý názov „Prístav v Trieste“ (Hafen zu Triest) a Peter ho úspešne viedol až do roku 1850, kedy sa na žiadosť starnúcich rodičov vrátil do Ružomberka, aby sa tu usadil.
Začiatok podnikania a úspešné etablovanie sa v Ružomberku
Ružomberok bol v tom čase len provinčným mestečkom s výrazne agrárnym charakterom. Určite to bola pre neho veľká aj spoločensko-kultúrna zmena, pretože v Prešporku sa Peter zoznámil so štúrovcami, chodil na ich stretnutia, prijal štúrovské meno Slavomil a už v roku 1844 sa prihlásil za člena spolku Tatrín. V júni 1850 teda Peter natrvalo zakotvil v Ružomberku a spolu so svojim bratom Jánom Drahotínom, strýkom Ondrejom Pálkom a obchodníkom zo Scherzovho obchodu založil obchodnú spoločnosť, ktorá sídlila zatiaľ v prenajatých priestoroch. V roku 1856 prijal Peter do obchodného spolku aj brata Daniela Božetecha a odvtedy sa niesol názov spoločného podniku „Bratia Makovický“. Po zvýšení nájomného Makovickí v roku 1857 odkúpili susedný pozemok od Jána Šrobára, na ktorom si vybudovali svoj nový poschodový meštiansky dom, kam sa o rok neskôr presťahovali. Oficiálnymi mešťanmi sa bratia stali v roku 1856, kedy požiadali magistrát o prijatie do spoločnosti mešťanov a po zaplatení poplatku 100 zlatých a 10 zlatých na miestny špitál sa nimi aj stali.
Výrazným zlomom k obchodnému napredovaniu mladej rodinnej firmy bolo získanie tzv. „Rutkayiovského domu“ v roku 1860. Týmto sa bratia Makovickí definitívne zaradili medzi vážených mešťanov. K tejto nehnuteľnosti bratia v roku 1866 pristavili aj ďalší poschodový dom. Svojho času v ňom v podnájme býval aj známy ružomberský mešťanosta Karol Krčméry.
Rozširovalo sa aj portfólio komodít, s ktorými bratia podnikali. Po začiatkoch s koloniálnym a železiarskym tovarom sa v 60-tych rokoch 19. st. bratia pustili aj do podnikania s drevom, soľou, tabakom a tiež s látkami a krajčírskym tovarom (mimo iného boli dovozcami prvých šijacích strojov zn. Singer, či Grove & Becker, čo bolo na miestne vtedajšie pomery skutočne pokrokové).
Medzi liptovskú meštiansku elitu sa bratia vyšvihli už v roku 1879. V tom čase si založili vlastný peňažný ústav – „Ružomberský účastinársky úverový spolok, úč. spol.“, s kapitálom 30 000 zlatých. Zakladajúcu listinu spolku podpísali: už spomínaný K. Krčméry, Alojz Domanský, J. D. Makovický, Anton Nádaši, Ambróz Pivko, P. Makovický, Ján Milec, Peter Pálka, Daniel Š. Beniač, Jozef Houdek, Jozef Országh, Ján Kunaj, Ján Krivoss a ďalší. P. Makovický sa stal členom spolkového výboru a v rokoch 1881 – 1903 bol jeho správcom. Od roku 1855 pôsobil aj ako člen predstavenstva Tatrabanky v Turčianskom sv. Martine. V roku 1883 bratia založili spoločnosť na výrobu drevoviny (lepenky), ktorej výrobu umiestnili pri Revúcej v Bielom Potoku. Podniku sa darilo, pretože k pôvodnej dolnej budove fabriky v rokoch 1901-02 pristavali aj druhú – hornú budovu.
Národo-osvetová činnosť
Spolu s bratom Danielom sa Peter aktívne spolupodieľal v podpore slovenských študentov a prispieval im na štúdium. V roku 1860 podporil fond na Štúrov pomník a v roku 1863 sa aj s Danielom stali spoluzakladateľmi Matice slovenskej. P. Makovický sa v roku 1861 zúčastnil aj pamätného Memorandového zhromaždenia v Martine a bol členom slovenskej delegácie, ktorá predložila požiadavky Slovákov podpredsedovi uhorského snemu v Pešti. Peter, st. sa tiež zúčastnil slávnostného aktu položenia základného kameňa Národného divadla v Prahe v roku 1868. Doba národného obrodenia priala činom. Peter, st. sa stal jedným zo zakladajúcim členov Živeny (spolu s ďalším členom rodu – Ruženou, o ktorej som písal tu: https://rkmagazin.sk/pani-h-zivot-a-dielo-ruzeny-anny-houdekovej-makovickej/).
Za svoje národné presvedčenie bol neraz miestnymi maďarónmi prenasledovaný a v roku 1863 po inzultovaní jeho brata Jána Drahotína a Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom sv. Mikuláši aj súdený. P. Makovický, st. bol členom Slovenskej národnej strany, ktorú podporoval aj finančne. Ako evanjelik sa výrazne angažoval v evanjelickej cirkvi. V roku 1897 bol už ako známy filantrop a podporovateľ národných spolkov pri založení vydavateľského spolku Tranoscius v Liptovskom Mikuláši. Výraznou mierou sa spolupodieľal aj na založení evanjelického zboru v Ružomberku.
Rodina
Po dvoch rokoch od príchodu do Ružomberka sa Peter 18. apríla 1852 v mikulášskom evanjelickom kostole oženil s Annou Pálkovou, dcérou významného miestneho národovca a fabrikanta-garbiara Ondreja Pálku. V Ružomberku sa im narodilo 11 detí, jedným z nich bol aj spomínaný Vladimír. 3 deti im umreli pomerne skoro. Nešťastie postihlo rodinu aj v podobe predčasného úmrtia manželky Anny, ktorá ani nie ako 34-ročná podľahla 28. októbra 1869 tuberkulóze. Po jej smrti si Peter pozval ako vychovávateľku k deťom vzdialenú rodinnú príbuznú Paulínu Thinnelovú, rod. Sklenkovú. Ako 45-ročný vdovec sa už druhýkrát neoženil a na manželku spomínal aj vo vyššom veku.
P. Makovický, st. bol nadaným a rozhľadením národne uvedomelým človekom, ktorý zachytil „ducha doby“ a nebál verejne prezentovať svoje názory, aj keď bol tŕňom v oku miestnych maďarónov. (Syna Petra Pavla v roku 1882 vylúčili ako pansláva z bratislavského evanjelického lýcea a zakázali mu štúdium na všetkých školách vtedajšieho Uhorska. V štúdiách pokračoval až v rakúskom Grazi, odkiaľ odišiel do Prahy, ale štúdium nedokončil. Neskôr viedol známu rodinnú bryndziareň). Peter, st. bol úspešný obchodník, ktorý nemyslel len na vlastné blaho, ale značnými finančnými čiastkami podporoval národné kultúrno-osvetové spolky (Detvan, Živena, Matica slovenská, Tranoscius) a školstvo (tri slovenské gymnázia). Bol členom delegácie, ktorá predložila Memorandum národa slovenského uhorskému snemu v Pešti.
Jeho dom bol domom stretávania sa slovenských národovcov. V tejto súvislosti som už o tom písal pri R. Houdekovej-Makovickej. Ako nadšený bibliofil a vzdelanec-samouk vybudoval rodinnú knižnicu. Ako obchodník výrazne pozdvihol ekonomicko-hospodársku stránku mesta. Začínal s malým obchodíkom s koloniálnym tovarom a pokračoval založením peňažného ústavu, lepenkárne, či bryndziarne. Obchod pod jeho rukami doslova kvitol. Cítiac, že mu ubúdajú sily, na sklonku života zanechal svojim synom dobre rozbehnutý a prosperujúci rodinný podnik. P. Makovický, st. zomrel v Ružomberku 08. februára 1911. Pochovaný je v rodinnej hrobke na ružomberskom cintoríne, ktorú projektoval známy architekt Dušan Jurkovič.
Podobne ako pri ďalších členoch tohto rodu som čerpal z monografie Zdenka Ďurišku: „Medzi mlynmi a bankami. Dejiny rodu Makovickovcov“. P+M Tlačiareň, Turany, Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť, Martin. 2007.
Zdroj obrázku: wikipédia
Be the first to comment