Starému nábytku dáva druhú šancu

Renovácia nábytku je dôverne známa najmä pre zdatných chalupárov, ktorí vedia premeniť staré kusy rozličného nábytku na moderný doplnok. Stačí pár šikovných rúk, zopár náradí či farieb a to, čo desiatkami rokov zovšednelo, zrazu vonia novotou.

Práci renovátorky sa už niekoľko rokov venuje aj 33-ročná Ružomberčanka Alexandra Klačková. Napriek tomu, že nemá takmer žiadny voľný čas, prácu si užíva a dokonca sa jej už o nej aj sníva.

Dušou umelkyňa

Mladá Ružomberčanka objavila svoju umeleckú všestrannosť už na umeleckej škole, kde sa venovala výtvarnému umeniu. Aj napriek tomu, že neskôr pracovala ako čašníčka, finančná poradkyňa a na čas odišla do zahraničia, k tvoreniu si napokon opäť našla cestu.

„Renovovať nábytok som začala úplnou náhodou pred niekoľkými rokmi, keď som prerábala nočný stolík. Nepáčil sa mi, tak som si povedala, že ho pretriem. Vtedy som sa venovala aj servítkovej technike, ktorú som použila aj na stolík,“ hovorí Alexandra o prvej premene nábytku.

Keďže sa stretla s pozitívnym ohlasom, rozhodla sa zrenovovať aj iné interiérové zariadenia. Neskôr jej kolegyňa povedala, že by potrebovala prečalúniť stoličky. Nádejná renovátorka to vzala ako výzvu, kúpila spinkovačku a výsledok bol o pár dní na svete. Rozhodla sa, že v tom napokon bude pokračovať.

„Keď som s tým začínala, veľa som študovala. Pomohli mi knihy aj internet. Predtým som vôbec nevedela čalúniť, naučila som sa to podľa videa. Bola som aj za miestnym čalúnnikom, ale povedal mi, že ma učiť nebude, lebo je to remeslo, ktoré si on nepustí,“ vysvetľuje spôsoby zdokonaľovania sa.

Neskôr už knihy nepotrebovala, zákazníci začali pribúdať. Väčšina z nich k usmievavej Ružomberčanke prichádzala s tým, že stolár im nechcel vyhovieť a namiesto renovácie navrhol, že podľa originálu urobí rovnakú kópiu.

„Niektorí zákazníci mi dajú slobodnú ruku, vtedy viem, že sa môžem vyblázniť. Sú však aj takí, ktorí prídu s konkrétnou požiadavkou. Dnes je to už iné. Poznám svojich zákazníkov, pretože sa ku mne vracajú. Viem, aké majú interiéry príbytkov, takže o to je to pre mňa jednoduchšie. Dokonca na Slovensku ani nepoznám ľudí, ktorí robia to isté, čo ja,“ zamýšľa sa Ružomberčanka.

Zároveň však spomenie aj svoju Achillovu pätu: „Som asi jediný čalúnnik, ktorý nevie šiť. Je to základ. Kým som ešte renovovala sama, tak mi šila mamina.“

Nábytok najskôr renovovala doma. Maľovať sa naučila za pochodu vďaka jednej predajni s farbami. Zamestnanci jej vysvetlili rozdiel medzi lazúrou a farbou, dokonca sa stali jej radcami. Milovníčka starého nábytku im predostrela, ako by mal vyzerať výsledný efekt, a podľa ich rád nábytok natierala.

Pred rokom a pol si však povedala, že by sa rada zdokonalila v čalúnení. Nábytok si vyžadoval viac techniky, šitia a rozmýšľania ako pracovať so strihom. „Zamestnala som sa vo firme, kde hľadali čalúnnika. Keď som prišla, tak som zistila, že čalúniť vlastne viem. Zostala som, pretože sme boli dobrý kolektív. Neskôr ma povýšili na vedúcu výroby,“ hovorí o svojej práci šikovná tvorkyňa. Dnes už vo firme nepracuje, nábytok však renovuje aj naďalej.

Stoličky, skrine, ale aj spomienkové predmety

Medzi najčastejšie zákazky patria gauče, stoličky či skrine. Renovátorka však mala za úlohu zrenovovať aj starý kolovrátok. „Raz mi jedna pani priniesla niečo okrúhle, tak som sa jej spýtala, čo to je. Ona povedala, že jej to mám len natrieť na bielo, že si z toho spraví stolík. Neskôr prezradila, že to bolo drevené chodítko, na ktorom sa učila chodiť a dodnes to má ako spomienku,“ hovorí o typoch zákaziek renovátorka.

Najťažšie je podľa Alexandry brúsenie, najkrajšie, keď odovzdá hotový produkt. „Viackrát sa mi stalo, že ľudia odchádzajú, ja zatváram bránu a oni sa zdesení otočia, že nezaplatili. Taká som nadšená z toho, akí sú šťastní, že aj zabudnem, že mali zaplatiť,“ spomína na úsmevné zážitky Ružomberčanka.

Renovácia nábytku má svoj postup. V prípade stoličiek sa najskôr povyťahujú spinky. Napriek tomu, že sú na ich vyberanie nástroje, pomáhajú najmä prsty. „Keby už niekto konečne vymyslel lepšiu techniku, najviac to zdržuje!“ smeje sa. Potom vypárajú látku, podľa nej nakreslia strih na nový materiál, zošijú ho a dajú naspať na stoličku. Stolička sa ešte môže vybrúsiť a nanovo natrieť. Čas renovácie je individuálny, no priemerne je nový kus nábytku hotový do týždňa.

Zákazníkov rozdeľuje na spomienkových a tých, ktorí sa prispôsobujú aktuálnemu trendu. „Sú takí, ktorí ku mne prídu s kreslom, na ktorom sedel ešte ich dedo a chcú ho zrenovovať. Potom sú aj takí, ktorí v Poľsku nakúpia lacný nábytok a chcú ho natrieť na bielo, alebo prispôsobiť do vintage štýlu.“ Všíma si, že zákazníci vnímajú aj ekológiu a zbytočne nevyhadzujú veci aj napriek tomu, že by podobný kus nábytku mohli kúpiť lacnejšie.

Zákazníci prichádzajú so starým nábytkom nielen z Ružomberka či okolia, ale zo susedných krajín. Často zažíva situácie, keď k nej prídu manželia. Žena donesie starú vitrínu, ktorú by chlap najradšej porúbal, a tak vedľa nej stojí ofučaný. „Len mu nehovorte, koľko to bude stáť,“ šepká jej zákazníčka. Keď sa obaja vrátia po výsledný produkt, tak je napokon šťastnejší muž, pretože neveril, že niečo veľmi staré dokážu šikovné ruky premeniť na nové.

Fičí aj na sociálnych sieťach

Starý nábytok leží často zapadnutý prachom na povalách, no ten najstarší môžeme vidieť pri návštevách hradov či zámkov. Do rúk renovátorky sa však zrejme nedostane. „Keby ma oslovili, tak renováciu viem urobiť, ale ide o to, že tieto veci už majú historickú hodnotu, a ja nie som vyučený reštaurátor. Kedysi som chcela ísť na reštaurátorskú školu, ale zoberú 12 ľudí za celý rok, takže by som sa tam ani nedostala. Ak by mi ale doniesli historický nábytok, viem ho urobiť, ale stratí na historickej hodnote,“ vysvetľuje rozdiely medzi renovátorom a reštaurátorom.

Dôležitou súčasťou práce pozitívne naladenej renovátorky sú aj sociálne siete, ktoré posúvajú jej tvorbu medzi ľudí. V začiatkoch bola aktívna na vlastnej webovej stránke, no pred dvomi rokmi ju zrušila. Dnes zdieľa svoje výtvory na rôznych sociálnych platformách a aj vďaka nim ju objavujú neznámi ľudia. Pred štyrmi rokmi bola dokonca súčasťou televíznej relácie, kde ukazovala, ako ľudia dokážu zrenovovať nábytok aj doma.

Alexandra Klačková sa síce narodila v Ružomberku, no býva v Likavke. V práci renovátorky by chcela pokračovať aj v budúcnosti. Najdôležitejšie je získať vlastné priestory a mať viac ľudí, ktorí by jej pri práci pomáhali. Súčasťou plánov je predovšetkým dizajnové štúdio zamerané na návrhy vintage a vidiecky štýl. S voľným časom sa príliš nekamaráti, sympatickú červenovlásku totiž okrem nábytku zamestnáva na plný úväzok aj štvorročná dcérka.

Sezóna začína renovátorke na jar a trvá až do septembra. „V jarných mesiacoch ľudia otvárajú chalupy, každý potrebuje niečo nové. V septembri potom príde uhorková sezóna, deti idú do školy, chalúpky sa zamykajú. Práca sa nakopí opäť v novembri, pretože ľudia zháňajú vianočné darčeky,“ vysvetľuje Alexandra. Prácu však neberie ako povinnosť. Práve naopak. Najviac ju baví nábytok v dezolátnom stave. Práve vtedy môže najviac využiť svoju zručnosť a kreativitu.

Titulná fotografia: Renovátorka Alexandra Klačková. Foto: autorka

Článok bol pôvodne publikovaný v tlačenom dvojčísle jún/júl RK Magazínu.