Čo predchádza divadelnej inscenácii? Ružomberskí divadelníci z RosaThea zorganizovali workshop pre nádejných hercov pod vedením Michala Tomasyho.
Podhorou, v okolí budovy oproti Mestskej knižnice, sa rozliehali zvuky činorodosti. Dupnutie, tlesknutie, dvojdupnutie, dvojtlesknutie. V sprievode vravy a smiechu.
Stačilo nasledovať sluch a vďaka týmto „audio indíciám“ človek spoľahlivo trafil do nového štúdia ružomberského divadla RosaThea. Čím vyššie poschodie, tým intenzívnejšie zvuky.
Na mieste činu však ružomberskí divadelníci nenacvičovali. V ich priestoroch prebiehal predminulý víkend divadelný workshop Herecké halucinácie pod vedením lektora Michala Tomasyho.
Zoznamka s divadlom
„Cieľom bolo priblížiť, čo všetko obsahuje „divadlenie“. Ako vyzerá rozcvička, príprava, ako si osvojiť hereckú techniku reči, hlasu a pohybu. Prirovnal by som to k takému zoznámeniu sa s divadlom,“ hovorí o workshopovej náplni Michal Tomasy, herec Mestského divadla Žilina.
„Dramatický text je na papieri, závisí od nás, ako ho interpretujeme a v priestore zinscenujeme. To je podľa mňa pre ľudí zaujímavé vidieť, koľko práce za tým je, a že ešte nasleduje kostým, scénografia, hudba, svetlo,“ pokračuje lektor, ktorý bol takmer „požehnaný“ medzi ženami.
Až na jedného účastníka sa na víkendový workshop prihlásili výlučne ženy. Zo základných umeleckých škôl, z konzervatória aj z divadla RosaThea. Pricestovali dokonca aj dvaja starší záujemcovia z Košíc.
A kým pre dvojicu Košičanov mohlo ísť naozaj o prvé rande s profi divadlom, zvyšok už s ním nadviazal ako-taký vzťah. „Pri nich je zaujímavé sledovať, ako sú zvyknutí pracovať a či sa vedia prispôsobiť tomu, čo od nich bude chcieť niekto iný, čo je v princípe herecká práca. Do divadla za hercami chodia režiséri a každý má iný prístup, ktorému sa herci musia prispôsobiť,“ hovorí Tomasy, ktorý na pozvanie divadla RosaThea „lektoruje“ už druhý raz.
Svojim zverencom zadával rôzne úlohy. Konkrétnu situáciu či okolnosť, v ktorej mali za pochodu hrať. Napr. pohádať sa so svojím náprotivkom. Namiesto slov však mohli vydávať iba zvuky.
„Ide trochu aj o prekonávanie samého seba, pred cudzími ľuďmi. Všetky tie cvičenia, jazykolamy či rozcvičky hlasu, vyzerajú strašne smiešne. Tí ľudia sa aj trápne cítia, ale v konečnom dôsledku im to pomáha,“ dopĺňa lektor, s ktorým si účastníci prešli aj mini lekciami o spodobovaní, správnom vyslovovaní a tiež cvičeniami, pri ktorých bola autorka textu rada, že dianie sleduje v bezpečnej vzdialenosti v hľadisku. Prípadné rozpaky sa však vedeli rozplynúť v priateľskej atmosfére, ktorá v štúdiu panovala.
Nepredstierajte, že hráte
Hoc záleží na konkrétnom type divadla a žánri, nosná myšlienka, ktorú si možno odniesť, je, aby hranie vyzeralo prirodzene, autenticky. A že dosiahnuť túto métu vôbec nie je také jednoduché, ako sa môže zdať.
Ilustrovala to úloha s mincou. Účastníci mali spočiatku zahrať, že niečo hľadajú. Niekto sa skrčil na zem, imaginárny predmet hľadal pokolenačky, iní sa prechádzali, ďalšia si zas pošúchala okuliare, aby lepšie videla. Následne im Tomasy v miestnosti skryl mincu a vyzval ich, aby ju naozaj hľadali.
Nastala viditeľná zmena. Niektorí sa z pôvodne krčiacej pozície razom vyšvihli, priestor skenovali zrakom, dvíhali predmety, pod ktorými mohla byť minca ukrytá. „Nepredstierajte, že hráte,“ prízvukoval lektor, či už explicitne alebo medzi riadkami. Čokoľvek hráte, snažte sa, aby to vyzeralo ako v realite.
„Páčil sa mi dôraz na to, aby sme boli pri hraní prirodzení. Niekedy si ani neuvedomíš, že to preháňaš, ako to bolo napríklad s tou mincou. Keď nám ju dal hľadať reálne, hneď bolo vidieť rozdiely,“ podelila sa o dojmy Táňa, členka divadla RosaThea, ktorá prišla na workshop s tým, že si trochu rozšíri obzory.
Náročnejšia bola pre ňu aj synchronizácia pohybu, už spomínaného tlieskania a dupania, do ktorého mali hovoriť svoje meno. „Vyzerá to strašne jednoducho, že si zaťapkáš a niečo do toho povieš, ale nie, musíš to mať natrénované,“ uznáva so smiechom, čo viacerých potrápilo.
Na čo vzápätí pritakal lektor. „To je presne to, čo si ľudia väčšinou myslia o herectve. Že to je strašná sranda, herci sa bavia, prídu, naučia sa nejaký text a niečo povedia,“ zhŕňa zaužívané predstavy. Ale často mylné.
„Človek musí hľadať a skúšať, aby to vyzeralo naozaj. Koľkokrát tápeme, aby sme boli presvedčiví. Hľadáme milimetrové odtiene, aby sme boli presní. Vety, ktoré som nevymyslel, nie je jednoduché povedať prirodzene. Divadelné predstavenie je úplne vedomá, pripravená, naskúšaná práca,“ objasňuje Tomasy, ktorý vyštudoval herectvo na VŠMÚ v Bratislave.
Postavu treba pochopiť, nie sa s ňou stotožniť
Dôležité teda je, aby bol herec na javisku uveriteľný. Kým niektoré herecké školy učia, že hranú situáciu treba skutočne prežívať, podľa Tomásyho by sa herci nemali citovo angažovať. Grom je porozumieť postave a jej konaniu.
„Nepreferujem výraz, že som to s postavou prežíval alebo že som sa zžil s postavou. Ja tvrdím, že môžem porozumieť postave, dôvodom a motivácii jej správania. Môžem pochopiť, prečo Anna Karenina skočí pod vlak,“ vysvetľuje Michal, podľa ktorého závisí miera porozumenia aj od kvality dramatickej predlohy. Potrebuje si úplne zodpovedať otázky, prečo, čo a ako, preto je pri texte nesmierne dôležitá analýza.
„Logika mi potom hovorí, že ak herečka, ktorá stvárňuje Annu Kareninu, by naozaj mala prežívať také isté pocity, tak by po predstavení skočila pod vlak,“ vysvetľuje ďalej na príklade Tolstého veľdieľa. Dopĺňa, že skôr by sa mali bližšie definovať divadelná emócia, divadelný pocit a divadelné prežívanie, pri ktorých musí byť prítomná kontrola zvonka.
Rovnako je skeptický k ďalšiemu uplatňovanému prístupu. Ak má byť herec podľa scenára smutný a plakať, neraz je inštruovaný, aby si spomenul na smutnú udalosť, napríklad na pohreb. Ani to nie je výhra. „Smútok má veľa odtieňov, takisto radosť má mnoho podôb,“ upozorňuje Tomasy. Žiaľ z úmrtia blížneho bude iný ako napr. smútok zo straty zamestnania.
Ako teda hrať uveriteľne a zároveň si zachovať psychické zdravie? Vychádzať z konkrétnej situácie a zakomponovať dávku predstavivosti. „Napríklad hráme situáciu, že mi niekto oznámi, ako som prišiel o všetky úspory. Budem si musieť predstaviť, aké je to strašné, ako by som reagoval. Zároveň musím vychádzať aj z konkrétnej situácie. Povie mi to daný človek výsmešne? Súcitne? Zakaždým to vo mne prebudí ďalšiu emóciu,“ prezrádza „recept“.
Základom je teda okrem spomínanej schopnosti imaginácie odraziť sa od kolegu na javisku, počúvať, čo hovorí, ako to hovorí a následne konať.
„Profesionálni klamári“
Herci by mali mať základné predispozície. Hlas, reč a schopnosť relatívne prirodzene sa hýbať, vymenúva Tomasy. Musí však mať v povinnej výbave aj dávku extroverzie? Stoja na javisku aj hanbliví, stresujúci jedinci? zaujímame sa.
„Mňa strašne zaujalo, keď si povedal, že sú ľudia na profesionálnej úrovni, ktorí majú pred predstavením úplné stresy,“ pridáva sa k našej otázke Táňa, ktorá sa tiež nazdávala, že herci by mali disponovať nejakou extrovertnou črtou.
„Niekomu tréma prejde. Je to vec zvyku, tréningu. Ako keď šoférujete, už sa toľko nebojíte. Ale môžete mať búračku a potom máte znova strach. To isté sa môže stať aj v divadle. Zaseknete sa, príde okno, a môžete mať z toho stav na dlhšiu dobu,“ prirovnáva lektor, ktorý s účastníkmi tvorivej dielne prechádzal aj uvoľňovacími cvičeniami na odbúranie stresu či hanby.
Ďalej zohráva rolu aj skutočnosť, ako kto dokáže pracovať, a s akou trpezlivosťou.
Rozoberáme, čo sú niektorí schopní spraviť počas prípravy. Bradley Cooper kvôli postave vo filme The star is born hovoril mesiace nižším hlasom, aby si zvykol. Al Pacino odišiel na pol roka od svojej partnerky, aby nadobudol skúsenosť, aké je to byť bez ženy. Klasická príprava, alebo obeta za hranou?
Tomasymu sa skôr pozdáva postoj herečky Nicole Kidman. Herectvo ju baví vďaka tomu, že sa stále musí učiť niečo nové. Napríklad hádzať dýkami.
Dôležité pritom je, aby sa to naučili perfektne. „Aj Meryl Streep sa naučila po poľsky kvôli Sofiinej voľbe. Bolo to síce päť viet, ale v tej scéne, ostrihaná nakrátko, ich dala dokonale,“ pomyselne zložil klobúk herečke, ktorú za výkon ocenili aj Oscarom.
„Je potrebné učiť sa to tak, aby som v tom bol majster, aj keď nie som. Ale nech tých 5 minút vyzerá, že danú činnosť totálne ovládam. Ako… je to až oklamanie diváka,“ načína herec myšlienku. „Celé divadlo je klamstvo,“ nadľahčene ju rozvíja Mariana Stančoková, režisérka a dramaturgička ružomberského divadla RosaThea, ktorá si priebeh workshopu pochvaľovala.
„Michal má všetky dobré kvality lektora. Fungovalo to, bolo to tvorivé, ľudia sa chceli dozvedieť niečo nové, pýtali sa. Zišla sa presne cieľová skupina, pre ktorú bol workshop určený,“ hodnotí Stančoková, inšpirovaná pre ďalšie inscenácie, na ktorých začínajú pracovať.
Pripravujú predstavenie pre dospelého diváka, premiéra sa možno podarí už v októbri. Tešiť sa možno na opäť súčasné dielo, komediálne a zároveň na zamyslenie. V závere roka plánujú pripraviť rozprávku. Aktuálne môžu diváci prísť na Solitaritu.
Titulná fotografia: Workshop Herecké halucinácie. Zdroj: RosaThea
